Difúziou môžu do bunky prenikať len také bunky pre ktoré je membrána priepustná – permeabilná, teda látky, ktoré môžu cez ňu voľne prechádzať. Patrí sem napríklad močovina, mnohé liečivá, lieky a farbivá.

Osmóza. Pre mnohé látky je cytoplazmatická membrána semipermeabilná, teda cez membránu prechádza len rozpúšťadlo – voda, ale rozpustené látky cez ňu neprechádzajú. Voda prechádza z miesta s menšou koncetráciou do miesta s vyššou koncetráciou rozpustenej látky. Ak dáme bunky do prostredia s nižším osmotickým tlakom – hypotonický roztok, voda do nich neustále preniká, ich objem sa neustále zväčšuje až môže bunka prasknúť – plazmoptýza. Pri červených krvinkách sa tento jav nazýva hemolýza. Ak naopak bunku vložíme do prostredia s vyšším osmotickým tlakom – hypertonický roztok, voda z bunky uniká do prostredia, bunka sa scvrkáva – plazmolýza. Ak chceme teda bunky udržať živé musíme im zabezpečiť izotonické prostredie.
Aktívny transport závisí od metabolicko-energetických procesov v bunke. Je to takzvaná jednosmerná permeabilita, lebo bunka si vyberá z prostredia potrebné látky a prenáša ich aktívne do svojho vnútorného prostredia. Mechanizmus prenosu ešte nieje presne objasnený, preto spomeniem iba najdôležitejšie teórie.
Lipidová teória pripisuje najdôležitejšiu úlohu lipidovým vrstvám v cytoplazmatickej membráne. Podľa tejto teórie je rýchlosť prenosu závislý na rozpustnosti v ich lipidoch.

Teória pórov predpokladá existenciu otvorov – pórov v cytoplazmatickej membráne, cez ktoré prenikajú látky do buniek.
Teória kontraktilných molekúl. Podľa tejto teórie rôzne molekuly sa dostávajú do bunky pomocou kontraktilných molekúl. Z povrchu bunky vyčnievajú konce kontraktilných molekúl, ktoré majú schopnosť sa kontraktovať. Na ich konce sa naviažu potrebné látky a ich kontrakciou sa pretiahnú dovnútra bunky. Teória enzymatického prenosu je zo všetkých teórii najpravdepodobnejšia. Podľa nej prenikajú látky do bunky za pomoci spektra rozličných enzýmov, ktoré nazývame permeázový systém. Prenos môže prebiehať aj cez viacero enzýmov. Permeázový systém je pravdepodobne tvorený integrálnymi a penetrujúcimi bunkami membrány.

Membránové receptory:
Už na prelome 19. a 20. storočia niektorí autori predpokladali špecifických receptívnych látok na nervovo-svalových platničkách, zabezpečujúcich kompetitívne pôsobenie nikotínu a kurake. Spočiatku sa počet špecifických receptorov na prijímajúcej membráne pokladal za pomerne obmedzený.