Možnosti liečenia farboslepoty sú malé. Pri získanej farboslepote sa liečba riadi podľa príčiny. Vrodená farboslepota sa prakticky nedá liečiť.

Na diagnostiku farbosleposti sa využívajú predovšetkým sa využívajú predovšetkým obrazové test a anomaloskop. Obrazové testy (pseudoizochromatické obrazce, napr.Ishihara test) sú farebné vzory zostavené z bodiek, ktoré sú usporiadané tak do obrázku alebo čísla tak aby ich ľudia buď s normálnym videním alebo s defektným nemohli vidieť. Farebné bodky sa líšia vo farebnom tóne, nie však v jasnosti. (Príloha 1)

Anomaloskop je prístroj na diagnostiku rôznych typov farbosleposti. Vyšetrovaný sa díva na testovacie pole, kde svetlo vytvára dve polovice kruhu. Jednu polovicu vytvára červené a zelené svetlo formujúce žltú, druhú polovicu monochromatické žlté svetlo. Vyšetrovaný nastavuje pomer intenzity červeného a zeleného svetla, až kým nevidí celý kruh jednej farby. Podľa nimi nastaveného červeno-zeleného pomeru sa potom vyhodnocuje.

Vedľajšie príznaky

Okrem samotnej farboslepoty môžu postihnutí mať mnoho iných príznakov, ktoré sťažujú ich život. Monochromati, hlavne tí, čo nemajú žiadne čapíky, často trpia zvýšenou senzitivitou na svetlo, pretože tyčinky, ktorými vlastne vidia, sú určené na videnie v nižších svetelných intenzitách. Často majú aj veľmi zhoršenú ostrosť zraku a trpia nystagmom, t.j. mimovoľnými periodickými pohybmi očí z boka na bok.

3. Aké následky má farbosleposť v živote človeka?

V ľudskej civilizácii je veľmi mnoho informacií viazaných na farbu. Farboslepí môžu mať ťažkosti s porozumením týmto informáciám. Od akýchkoľvek farebne označených textov, obrázkov, grafov, máp atdˇ., cez lieky rozlišované farbou, farby semaforu... kdekoľvek, kde je informácia viazaná na farbu, sa môže vynoriť problém.

V sociálnom styku môže farbosleposť tiež veľa ovplyvniť. Farboslepí sa často musia spoliehať na okolie pri výbere oblečenia, aby predišli čudáckym farebným kombináciám. Omyly vo farbách môžu často spôsobovať nedorozumenia. Farboslepí priraďujú farbu predmetom sčasti na základe pamäti, abstraktného poznania alebo kontextu, v čom sa môžu mýliť.

Farbosleposť postihnutým dáva vedľa mnohých nevýhod i isté výhody: postihnutí mávajú lepší zrak v noci. Keďže farboslepí viac informácií získavajú z línií a obrysov, nedajú sa ľahko zmiasť kamuflážou. Táto vlastnosť bola využívaná v armáde USA za 2. svetovej vojny.

Veľmi významne sa farboslepota prejavuje v živote živote ľudí postihnutých ťažšími formami farboslepoty. Tyčinkoví monochromati trpia svetelnou averziou, ktorá ich v plnom dennom svetle takmer oslepuje. Postihnuté deti už od útleho detstva javia tendenciu zdržiavať sa v tme a vychádzať von až za súmraku. Vytvárajú sa u nich obranné mechanizmy proti prudkému svetlu: žmurkanie, návyk pozerať sa neustále s privretými očami. Sami postihnutí niekedy považujú tito návyky /a ich následky, ktorými sa prejavujú na sociálnom okolí/ za nepríjemnejšie a viac im sťažujúce život ako samotná farboslepota.

U získaných foriem farboslepoty nastáva ďalších psychologický problém, ktorý sa objavuje o ktoréhokoľek postihnutého, ktorý stratil svoj relatívne dobrý zrak jeho videnie sa rapídne zhoršilo: musí sa učiť používať znova efektívne svoj zrak, vyrovnať sa so zhoršenými možnosťami...

Mnohé povolania sú pre farboslepých takmer alebo úplne nedostupné: všetky povolania vyžadujúce ovládanie motorových vozidiel a lietadiel, vyžadujúce presnú a rýchlu priestorovú orientáciu, vyžadujúce hodnotenie a rozhodovanie na základe farieb, napr. v obchode, priemysle, službách, výskume, v umení, doprave, armáde, zdravotníctve...