4 Základy etológie

Všeobecnou aktivitou, vrodeným a naučeným správaním živočíchov sa zaoberá biologická disciplína - etológia. Súčasné poznatky o správaní zvierat čerpajú z výsledkov troch výskumných smerov zameraných na štúdium správania živočíchov.

Na začiatku 20. storočia to bol fyziologický výskumný smer, ktorého predstaviteľom bol ruský neurofyziológ I.P.Pavlov. Skúmal vyššiu nervovú činnosť živočíchov, väčšinou laboratórnych psov. Okrem výskumu podmienených reflexov si všímal aj individuálne prejavy živočíchov.

Na experimentálnu prácu I.P.Pavlova nadviazal ďalší výskumný smer - behaviorizmus. Zaoberal sa učebnými procesmi, predovšetkým laboratórnych druhov zvierat v bludiskách a v rôznych problémových skrinkách (známa je tzv. Skinnerova klietka).

Najvýznamnejším výskumným smerom však bola vlastná etológia, ktorá sa začala rozvíjať v rámci zoológie koncom tridsiatych rokov 20. storočia. Zaoberala sa výskumom správania živočíchov v prirodzených podmienkach voľnej prírody. Jej základ tvorili výskumy rakúskeho prírodovedca - etológa Konrada Lorenza (1903-1989), holandského vedca Nicholasa Tinbergena (1907-1988) a nemeckého entomológa a etológa Karla von Frischa (1886-1982

Základnou pracovnou metódou etológie je priame pozorovanie správania živočíchov, presné záznamy o jednotlivých vrodených a naučených prejavoch a ich podrobná analýza. Etológia využíva aj ďalšie pracovné metódy na získanie poznatkov o správaní živočíchov. Je to predovšetkým používanie modelovej situácie, napodobnenín - atráp, ktoré majú zvýraznené konkrétne znaky a vyvolávajú vrodené inštinktívne správanie. Môže to byť aj rôzne dlhá izolácia zvierat v rozličnom období vývinu mláďat a sledovanie negatívneho vplyvu izolácie na sociálne správanie v dospelom veku živočíchov. Ďalej je to výskum učebných schopností živočíchov prostredníctvom rôznych zariadení, napr. bludísk, v ktorých sa sleduje rýchlosť naučenia sa správnej cesty k cieľu - k potrave.

Etológia využíva na výskum správania živočíchov predovšetkým prirodzené prostredie v prírode, poloprirodzené prostredie vo zverniciach alebo v zoologických záhradách a rôzne laboratóriá.

Z hľadiska celkového správania živočíchov (ktorým sa etológia zaoberá) možno rozlíšiť dva charakteristické typy ich životných prejavov. Je to vrodené a naučené správanie.
http://biowebgym.webpark.sk/zivocichy/zakl_etologie.htm

5 Vrodené správanie živočíchov

Najdôležitejšie prejavy získavajú živočíchy na základe dedičnosti od svojich rodičov. Najcharakteristickejším znakom vrodeného správania je, že relatívne rovnako prebieha pri všetkých príslušníkoch určitého živočíšneho druhu. Je to druhovo špecifické správanie. Najväčším prínosom etológie je systematické rozpracovanie problematiky inštinktívneho správania ako najdokonalejšej formy vrodených prejavov živočíchov.

Inštinktívne správanie je vrodené správanie, ktoré môžu vyvolať vnútorné - endogénne a vonkajšie - exogénne podnety. Základom endogénnych podnetov je vnútorná fyziologická, nervová a hormonálna pripravenosť živočíšneho organizmu na realizáciu určitého typu inštinktívneho správania (pud). Exogénne podnety predstavujú podnety vonkajšieho prostredia, napr. svetlo, teplo, ročné obdobie, prítomnosť živočíchov vlastného alebo iného druhu a pod. V typickom prípade inštinktívneho správanie vždy prebehne podľa presného programu, v ktorom jeho jednotlivé časti nasledujú za sebou vždy v rovnakom poradí. Možno to opísať takto:
·najprv treba vnútorné vyladenie organizmu (pud, napr. pocit smädu alebo hladu)
·potom nasleduje vyhľadávacie správanie
·keď živočích v prostredí objaví skutočný kľúčový podnet, ktorý vyvolá spustenie samotného inštinktívneho automatizmu, nastane ukončovacie správanie (napr. získanie koristi),
·napokon nasleduje uspokojenie (vyhasnutie pudu)
Okrem toho etológovia zistili ďalšiu zaujímavú skutočnosť. Na to, aby prebehlo inštinktívne správanie, ktoré pozostáva zo sledu viacerých inštinktívnych automatizmov, nestačí len jeden kľúčový podnet, ako kombinovane musí za sebou pôsobiť viacero kľúčových podnetov, napr. tvar a smer pohybu živočícha a pod. Príkladom môže byť klasický pokus Konrada Lorenza s atrapou pernatého dravca. V jeho pokuse sa dokázalo, že pohyb atrapy - napodobneniny letového obrazu pernatého dravca smerom dopredu vyvoláva útekovú reakciu mláďat husi divej, kačíc a kurovitých vtákov. Keď Lorenz ťahal na posuvnom lanku nad pokusným priestorom atrapu pernatého dravca chvostom dozadu, čo pripomína letový obraz husí a kačíc, úteková reakcia pokusných vtákov v mladom veku nenastala. To bol jasný dôkaz toho, že letový obraz pernatého dravca (prvý kľúčový podnet) a jeho pohyb dopredu (druhý kľúčový podnet) vyvolávajú sled inštinktívnych automatizmov - vrodenú inštinktívnu obrannú reakciu mláďat.

Iným príkladom je pokus Nicholasa Tinbergena so sledovaním žobrania potravy mláďat čajky striebristej (Larus argentatus) od svojich rodičov. Dospelé čajky majú na spodnej čeľusti červenú škvrnu, poznávací znak pre mláďatá, ktoré si žiadajú od rodičov potravu. Červená škvrna je dôležitý znak, ktorý sa prejavuje dotýkaním sa tejto časti zobáka. Iba vtedy rodičia čajky začnú vyvrhovať z hrvoľa potravu. V pokuse s atrapou hlavy s červenou škvrnou na spodnej čeľusti zobáka reagovali mláďatá častejšie ako na škvrnu rôznej farby a rozličného umiestnenia na hlave rodiča. Kľúčovým podnetom teda nie je pre mláďatá iba niečo červené, ale len červená škvrna na spodnej čeľusti.

V živočíšnom organizme sa väčšinou súčasne aktivuje niekoľko typov správania (napr. potravový-obranný-rozmnožovací a pod.). V takýchto prípadoch dochádza aj napriek existujúcemu vnútornému naladeniu (nervová a hormonálna regulácia) k dočasnému potlačeniu niektorého typu správania. Vtedy sa realizuje iba naznačené správanie (napr. z útoku nastáva len prvá fáza konania - nedokončený útočný výpad voči sociálnemu partnerovi a súperovi v konfliktnej situácii).

Podobne etológovia vysvetľujú aj náhradné správanie, keď sú pripravené prejaviť sa dve protikladné vrodené formy správania (napr. útočná a úteková tendencia) približne v rovnakej intenzite. V takom prípade sa živočíchy začnú správať v danej situácii neadekvátne (kohúty zobú do zeme, opice zívajú, čistia sa, škrabkajú sa na tele alebo naznačujú prijímanie neexistujúcej potravy a pod.).