Obojživelníky (Amphibia) tvoria prechod medzi vodnými a suchozemskými stavovcami. Larválne štádium prekonávajú vo vodnom prostredí, kedy larvy dýchajú žiabrami. Dospelé jedince majú vytvorené pľúca a dýchajú atmosférický kyslík. Majú hladkú kožu bez šupín, v koži je množstvo slizových žliaz.

Kostra obojživelníkov je v prevažnej miere kostená. Základ kostry tvorí chrbtica, ktorej stavce majú bočné výbežky. Stavec, ktorý spája chrbticu s lebkou má dva výbežky, čo bráni otáčaniu hlavy. Vytvorila sa už kostra predných a zadných končatín, ktoré sa ku chrbtici pripájajú lopatkovým a panvovým pásmom. Rebrá sú vytvorené len v náznakoch.

Dýchacím orgánom dospelých jedincov sú pľúca, ktoré sú u mlokov málo vnútorne členené, u žiab majú pľúca zložitejšie usporiadanie. Vzduch sa dostáva do pľúc prehltávaním, nakoľko nie sú vyvinuté rebrá, a teda ani hrudný kôš. Mechanizmus nádychu a výdychu je preto iný ako u vyšších tried. Dýchanie pľúcami je do značnej miery dopĺňané kožným dýchaním.

V porovnaní s rybami majú obojživelníky zložitejší krvný obeh. Srdce má 2 predsiene a 1 komoru. Do pravej predsiene prichádza z tela odkysličená krv, tá prechádza do komory. Do ľavej predsiene prichádza okysličená krv z pľúc a tá rovnako prechádza do spoločnej komory. V komore nastáva miešanie okysličenej a neokysličenej krvi. Časť krvi z komory putuje do pľúc a časť sa dostáva do telového krvného obehu. V porovnaní s rybami sa vytvárajú 2 krvné obehy: pľúcny a telový. Obojživelníky sú ektotermné živočíchy, ich telesná teplota závisí od teploty vonkajšieho prostredia.

Okrem vnútorného ucha majú obojživelníky aj stredné ucho, v ktorom je 1 sluchová kostička – strmienok. Strmienok sa na jednom konci opiera o sluchový bubienok na boku hlavy.

Obojživelníky kladú vajíčka do vody, kde sa z nich liahnu vonkajšími žiabrami dýchajúce larvy – žubrienky. Vonkajšie žiabre po čase zaniknú a na žiabrových oblúkoch sa vytvoria žiabrové lupienky, čím vzniknú vnútorné žiabre. Pri premene na dospelého jedinca im žiabre zanikajú a sú nahradené pľúcami. Zaniká chvostová plutva a vytvárajú sa dva páry končatín. Žubrienky sa živia rastlinnou potravou, dospelé jedince sa živia prevažne živočíšnou potravou.

Veda, ktorá sa zaoberá štúdiom obojživelníkov, nazýva sa batrachológia.

3. podkmeň: Stavovce (Vertebrata)
4. trieda: Obojživelníky (Amphibia)
1. rad: Červone (Gymnophiona)
2. rad: Mloky (Caudata)
3. rad: Žaby (Ecaudata)

Rad: Červone

V tropickom pásme Afriky, Indie a Južnej Ameriky sú obojživelníky obmedzené iba na vodu alebo na najvlhšie miesta v pralesoch. Sú medzi nimi aj niektorí zástupcovia, ktorí sú pozoruhodní z vývojového hľadiska.

Veľmi zaujímavým radom tropických obojživelníkov sú červone (Gymnophiona). Ich telá niekedy veľmi pripomínajú naše dážďovky. Dokonca i život pod zemou niektorých zástupcov sa podobá spôsobu života dážďoviek, i keď sa živia inou potravou.

Jedným z najväčších zástupcov tohto radu je ekvádorská Coecilia pachynema, ktorá dosahuje dĺžku až 1 m a má dosť veľkú hrúbku. Okrem nej poznáme niekoľko desiatok druhov z viacerých rodov. Niektoré druhy žijú priamo vo vode, napr. červoň vodný (Ichthyophis glutinosus) z tropického pásma Indie, tvar tela má prispôsobený pohybu vo vode.

Červone znášajú vajíčka v podzemných úkrytoch a určitý čas sa o svoj plod starajú. Samice sa stočia okolo kôpky vajíčok a zaisťujú im tak potrebnú vlhkosť a asi aj slizovité výlučky pokožky. Vajíčka sa v tomto období hodne zväčšia. Pokusmi sa zistilo, že i úplne neporušené vajíčka bez tejto ochrany samice rýchlo hynú a splesnivejú. Poznáme i niekoľko druhov živorodých červoňov.

Niektorí autori považujú červone za pozostatky karbónskych krytočrepovcov, pozmenených vplyvom zmeneného prostredia a iného spôsobu života.
Rad: Mloky

Mloky - chvostnaté obojživelníky (Caudata) sa vyznačujú dvoma pármi končatín. Kožu majú hladkú. Samčeky majú v čase vodného života pestré zafarbenie. Na podnebí úst majú rohovité zúbky usporiadané v pozdĺžnej lište. Jazyk majú vyliačiteľný. Vajíčka znášajú do vody. Larvám sa vyvíjajú najprv predné nohy. V strednej Európe sú známi zástupcovia rodov mlok (Triturus) a salamandra (Salamandra).

Salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) dosahuje dĺžku 150-200 mm. Má nápadne čiernožlté výstražné zafarbenie tela, širokú hlavu a za očami nápadné zoskupenie jedových žliaz. Žije v lesoch od Pyrenejí po Sýriu. Zastihneme ju najčastejšie po daždi v lesoch, obyčajne v blízkosti studničiek a potôčikov. Cez deň sa ukrýva pod kameňmi a drevom.