Dronte Maurícijský alebo holub Dodo

Zaradenie: trieda – vtáky
rad - holuby
čeľaď – drontovité

Výskyt: Do roku 1681 žil na ostrove Maurícius.

Charakteristika: Dodo mal dlhé nohy, malé a krátke krídla (nevedel lietať) a až 23cm dlhý, tvrdý a zahnutý zobák. Bol okolo 1 metra dlhý a vysoký a vážil okolo 25 kg. Bohužiaľ, určiť presne jeho výzor je dosť komplikované, lebo jeho kostí je málo a na celom svete existuje len jedna úplná kostra(nachádza sa v Maurícijskom historicko-prírodnom múzeu). Námorníci ho opisovali, ako nemotorného a pomalého vtáka, ktorého pri úteku značne spomalovalo brucho.

Potrava: Čím sa dodo v skutočnosti živil dnes presne nevieme. Svedectvá námorníkov vravia, že dodo dokonca lovil ryby a opisujú ho ako silného a pažravého dravca, ale pravdepodobnejšia je verzia, kde sa dodo živil semenami a popadaným ovocím.

Rozmnožovanie: Dodo sa páril po celý rok. Samci predvádzali mávanie krídlami ako páriaci rituál. Samička zniesla 1 – 2 vajcia, ktoré sa po asi 49 dňoch vykľulo. Dodo bol monogamný živočích a obidvaja rodičia sa starali o mladé. Hniezdo nebolo nejakým spôsobom chránené, pretože dodo nemal žiadneho prirodzeného nepriateľa.

Z histórie: Maskarény boli objavené Portugalcami už v roku 1505(7), ale tí o ne neprejavili záujem. Ostrov neskôr v roku 1644 objavili Holanďania a začali ho kolonizovať. Prví obyvatelia so sebou nosili aj psy, mačky, prasce a aj opice. Zvieratá sa na ostrove rýchlo rozšírili a začali narúšať jeho ekosystém. Neskôr ho doniesli do Európy, ako ozdobu kráľovských dvorcov, alebo ho za poplatok ukazovali ľuďom.

Príčiny vyhynutia: Dodo sa stal pre svoju nemotornosť, a fakt, že nikdy nevidel človeka, veľmi ľahkou korisťou. Mal síce poriadny zobák, ale ten ho pred ľuďmi neochránil. Lovil sa doslova po stovkách (známe boli prípady, kde 3 ľudia za jedno odpoludnie vychytali až 150 týchto vtákov), i keď jeho mäso nebolo nijak extra chutné, ale aj tak ním doslova prepchávali podpalubia lodí. Svoje dielo skazy vykonali aj privezené zvieratá, ktoré si pochutnávali na jeho vajciach a na mladých dodoch. Posledný dronte maurícijský bol zabitý v roku 1681, aj keď sa vyskytujú tvrdenia, že prežil do 1690.

Záver: Dronte maurícijsky sa smutne zaradil k vtákom ako moa, alka veľká či holub sťahovavý, ktorý zomreli v kvôli ľudskej chamtivosti a nedbanlivosti. Jeho kosti dnes patria na celom svete k obrovským vzácnostiam a dajú sa vidieť napríklad v Národnom múzeu v Prahe alebo v Prírodovedeckom múzeu vo Viedni.