Keď deti a dvojčatká prídu na svet o mesiac skôr

Je dôležité aby mamičky boli na seba opatrné, uberali si fyzickej námahy, aby malo ich dieťa alebo dvojčatká čo najväčšiu šancu zostať v ich brušku čo najdlhšie. Niekedy nám je vyčítané, že takto mamičky neprimerane strašíme a že veľa mamičiek vo všetkej aktivite svoje dieta a dvojčatká donosilo aj do posledného mesiaca tehotenstva. Je naozaj fantastické, keď deti vydržia v brušku mamičky až do konca tehotenstva a že sa to aj viacerým mamičkám podarí.
Sú ale aj mamičky, ktoré z akéhokoľvek dôvodu porodia veľmi predčasne, bez toho, aby na tom mali vinu, bez toho, aby sa našiel dôvod, prečo deti v brušku dlhšie ostať nemohli. Pátranie po príčine predčasného dôvodu je síce pre mamičku aj pre otecka vysiľujúce, ale dôležité. Hľadanie viny patrí do obranných mechanizmov psychiky človeka, ktorý prežíva traumu.

Rodičia predčasne narodených detí svoju bolesť nijako okato neventilujú do širšieho okolia a preto ich strach o budúcnosť svojich detí nie je všeobecne známy. Musíme nutkanie mamičky na overené príčiny predčasného pôrodu upozorniť a s prekážkami sa vyrovnávať. Upozorniť na realistické možnosti vývoja nezrelých detí a hlavne ako sa má mamička vysporiadať s prípadnou neústretovosťou niektorých zdravotníkov.

V moderných publikáciách sa mamičky môžu dočítať, ako by im zdravotníci mali umožniť čo najdlhší pobyt na Jednotke intenzívnej starostlivosti pri inkubátore svojho bábätka. Bohužiaľ, realita je iná niekedy aj z pochopiteľných dôvodov. Je realitou, že zdravotníčka hneď pri prvom kontakte s mamičkou, ktorá sa prišla na JIS pozrieť na svoje dvojčatká, vytvára akúsi bariéru, ktorá neumožnuje mamičke vyjadriť svoje pocity a otázky. Zdieľanie obáv je však pre mamičku, ktorá bola do svojej materskej role predčasným pôrodom doslova hodená, nevyhnutné. Keby mali zdravotné sestričky denne niesť ťažobu bolesti druhých, vôbec by tak zodpovednú prácu – starostlivosť o nezrelé deti, nemohli vykonávať. Tu by mal svoje miesto najlepšie psychológ, ktorý by mamičke poskytol dostatok emočného priestoru. Všetci ale vieme, s akými finančnými problémami sa zdravotníctvo trápi a ľahko pochopíme, že na takéto služby neostávajú prostriedky. Preto by pozíciu „psychológa“ mali zaujať tí najbližší – otecko a starí rodičia – poskytnúť si priestor „vyplakať sa“. Je ale pravdou že málokto nájde túto odvahu i preto, že generácia súčasných rodičov bola emočne „dusená“ a nevie svoje ťažkosti ventilovať.

Tu sa musíme zmieniť o tom, že jedno z dvojčatiek môže po pôrode i „odísť“. Mamičke dvojčiat nie je táto bolesť uľahčená vedomím, že aspoň jedno dieťatko prežilo. Keď rodina takúto skúsenosť nemôže emočne vyventilovať, celý jej život sprevádza množstvo otáznikov –„ čo keby?“ – a radosť z jedného dvojčatka býva poznamenaná na celý život. Preto sa tomuto problému treba venovať viac.