Za posledné desaťročia sa informácie o receptoroch veľmi rozšírili a niektoré z nich sa podarilo už aj izolovať a biochemicky definovať.
Receptory majú dve hlavné fyziologické funkcie:
1.Rozpoznať a rozlíšiť špecifické štruktúry a podnety – tzv. väzbová funkcia
2.Spustiť reťaz reakcií vyvolávajúcich biologickú odpoveď – efektorová funkcia

Pojmom receptor sa označuje takzvané väzbové miesto na membráne, ktoré podmieňuje rozpoznanie adekvátneho podnetu. V súčastnej dobe existuje predstava odovzdávania informácie za pomoci takzvaných mobilných receptorov. To znamená, že receptory sa v membráne pohybujú – floatujú. Väzba medzi ligandom a receptorom je prísne špecifická. Ligand sa pred naviazaním na receptor musí najskôr zbaviť svojho hydratačného obalu.
Membránové receptory pôsobia buď prostredníctvom takzvaných mechanizmov, alebo pomocou druhých poslov. V súvislosti s tým rozpoznávame súčastne tri rôzne druhy receptorov:

1.Receptory pôsobiace prostredníctvom adenylátcyklázového systému. Do tejto skupiny patrí veľká skupina receptorov využívajúcich ako druhého posla adenozínmonofosfát.
2.Receptory pôsobiace mechanizmami transportu iónov vápnika a acetylcholínu
3.Receptory pôsobiace pomocou iných mechanizmov. Významný je najmä objav dvoch druhových poslov v ostatných rokoch, a to inozitoltrifosfátu a diacylglycerolu.
Okrem uvedených receptorových mechanizmov rozpoznávame aj intracelulárne špecifické väzbové miesta, ktoré môžu byť uložené:
1.v cytoplazme
2.v jadre

Iónové pumpy a membránové kanály:
Na zabezpečenie osmoticekj rovnováhy používa bunka viacero mechanizmov. Najvýznamnejší je transport iónov sodíka za pomoci sodíkových púmp, ktorých podstatou sú bielkoviny penetrujúceho typu v membráne. Sodíkové pumpy sa nachádzajú v membránach buniek celej živočíšnej ríše. Vypudzovanie sodíkových iónov je energiu vyžadujúci proces, pričom požadovaná energia sa získava štiepením ATP za pomoci emzýmu ATP-áza. Tento enzým sa tiež stará o transport iónov draslíka do vnútra bunky.