Zo zohrievanej morskej hladiny stúpa vodná para a vytvára oblaky, ktoré sa na najrôznejších miestach menia na zrážky – dážď alebo sneh. Z dažďa a topiaceho sa snehu vznikajú rieky, ktoré vracajú vodu späť do oceánu. Zo snehu však môžu vzniknúť aj ľadovce, ktoré sa takisto pomaly pohybujú po zemskom povrchu, ale nakoniec sa aj ony roztopia. Kým sa však všetká tá voda dostane zo súše do oceánu, vykoná na zemskom povrchu veľké deštrukčné, ale aj tvorivé dielo.
Dažďové kvapky a topiaci sa sneh vytrvalo plošne obmývajú a oplachujú zemský povrch a pomaly posúvajú uvoľnené čiastočky hornín v smere svojho toku. Nenápadne zaobľujú ostré hrany skál i celé vrchy, pomaly znižujú celý zemský povrch. Pri väčších dažďoch vznikajú drobné i väčšie jarky, ktoré sa spájajú do väčších rýh až sa postupne vytvárajú trvalé potôčiky. Spájaním potôčikov vznikajú potoky a rieky a vo vhodnom teréne aj veľtoky. Vietor a voda sú teda najúčinejšie vonkajšie sily, ktoré pôsobia na zemský povrch a pomaly ho pretvárajú. Ich pôsobenie sa prejavuje predovšetkým ako erózia a denudácia. Erózia (vymieľanie) spôsobuje rozrývanie zemského povrchu vodou, ľadom i vetrom. Táto deštrukčná činnosť je spravidla riadená, teda usmernená – prebieha v smere tečúcej vody, postupujúceho ľadovca, prevládajúceho vetra a podobne. Denudácia znamená plošný odnos (vetrom i vodou) všetkých uvoľnených čiastočiek hornín a postupné znižovanie zemského povrchu. Denudácia znamená doslova “obnažovanie” (z lat. nudus – nahý) hornín ležiacich pôvodne pod povrchom. Pri celkovom znižovaní zemského povrchu často vystupujú nad jeho úroveň momoriadne odolné horniny, ktoré potom krajine dominujú – niekedy aj ako pohoria. Energia žeravého zemského vnútra je zdrojom vnútorných zemských síl, ktoré majú tendenciu opačnú ako predchádzajúce. Tlak vnútri Zeme a rozpad rádioaktívnych prvkov spôsobujú roztavovanie zemskej hmoty sprevádzané jej tepelným prúdením, ktoré preniká až na zemský povrch. Na zemskom povrchu sa tak vytvárajú rôzne nerovnosti od vyvrásnených veľhôr až po preliačiny či hlboké komorské priekopy a vyvolávajú dokonca aj sopečné výbuchy, zemetrasenia a poklesy zemských krýh. Gravitácia čiže zemská príťažlivosť pôsobí súbežne s oboma predchádzajúcimi silami. Keďže sa uplatňuje predovšetkým na zemskom povrchu, počítame ju k vonkajším silám. Je všeobecne známa, ba taká samozrejmá, že ju vôbec nevnímame. Prejavuje sa ako vzájomná príťažlivosť medzi všetkými časticami hmoty. Čím má objekt väčšiu hmotnosť, tým má aj väčšiu príťažlivosť. So vzdialenosťou príťažlivosť klesá.