Rozdelenie:
Systém ihličín je dosť rozdielny u rôznych systematikov.
2. triedu PINOPSIDA - IHLIČNINY delíme na:
1. rad: Lebachiales
2. rad: Araucariales – araukariotvaré
3. rad: Pinales - borovicotvaré
1. podčeľaď: Abietoideae – jedľovaté
2. podčeľaď: Laricoideae – smrekovcovaté
3. podčeľaď: Pinoideae – borovicovaté
4. rad: Cupressales - cyprusotvaré
1. čeľaď: Taxodiaceae – tisovcovité
2. čeľaď: Cupresaceae- cyprusovité
1. podčeľaď: Thujoideae – tujovaté
2. podčeľaď: Cupresoideae – cyprusovité
3. podčeľaď: Juniperoideae – borievkovaté
5. rad: Podocarpales - nohovcotvaré
6. rad: Taxales – tisotvaré

Oddelenie:
Pinophyta - borovicorasty
2. trieda : Pinopsida (Ihličiny)

Trieda ihličín predstavuje dnes svojím počtom druhov a svojím praktickým významom najdôležitejšiu triedu nahosemenných rastlín, ktorá má aj veľký význam v rastlinnom kryte našej Zeme. Ihličiny sú dreviny, a to prevažne stromy, zriedkavejšie kry, ktorých os sa takmer výlučne monopodiálne, zriedka sympodiálne (tisovec) rozkonáruje. Pri monopodiálnom rozkonárovaní bočné konáre často vyrastajú takmer v jednej výške a tým sa vytvoria význačné prasleny, poschodovito nad sebou postavené. Niekedy na konároch bočné konáriky sú veľmi skrátené a vznikajú brachyblasty, na ktorých vyrastajú listy (Larix, Cedrus, Pinus). V rode Phylocladus sa tieto brachyblasty listovite rozšíria, sú zelené a zastupujú funkciu listov (fylokládiá, kladodiá).

V osi sú vždy otvorené kolaterálne cievne zväzky, vytvorí sa kambiálny kruh, ktorým os druhotne hrubne. V druhotnom dreve (nie v metaxylému) sa nachádzajú len tracheidy. V lykovej časti nie sú vyvinuté sprievodné bunky a nahradzujú ich krátke parenchymatické bunky. Živicové kanáliky sú v kôre, lyku a v listoch, kým v dreve môžu aj chýbať.
Listy ihličín sú malé (mikrosporofyly), sú čiarkovité, ihlicovité alebo šupinovité s jednou žilou, zriedkavejšie sú širšie s viacerými rovnobežnými žilami. Ich postavenie na osi je striedavé, alebo protistojné. Listy majú hrubú pokožku so silnou kutikulou. Prieduchy sú hlboko ponorené do pokožky a okolo nich na kutikule sa vylučuje na rube listov vosk. Okolo listovej žily je rozložený určitý počet živicových kanálikov. Popri asimilačných listoch na ihličinách sú aj nezelené ochranné šupiny. Ihličiny majú jednopohlavné kvety a to jednodomé alebo dvojdomé. Opelenie nastane vetrom.
Niekedy je medzi opelením a oplodnením vajíčka značný časový rozdiel ako to býva napr. pri borovici. Oplodnenie tu nastane až v druhom roku po opelení a semená dozrievajú až o 2 roky. Plody ihličín sú význačné semenné plody a to šuška, so zdrevnatenými semennými šupinami (smrek) alebo je šušková bobuľa so zrastenými a zdužinatenými semennými šupinami (borievka), semenná kôstkovica so zdužinatenou sarkotestou (Cephalotaxaceae) a napokon je to semenná bobuľa (Tis). Semená majú veľmi často krídlo, slúžiace na ich rozširovanie. Krídla vznikajú z vrchnej strany semennej šupiny. Embryo má 2 – 15 klíčnych listov.
Ihličiny vznikli v karbóne, hoci ich korene treba hľadať ešte ďalej v minulosti, asi v triede Psygmophyllopsida. Vo vrchnom karbóne nastalo rozštiepenie týchto pratypov na 3 vetvy: Cordaitopsida, Ginkopsida a Pinopsida.
K ihličinám patrí asi 50 rodov a asi 550 druhov, ktoré sú rozšírené takmer po celom zemskom povrchu, najmä však na severnej pologuli. Ihličiny pokrývajú rozsiahle plochy v subarktickom pásme a prealpínskej časti vysokých pohorí. Tým, že mnohé druhy rastú pospolito a vytvárajú rozsiahle lesy, majú rozhodný vplyv na vzhľad a klímu krajín. Ihličiny majú nesmierny význam pre človeka jednak drevom a uvedeným vplyvom na klímu. Preto je povinnosťou človeka lesy chrániť a rozširovať ich v pôvodných areáloch, najmä v oblasti prameňov našich riek.

1. podčeľaď: Abietoideae – jedľovaté
Jedľovaté sú prevažne stromy, zriedkavejšie kry severnej pologule. Kmeň sa rozkonáruje monopodiálne a bočné konáre sa zakladajú tesne pod rastovým vrcholom takmer v rovnakej výške, takže konáre stoja v zdanlivých praslenoch. Listy sú ihlicovitého tvaru a sú postavené v závitnici. Väčšinou sú vždy zelené a na rastline zostávajú asi 4-12 rokov. Jedľovaté sú jednodomé samčie šušky (kvety) majú vzhľad jahňady a na svojej báze sú obalené šupinami. Samičie šušky (súkvetie) pozostávajú z početných v závitnici postavených listeňov. Do tejto podčeľade patrí viac ako 40 druhov. U nás rastie len jedľa biela (Abies alba), ktorá rastie v horských lesoch a po rovinách Európy. Zriedka tvorí lesy, najčastejšie je primiešaná v bučinách a smrečinách. Jej kmeň má bielosivú hladkú kôru. Ihlice na konárikoch sú hrebeňovité stlačené na dve strany. Šušky sú stojace a po dozretí sa celé rozpadnú, na konárikoch zostane len ich hlavná os. Živicové kanáliky sú len v kôre, na trhu je známa ako liečivý štrasburský terpentín. Drevo je bez živicových kanálikov, biele, ľahké a ľahko štiepateľné. Drevo sa používa na vodné stavby (Benátky). 2.

podčeľaď: Laricoideae – smrekovcovaté
U nás je známy smrek obyčajný (Picea excelsa). Je to veľký strom rastúci po celej Európe, severnej Ázii až po Kamčatku. U nás rastie vo výške 800-1500m n.m. kde je aspoň 700mm ročných zrážok. Má ihlanovitú korunu, hnedočervenú kôru rozpukajúcu sa na šupiny. Hlavný koreň je krátky a bočné korene nezapúšťa hlboko do zeme, preto rastie na miestach s plytkou pôdou. Na konárikoch sú štvorhranné, končisté ihlicovité listy rozostavané v hustej závitnici a vytrvávajúce až 12 rokov. Smrek pre rýchly rast a dobré drevo má široké použitie. Smrekové drevo je mäkké, dá sa dobré spracovať ako stavebné, nábytkové, banské a palivové drevo. Kôra dáva trieslo na výrobu koží, zo živice sa vyrába terpentín. V našich parkoch sa často sadí ozdobný smrek pichľavý (Picea pungena), pochádzajúci so severnej Ameriky (Smrek strieborný).
Do tejto podčeľade patrí aj domáci druh smrekovec opadavý (Larix decidua). Je to strom až 30m vysoký s ihlicovitou korunou, ktorej konáre rovnovážne odstávajú. Má mäkké, ohybné ihlice, nakopené po 15-30 vo zväzočkoch. Ihlice každý rok opadávajú. Má cenné drevo, používané v nábytkárstve, pri stavbe lodí a pri vodných stavbách. Z jej živice sa získava benátsky terpentín.

3. podčeľaď: Pinoideae – borovicovaté
Do podčeľade patrí len jediný rod borovíc (Pinus - 90 druhov), rozšírených sú prevažne v miernom pásme severnej pologule a v tropickom pásme na vysokých vrchoch. Patria sem prevažne mohutné stromy.
U nás najznámejším druhom je borovica sosna (borovica lesná – Pinus silvestris). Mladý strom má ihlanovitú, neskoršie rozložitú korunu s nerovnomernými konármi. Strom má sivohnedú, popukanú kôru. Ihlice sú 5-7cm dlhé. Kvitne v máji a júni.
Borovica je rozšírená takmer po celej Európe a veľkej časti Ázie. Je veľmi skromná na kvalitu pôdy a veľmi dobre sa prispôsobuje k rôznym životným podmienkam. Rastie aj tam kde by iný strom nemohol rásť, preto sa vysoko cení v lesníctve.
Drevo je veľmi cenné. Používa sa na výrobu nábytku, podvalov a ako palivo. Na poranených miestach vyteká z kmeňa veľa živice, s ktorej sa získava terpentínový olej. Mladé výhonky obsahujú okrem éterických olejov aj veľa vitamínov. Borovica sa používa na zalesňovanie piesočnatých a pustých krajov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Borovicorasty