Meniaca sa tvár Zeme

Zemský povrch, ktorý je tvárou našej planéty, prezrádza mnohé z jej minulosti i súčasnosti a vypovedá aj o jej mieste vo vesmíre, ktorého je súčasťou.

Celková tvárnosť Zeme sa mení tak pomaly, že človek počas svojho života, ba ani celé generácie nestačia tieto zmeny zaznamenať. Nepozorujeme, že vrchy rastú, kontinenty sa pohybujú po obvode zemegule, ani že povrchové vrstvy Zeme ustavične miznú. Niektoré miestne zmeny sú naopak také prudké a krátkodobé, že ich vnímame ako prírodné katastrofy – či sú to výbuchy sopiek, zemetrasenia alebo rútiace sa skaly. Všetky tieto zmeny, či už pomalé, alebo rýchle, prebiehajú nepretržite a menia tvár Zeme. Pôvodcami týchto zmien sú tri energetické zdroje – Slnko, zemské vnútro a gravitácia. Slnečná energia je zdrojom takzvaných vonkajších zemských síl, ktoré majú tendenciu zemský povrch ustavične zarovnávať. Znižujú nielen pohoria, ale celý zemský povrch, a vypĺňajú všetky zníženiny materiálom zneseným z vyšších miest. To všetko spôsobuje zvetrávanie hornín, vznik zvetranín, ich transport a usádzanie na inom mieste. Usadzovanie hornín sa volá sedimentácia.
Slnečné lúče zohrievajú zemský povrch, od ktorého sa zohrieva vzduch. To spôsobuje pohyb atmosféry (vzduchu) a hydrosféry (vôd). Tie potom najrôznejším spôsobom modelujú zemský povrch. Slnečná energia je teda tvorcom podnebia i počasia, ktoré spôsobuje zvetrávanie zemského povrchu a všetky s tým súvisiace javy. Počasie vo svojej ustavičnej premenlivosti je základným prejavom slnečnej energie, ktorá je príčinou vzniku dažďa, vetra, mrazu i roztápania. Slnko je aj zdrojom vetra. Slnečné lúče zohrievajú zemský povrch nerovnomerne, a preto aj vzduch, ktorý sa zohrieva od povrchu, má rôznu teplotu. Teplý a teda ľahší vzduch stúpa nahor a chladný, ťažší sa tlačí na jeho miesto. To je podstata vetra. Vietor je schopný unášať aj veľmi ťažké predmety, no najčastejšie unáša prach a piesok. Najväčšie prachové búrky zúrili v ľadových dobách. Vietor unášal prach na obrovské vzdialenosti a ukladal ho najčastejšie na úpätiach náveterných svahov. Tieto prachové záveje sa nazývajú spraše. Známe sú aj piesočné búrky dvíhajúce obrovské mračná piesku, ktoré zakryjú aj slnko. Unášaný piesok zároveň slúži ako brúsny materiál, ktorým vietor opracúva kamene a skaly – niekedy do veľmi exotických tvarov.
Slnečná energia spôsobuje aj kolobeh vody v prírode.

Zo zohrievanej morskej hladiny stúpa vodná para a vytvára oblaky, ktoré sa na najrôznejších miestach menia na zrážky – dážď alebo sneh. Z dažďa a topiaceho sa snehu vznikajú rieky, ktoré vracajú vodu späť do oceánu. Zo snehu však môžu vzniknúť aj ľadovce, ktoré sa takisto pomaly pohybujú po zemskom povrchu, ale nakoniec sa aj ony roztopia. Kým sa však všetká tá voda dostane zo súše do oceánu, vykoná na zemskom povrchu veľké deštrukčné, ale aj tvorivé dielo.
Dažďové kvapky a topiaci sa sneh vytrvalo plošne obmývajú a oplachujú zemský povrch a pomaly posúvajú uvoľnené čiastočky hornín v smere svojho toku. Nenápadne zaobľujú ostré hrany skál i celé vrchy, pomaly znižujú celý zemský povrch. Pri väčších dažďoch vznikajú drobné i väčšie jarky, ktoré sa spájajú do väčších rýh až sa postupne vytvárajú trvalé potôčiky. Spájaním potôčikov vznikajú potoky a rieky a vo vhodnom teréne aj veľtoky. Vietor a voda sú teda najúčinejšie vonkajšie sily, ktoré pôsobia na zemský povrch a pomaly ho pretvárajú. Ich pôsobenie sa prejavuje predovšetkým ako erózia a denudácia. Erózia (vymieľanie) spôsobuje rozrývanie zemského povrchu vodou, ľadom i vetrom. Táto deštrukčná činnosť je spravidla riadená, teda usmernená – prebieha v smere tečúcej vody, postupujúceho ľadovca, prevládajúceho vetra a podobne. Denudácia znamená plošný odnos (vetrom i vodou) všetkých uvoľnených čiastočiek hornín a postupné znižovanie zemského povrchu. Denudácia znamená doslova “obnažovanie” (z lat. nudus – nahý) hornín ležiacich pôvodne pod povrchom. Pri celkovom znižovaní zemského povrchu často vystupujú nad jeho úroveň momoriadne odolné horniny, ktoré potom krajine dominujú – niekedy aj ako pohoria. Energia žeravého zemského vnútra je zdrojom vnútorných zemských síl, ktoré majú tendenciu opačnú ako predchádzajúce. Tlak vnútri Zeme a rozpad rádioaktívnych prvkov spôsobujú roztavovanie zemskej hmoty sprevádzané jej tepelným prúdením, ktoré preniká až na zemský povrch. Na zemskom povrchu sa tak vytvárajú rôzne nerovnosti od vyvrásnených veľhôr až po preliačiny či hlboké komorské priekopy a vyvolávajú dokonca aj sopečné výbuchy, zemetrasenia a poklesy zemských krýh. Gravitácia čiže zemská príťažlivosť pôsobí súbežne s oboma predchádzajúcimi silami. Keďže sa uplatňuje predovšetkým na zemskom povrchu, počítame ju k vonkajším silám. Je všeobecne známa, ba taká samozrejmá, že ju vôbec nevnímame. Prejavuje sa ako vzájomná príťažlivosť medzi všetkými časticami hmoty. Čím má objekt väčšiu hmotnosť, tým má aj väčšiu príťažlivosť. So vzdialenosťou príťažlivosť klesá.

Zemská príťažlivosť siaha až do najhornejších vrstiev atmosféry a smeruje vždy do stredu Zeme. Spôsobuje, že dážď padá smerom dolu, voda tečie z kopca, ba aj vymrštená láva sa vráti na zem. Celkom špecificky pôsobia na zemský povrch živé organizmy. Je tu predovšetkým obrovská rastlinná ríša, ktorá pokrýva zemský povrch a chráni ho pred eróziou a denudáciou. A potom živočíchy. Zo suchozemských tvorov vykonáva najväčšiu deštrukčnú činnosť na zemskom povrchu človek. Z morských živočíchov naopak najväčšie tvorivé dielo vykonávajú drobučké polypy – koraly, ktorých vápenaté schránky vytvárajú veľké podmorské útvary – koralové bariéry a koralové ostrovy – atoly.
Zemský povrch je teda miestom, kde sa všetky tieto sily stretávajú v nekonečnom zápase. Výsledkom ich pôsobenia sú aj niektoré výnimočné, pozoruhodné prírodné výtvory, ktoré označujeme ako divy sveta. No najväčším divom sveta, ba celej slnečnej sústavy, je samá Zem. Krehká rovnováha kozmických zdrojov pôsobiacich na jej povrch totiž umožnila vznik a existenciu života, ktorý nám pripadá rovnako samozrejmý ako Slnko, vrchy, vietor a dážď.
Aká je len krásna tá “tvár” našej Zeme. Kto to však len mohol takto vymyslieť? Kto je toho príčinou? Odiaľ to všetko existuje? Kto to stvoril a stvárnil? Odpoveď na tieto a podobné otázky je jednoduchá a jednoznačná: no predsa jej Stvoriteľ a náš Pán – všemohúci BOH! Len Boh môže vykonať niečo tak úžasné a fascinujúce ako je naša planéta Zem, jej krásny a meniaci sa povrch i súčasne hemžiaci sa život na nej. Len Boh môže riadiť tento zložitý systém prírodných a fyzikálnych zákonov. On to všetko harmonicky usporiadal, aby to aj presne fungovalo tak, ako to On chcel. A všetko je to dobré urobené, lebo Boh koná len dobré veci. Stvoriteľský Boží akt je vynikajúci. Veď to potvrdzuje aj prvá kapitola knihy Genezis, kde sa sedem – krát spomínajú slová: “A Boh videl, že je to dobré.”.