3.2 Konrad Lorenz

Lorenz je považovaný za zakladateľa klasickej etologie, vedy zaoberajúcej sa komparatívnym štúdiom vrodeného chovania živočíchov vrátane človeka metódou priameho pozorovania v čo možno najprirodzenejších podmienkach. Vyrastal v dome s veľkou záhradou a od ranného detstva vrelý vzťah k zvieratám, s ktorým chovom mu pomáhala opatrovateľka Resi Fuhringerová, ktorá pochádzala z tradičnej sedliackej rodiny. Už ako malý chlapec si vytvoril akúsi malú domácu záhradu a stal sa expertom na chovanie vodných vtákov. Najväčší objav, takzvaný vštiepenie ( angl. imprinting ) urobil ešte ako malý chlapec, keď dostal od suseda čerstvo vyliahnuté kačice: všimol si, že ho nasledujú ako vlastnú matku. Po štúdiách pokračoval v pozorovaní vtákov. Konal pokusy s práve narodenými mláďatami, ako s husami z liahne. Overil si skúsenosti práve narodených jedincov počas kritického ranného obdobia života sú rozhodujúce pre formovanie ich primárnych a sociálnych väzieb. Novorodeniatko nasleduje prvý pohybujúci sa predmet či živočícha, ktoré zhliadne, a to i neskôr, čo dokázal pomocou rôznych predmetov vrátane atráp matky. Na tomto základe rozvíjal svoju teóriu o vrodených vzorcoch chovania, pretože jednania mláďat sa nedalo vysvetliť ako vytváranie reflexných oblúkov pri učení, ale muselo byť geneticky naprogramované. V pokusoch s F1 kríženci divokej husi snežnej a domácej husi skúmal proces domestifikácie. Objavil u krížencov prekvapujúce odchýlky od normálneho sociálneho a pohlavného chovania divokých vtákov, ktoré pripisoval vzrastu významu potravy práve tak ako páreniu a naopak ubývanie väčšiny rozlišujúcich sociálnych inštinktov. Ako neskôr vysvetľoval, obavy z toho, že širšie chápaná domestifikácia pôsobí genetickú degeneráciu u civilizovaného ľudstva, ho priviedla k prijatiu rasových teórií nacistov, takže sa stal členom nacistickej strany a spolupracovníkom jej Rasovo politického úradu. Neskôr sa hájil tým, že netušil, že nacistami často používané slovo „ výber „ znamenalo vraždu. V ústave Maxa Planca začal skúmať problém vnútro druhového agresívneho chovania, jeho funkciu pre prežitie a mechanizmus jeho eliminácie a neskôr sa pokúšal zovšeobecniť etologické poznatky získané štúdiom a overiť ich platnosť i pre človeka ako sociálny druh. Varoval pred sebazničením, pretože moderné ľudstvo podľa jeho názoru trpí masovou neurózou : zmieta sa v začarovanom kruhu komerčnej súťaže a hospodárskeho rastu vedúcich k devastácii prírodného prostredia.
K jeho hlavným prácam patria učebnice:
Základy etologie čes. 1993
Takzvané zlo čes. 1992
Osem smrteľných hriechov civilizovaného človeka čes. 1990

Lorenzova práca, aj keď bola v dobe svojho vzniku spochybňovaná najmä americkými behavioralistami, priniesla pochopenie, že vrodené chovanie má základný význam pre adaptáciu živočíchov a že vzniklo evolučným procesom.
Nobelova cena pre rok 1973 mu bola udelená za objavy týkajúce sa organizácie a vyvolávaní individuálnych a spoločenských vzorcoch chovania.

3.3 Nikolas Tinbergen

Tinbergen ako spoluzakladateľ klasickej etologie ju chápal ako pozorovaciu a experimentálnu vedu, avšak na rozdiel od Lorenza, pracujúceho so zdomácnenými zvieratami, dával prednosť skúmaniu inštinktívneho správania v prírodnom prostredí. Etologický výskum sa podľa neho musí zaoberať prejavmi chovania ako v ontogenetickom vývoji, teda sledovať ako bezprostredné aj vzdialenejšie príčiny, tak v evolučnom kontexte teda ich fylogenéze, čím dospeje k objasneniu ich funkcie a mechanizmov. V dizertačnej práci sa zaoberal inštinktívnymi mechanizmami u hmyzu, jeho orientáciu v prostredí : ako osa kutikulka rozpozná svoje podzemné hniezdo. Niekoľkými jednoduchými, ale dômyselnými pokusmi, pri ktorých nepotreboval nič viac než hrsť borových šišiek, dokázal, že sa osy riadia priestorovým usporiadaním orientačného bodu okolo hniezdneho vstupu. Ďalej skúmal sociálnu kontrolu pri pohlavnom rituály koljušky obecnej a rozmanitosť behaviorálnych signálov u rôznych druhov čajok. Pri medzidruhovom porovnávaní blízko príbuzných druhov objavil význam evolučne zakotvených vrodených vzorcov chovania. V neskorších rokoch sa pokúsil v spolupráci s manželkou využiť niektoré etologické princípy pri liečbe autistických detí.
Ranné práce zhrnul v klasických textoch :
Štúdium inštinktu 1951
Svet Čajky striebristej 1953
Autistické deti 1983 ( s manželkou )

Tintenberg nakoniec dospel k pojatí etologie ako „ biológia chovania “, založenej na štyroch hlavných otázkach biológie, ktorými sú : príčinnosť, prežitie druhu, evolúcia a ontogenéza. Každá vyžaduje svojské odpovede, ktoré sú však navzájom prepojené a až v celku umožňujú konzistentný výklad chovania.
Nobelovu cenu pre rok 1973 mu bola udelená za objavy týkajúce sa organizácie a vyvolávanie individuálnych a spoločenských vzorcov chovania.