Vplyv človeka na biosféru do začiatku 20. storočia nemal globálny charakter. K zániku ekosystémov následkom ľudskej činnosti dovtedy dochádzalo viac-menej lokálne. Príkladom môže byť napr. zničenie cédrových lesov v pohoriach Libanonu kvôli drevu, ktoré bolo využité na stavbu lodí civilizáciami, zaoberajúcimi sa zámorským obchodom (napr. Feničania). Podobne dochádzalo aj k likvidácii rastlinných a živočíšnych druhov. Vyhubený bol vlkovec psohlavý v Austrálii a mnohé iné druhy. Až od 20. storočia má však človek schopnosť ovplyvňovať globálny ekosystém Zeme a to predovšetkým vypúšťaním imisii do atmosféry. Markantnou ilustráciou je napríklad ozónová diera nad polárnymi oblasťami, ktorá vznikla v dôsledku produkcie a úniku freónov, deštruujúcich stratosferický ozón, ktorý chráni pozemský život pred UV žiarením.
Potom, čo sa túto hrozbu podarilo aspoň čiastočne zažehnať zákazom používania týchto plynov v chladiacich systémoch, predstavuje snáď najvážnejší problém produkcia vypúšťanie skleníkových plynov, na prvom mieste CO2 do atmosféry. Tento plyn, ktorý inak nie je jedovatý, ba naopak, autotrofné rastliny ho nevyhnutne potrebujú na fotosyntézu, zadržiava časť infračerveného (teda tepelného, dlhovlnného žiarenia), ktoré by inak Zem vyžiarila do vesmíru.

To môže viesť ku globálnemu zvýšeniu teploty, roztápaniu ľadovcov, nárastu hladiny oceánov a posunom vegetačných pásiem. Našťastie a na rozdiel od minulých storočí, človek o hroziacich nebezpečenstvách vie, najmä vďaka pokročilým metódam diaľkového prieskumu Zeme a výkonným počítačom, ktoré umožňujú prv nemysliteľné simulácie ďalšieho vývoja. Rizikom ostáva, že človek sa rozhodne chrániť prírodu, ale len potiaľ, pokiaľ sa to nebude týkať jeho samého ako konkrétnej osoby. Napr. bude si naďalej nárokovať nadštandardný životný priestor na úkor prírodného prostredia, čo je častý prípad nie len USA (problém zvaný "sprawl"), ale už aj na Slovensku.