V súčasnosti sú najpoužívanejšie Brewerov a Dobsonov ozónový spektrometer.
Slnečné žiarenie je elektromagnetické a korpuskulárne žiarenie vysielané slnkom. Z meteorologického hľadiska je zaujímavá časť elektromagnetického žiarenia dĺžok 100 až 10 000 nm ( nanometrov ). Delí sa na: · Ultrafialové žiarenie
· Viditeľné žiarenie
· Infračervené žiarenie
Ultrafialové žiarenie je neviditeľná časť spektra elektromagnetického žiarenia slnka. Delí sa na: · UV – C žiarenie
· UV – B žiarenie
· UV – A žiarenie
Najškodlivejšiu časť UV – C žiarenia atmosferické plyny pohlcujú úplne. UV – B časť je najviac absorbovaná ozónom, preto množstvo dopadajúceho žiarenia v tejto vlnovej dĺžke závisí od stavu ozónovej vrstvy. I keď v rámci celého dopadajúceho slnečného spektra predstavuje menej ako 2% energie, vyvoláva celý rad biologických efektov.
UV index je jednoduchá číselná škála na vyjadrenie hustoty toku intenzity slnečného UV žiarenia s erytémovým účinkom. Hodnota 1 odpovedá hustote toku 25 mW na m 2. Podľa veľkosti indexu delíme intenzitu slnečného UV žiarenia na:
- 0,0 až 3,9 – nízka
- 4,0 až 6,9 – mierna
- 7,0 až 8,9 – vysoká
- 9,0 až .... – extrémne vysoká
UV žiarenie sa s nadmorskou výškou zvyšuje, pretože sa zmenšuje stĺpec atmosféry, ktorý ho absorbuje. Merania ukazujú, že na 1 km výšky zosilnie približne o 6 –8 %. Oblačnosť vo všeobecnosti UV žiarenie redukuje, zoslabenie však závisí od optickej hrúbky oblakov. Tenké oblaky a oblaky neprekrývajúce slnečný kotúč majú len slabý vplyv na UV žiarenie. Hrubé oblaky prekrývajúce slnečný kotúč podstatne znižujú intenzitu UV žiarenia.
Množstvo slnečného UV žiarenia, ktoré je zemským povrchom pohlcované a odrazené závisí od druhu povrchu. Väčšina prírodných povrchov odráža menej ako 10% UV žiarenia. Čerstvý sneh však môže odraziť až 80% UV žiarenia, preto v jarnom období na zasnežených horách môže intenzita škodlivého UV žiarenia dosiahnuť takmer letné hodnoty. Do vody preniká okolo 95% UV žiarenia, pričom 50% prenikne až do hĺbky 3m.
Zatiaľ, čo v minulosti pozornosť v ochrane ovzdušia bola sústredená na klasické škodliviny ( napr. oxid siričitý, tuhé znečisťujúce látky ) v poslednej dobe je diskutovanou témou ozón. Všeobecne sa už vie, že niekde hore by ozón mal byť, aby nás chránil pred ultrafialovým žiarením, a že ho tam nie je dosť, dokonca niekedy, že tam je aj ozónová diera. Menej sa už vie, že dole, v dýchacej zóne človeka, je v niektorých ročných obdobiach, najmä v lete ozónu priveľa, že škodí človeku a prírode.