Stavbou tela a vzhľadom si diviaka lesného nemožno pomýliť so žiadnym iným voľne žijúcim druhom európskych zvierat. Jeho sfarbenie kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú. Mláďatá sú typicky pruhovane sfarbené. Kance majú omnoho väčšiu hmotnosť ako samice a s pribúdajúcim vekom sú nápadné čoraz širšími klami (očnými zubami). Sú to nebezpečné zbrane s ostrými hranami, ktorými dokáže toto zviera silno udrieť. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich silný zápach, ktorý sa za vhodných poveternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti.

Prezrádzajú ich aj miesta, kde si vyrývali potravu. Diviaky lesné nemajú žiadne zvláštne nároky na biotop. Vyhýbajú sa len celkom otvorenej krajine bez možnosti úkrytu a vysokým polohám v horách. Napriek tomu, že táto zver je prenasledovaná, darí sa jej výborne a zdá sa, že a v kultúrnej krajine dobre adaptovala. Diviaky žijú spoločensky v rodinných čriedach. Vodcom skupiny je samica – matka mladých diviačikov. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roka kým pohlavne nedospejú. Po celodennom odpočinku v úkrytoch diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním potravy. Pohybujú sa mimoriadne ticho, a keď niečo zaveria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu. Popri žaluďoch a bukviciach často požierajú i potkany či myši. Dožívajú sa asi 20 rokov. Pretože škodia na poliach, sú silne prenasledované.