Obojživelníky (Amphibia) tvoria prechod medzi vodnými a suchozemskými stavovcami. Larválne štádium prekonávajú vo vodnom prostredí, kedy larvy dýchajú žiabrami. Dospelé jedince majú vytvorené pľúca a dýchajú atmosférický kyslík. Majú hladkú kožu bez šupín, v koži je množstvo slizových žliaz.
Kostra obojživelníkov je v prevažnej miere kostená. Základ kostry tvorí chrbtica, ktorej stavce majú bočné výbežky. Stavec, ktorý spája chrbticu s lebkou má dva výbežky, čo bráni otáčaniu hlavy. Vytvorila sa už kostra predných a zadných končatín, ktoré sa ku chrbtici pripájajú lopatkovým a panvovým pásmom. Rebrá sú vytvorené len v náznakoch.
Dýchacím orgánom dospelých jedincov sú pľúca, ktoré sú u mlokov málo vnútorne členené, u žiab majú pľúca zložitejšie usporiadanie. Vzduch sa dostáva do pľúc prehltávaním, nakoľko nie sú vyvinuté rebrá, a teda ani hrudný kôš. Mechanizmus nádychu a výdychu je preto iný ako u vyšších tried. Dýchanie pľúcami je do značnej miery dopĺňané kožným dýchaním.
V porovnaní s rybami majú obojživelníky zložitejší krvný obeh. Srdce má 2 predsiene a 1 komoru. Do pravej predsiene prichádza z tela odkysličená krv, tá prechádza do komory. Do ľavej predsiene prichádza okysličená krv z pľúc a tá rovnako prechádza do spoločnej komory. V komore nastáva miešanie okysličenej a neokysličenej krvi. Časť krvi z komory putuje do pľúc a časť sa dostáva do telového krvného obehu. V porovnaní s rybami sa vytvárajú 2 krvné obehy: pľúcny a telový. Obojživelníky sú ektotermné živočíchy, ich telesná teplota závisí od teploty vonkajšieho prostredia.
Okrem vnútorného ucha majú obojživelníky aj stredné ucho, v ktorom je 1 sluchová kostička – strmienok. Strmienok sa na jednom konci opiera o sluchový bubienok na boku hlavy.
Obojživelníky kladú vajíčka do vody, kde sa z nich liahnu vonkajšími žiabrami dýchajúce larvy – žubrienky. Vonkajšie žiabre po čase zaniknú a na žiabrových oblúkoch sa vytvoria žiabrové lupienky, čím vzniknú vnútorné žiabre. Pri premene na dospelého jedinca im žiabre zanikajú a sú nahradené pľúcami. Zaniká chvostová plutva a vytvárajú sa dva páry končatín. Žubrienky sa živia rastlinnou potravou, dospelé jedince sa živia prevažne živočíšnou potravou.
Veda, ktorá sa zaoberá štúdiom obojživelníkov, nazýva sa batrachológia.
3. podkmeň: Stavovce (Vertebrata)
4. trieda: Obojživelníky (Amphibia)
1. rad: Červone (Gymnophiona)
2. rad: Mloky (Caudata)
3. rad: Žaby (Ecaudata)
Rad: Červone
V tropickom pásme Afriky, Indie a Južnej Ameriky sú obojživelníky obmedzené iba na vodu alebo na najvlhšie miesta v pralesoch. Sú medzi nimi aj niektorí zástupcovia, ktorí sú pozoruhodní z vývojového hľadiska.
Veľmi zaujímavým radom tropických obojživelníkov sú červone (Gymnophiona). Ich telá niekedy veľmi pripomínajú naše dážďovky. Dokonca i život pod zemou niektorých zástupcov sa podobá spôsobu života dážďoviek, i keď sa živia inou potravou.
Jedným z najväčších zástupcov tohto radu je ekvádorská Coecilia pachynema, ktorá dosahuje dĺžku až 1 m a má dosť veľkú hrúbku. Okrem nej poznáme niekoľko desiatok druhov z viacerých rodov. Niektoré druhy žijú priamo vo vode, napr. červoň vodný (Ichthyophis glutinosus) z tropického pásma Indie, tvar tela má prispôsobený pohybu vo vode.
Červone znášajú vajíčka v podzemných úkrytoch a určitý čas sa o svoj plod starajú. Samice sa stočia okolo kôpky vajíčok a zaisťujú im tak potrebnú vlhkosť a asi aj slizovité výlučky pokožky. Vajíčka sa v tomto období hodne zväčšia. Pokusmi sa zistilo, že i úplne neporušené vajíčka bez tejto ochrany samice rýchlo hynú a splesnivejú. Poznáme i niekoľko druhov živorodých červoňov.
Niektorí autori považujú červone za pozostatky karbónskych krytočrepovcov, pozmenených vplyvom zmeneného prostredia a iného spôsobu života.
Rad: Mloky
Mloky - chvostnaté obojživelníky (Caudata) sa vyznačujú dvoma pármi končatín. Kožu majú hladkú. Samčeky majú v čase vodného života pestré zafarbenie. Na podnebí úst majú rohovité zúbky usporiadané v pozdĺžnej lište. Jazyk majú vyliačiteľný. Vajíčka znášajú do vody. Larvám sa vyvíjajú najprv predné nohy. V strednej Európe sú známi zástupcovia rodov mlok (Triturus) a salamandra (Salamandra).
Salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) dosahuje dĺžku 150-200 mm. Má nápadne čiernožlté výstražné zafarbenie tela, širokú hlavu a za očami nápadné zoskupenie jedových žliaz. Žije v lesoch od Pyrenejí po Sýriu. Zastihneme ju najčastejšie po daždi v lesoch, obyčajne v blízkosti studničiek a potôčikov. Cez deň sa ukrýva pod kameňmi a drevom.
Mlok obyčajný (Triturus vulgaris) dosahuje dĺžku 100-120 mm. Žltohnedú kožu má hladkú, v čase suchozemského života jemne zrnitú. Počas vodného života majú samce jemne vykrajovaný hrebeň a pestrejšie zafarbenie. Na prstoch zadných nôh majú samčeky kožné obruby. Rozšírený je v celej Európe, na východ až po Altaj. Žije v menších stojatých vodách. Medzi najväčšie stredoeurópske mloky patrí mlok veľký (Triturus cristatus). Má čiernohnedú zrnitú kožu. Mlok karpatský (Triturus montandoni) je rozšírený predovšetkým v severnej časti Západných a Východných Karpát do výšky 1700 m n.m. V strednej Európe je pomerne hojný aj mlok vrchovský (Triturus alpestris).
Veľmlok japonský (Megalobatrachus japonicus) je dlhý viac ako 1,5 m. Telo veľmloka je zvrchu sploštené. Na chvoste má mohutný plutvový lem, ktorý je výkonným veslom, nohy má pomerne veľmi krátke. Oči má veľmlok nápadne malé. Veľmloky žijú v podhorských oblastiach v Japonsku a v Číne.
V podzemných vodách Juhoslávie žije zvláštny biely mlok - jaskyniar vodný (Proteus anguineus). Jaskyniar je dlhý 30 cm a zvyčajne úplne biely. Nohy má zakrpatené, vo vode sa pohybuje pomocou chvosta, na ktorom má dobre vyvinutý lem. Nemá takmer žiadne oči, na orientáciu mu slúži dobrý čuch a hmat. Živí sa drobnými kôrovcami v larválnom štádiu.
Rad: Žaby
Žaby - bezchvosté obojživelníky (Ecaudata) majú telo bez chvosta. Vajíčka znášajú do vody. Larvám sa vyvíjajú najprv zadné nohy. U nás sú známi zástupcovia rodov ropucha (Bufo), skokan (Rana), rosnička (Hyla), kunka (Bombina) a hrabavka (Pelobates).
Ropucha obyčajná (Bufo bufo) má zavalité telo s bradavičnatou kožou. Za očami má zoskupené jedové žľazy. Samičky dorastajú do veľkosti 120 mm, samce do 80 mm. Rozšírená je od západnej Európy až po Japonsko, južne po severozápadnú Afriku. Všade je hojná. Žije v lesoch, na poliach a v záhradách. Aktívna je v noci. Je veľmi užitočná, ničí veľké množstvo hmyzu a slimákov. Charakteristický žltý pásik na chrbte má ropucha krátkonohá (Bufo calamita). Rozšírená je prevažne v západnej Európe a v Škandinávii. Ropucha zelená (Bufo viridis) má na tele veľa zelených škvŕn. Tento druh je rozšírený po celej Európe a na východ zasahuje až do Mongolska. Je zo všetkých ropúch najodolnejšia proti suchu.
Skokan hnedý (Rana temporaria) dorastá do dĺžky 100 mm. Má krátku a zaokrúhlenú hlavu. Koža je hladká, obyčajne hnedá s tmavými škvrnami. Cez oko mu prechádza tmavohnedá škvrna. V Európe je hojne rozšírený. Žije v predhoriach a v horách, v nížinách je zriedkavý. Obýva lesy, vlhké lúky a rašeliniská. Skokan zelený (Rana esculenta) patrí k druhom skokanov, ktoré žijú trvalo pri vodách. Dorastá do dĺžky 100 mm. Na chrbte má úzky svetlý pás. Vyskytuje sa prevažne v nížinách strednej Európy po Povolžie. Pri tomto druhu je častý kanibalizmus.
Rosnička zelená (Hyla arborea) má oválne telo a hladkú zelenú kožu, ktorá je len na bruchu zrnitá. Dokáže však meniť farbu podľa podkladu, na ktorom sedí. Dĺžka tela je 50 mm. Na bokoch má od nozdier až po stehná bieločierny pásik. Rozšírená je po celej Európe. Hojná je najmä v nížinách, v listnatých hájoch, krovinách a v močariskách.
Kunka žltobruchá (Bombina variegata) dorastá do dĺžky 55 mm. Bruško má žlté. Rozšírená je na východ po Karpaty. Na území strednej Európy žije v periodických mlákach a v nížinách.
Hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus) má vajcovité telo dlhé do 65 mm, krátke nohy a hladkú kožu. Na sivohnedom podklade má nepravidelné tmavohnedé škvrny. Zrenička oka je štrbinovitá. Jej kožný sekrét páchne po cesnaku. V strednej Európe sa vyskytuje najmä v nížinách a v pahorkatinách. Má nápadné, veľké žubrienky.
