Povedala som to svojim bývalým partnerom a ich reakcia bola dosť zlá, akoby to už horšie byť nemohlo. Vyhrážali sa mi a obvinili ma z toho, že som vraj mala vedieť, že Steve mal AIDS. Preboha, vtedy som mala len 17. Bola som dieťa, to je všetko. Môj priateľ Daniel to povedal svojim rodičom a bolo to. Bola som sama a nič mi nezostalo. "PAUL"
To, že mám HIV som zistil v roku 1991. Verím, že som tú infekciu dostal od mojej bývalej priateľky, ktorá, teraz už to viem, počas nášho vzťahu spala s inými. V tom čase som mal len šestnásť. Bol som do nej zamilovaný, ale o sex som veľmi záujem nemal. Ona je tiež HIV pozitívna. V období, kedy zistili moju diagnózu, nebolo mnoho informácií o HIV k dispozícii. Vedel som, že najbežnejší zdroj prenosu bol medzi mužmi. V decembri 1991 mi bolo veľmi ťažko. Môj doktor si najskôr myslel, že mám mononukleózu a potom ma požiadal, aby som šiel na HIV test. To bol môj piaty test, a pretože som nikdy nespal s mužom, myslel som si, že to v žiadnom prípade nemôže byť pozitívne. Šiel som na test a štyri týždne som musel čakať na výsledok. Nemôžem ani vyjadriť, aké to čakanie na výsledok bolo. Potom prišiel deň, keď som mal ísť znovu k doktorovi pre výsledok. Šiel som na stredisko a cítil sa veľmi osamelý a vystrašený. Potom ma zavolali do ordinácie doktora a moje srdce búšilo ako o preteky. Sadol som si a doktor mi len povedal: "Je mi to veľmi ľúto, ale ste HIV pozitívny." Len som tam tak sedel a myslím, že mi to úplne nedošlo. Bolo veľmi ťažké to prijať. Neponúkol mi žiadnu podporu alebo radu. Vyzeralo to ako: "Je mi ľúto, dovidenia." Nespýtal sa ma, či som v poriadku alebo niečo také. V tom čase som odišiel z domova a od mojej priateľky a žil som v jednej izbe v Southende. Ešte stále mám kvôli tomu zlosť. Proste som odišiel preč a myslel som si, že za dva roky budem mŕtvy. "MATT"
Vedel som, že som sa niekoľkokrát nechoval bezpečne, ale naozaj som si myslel, že mi je osud naklonený. Cítil som sa dobre, šťastný, veľmi živý. Osemnásteho januára o 10. hodine predpoludním mi diagnostikovali HIV. Môj žalúdok a srdce sa prudko zakolísali, ale ja som sedel, kľudný a pozorný, a počúval, ako sa má môj život nezvratne zmeniť. Nikdy sa mi nestalo niečo podobné tomu, čo som teraz prežíval, nemal som žiaden návod, ako reagovať. Začal som u dvoch nemocničných poradcoch a hľadal som v ich očiach nesúhlas. Žiaden som nenašiel. Šiel som na bicykli na obecný pozemok za mojím domom a díval som sa k domovu. Život tam pokračoval. Medzi tými stenami sedel môj partner, tiež HIV pozitívny, a čakal, až sa vrátim.