B-Rastliny suchých, výslnných, teplých a trávnatých strání, skál a piesočnatých preypov. V skalných štrbinách silikátových hornín nájdeme sleznník severný a kuričku kríčkovitú. Suché trávnate strán najčastejšie pokrýva kostrava žliabkovitá. Na suchých piesočnatých presypoch a voľnejších naviatych pieskoch sú porasty sivej trsnatej kostravy pošvatej, ktoráupevňuje piesky, ometliny sivej a mliečnika Seguierovho.

C-Rastliny sviežch močaristých a slatinných lúk.
Skoro zjari sú mokrejšie lúky pokryté žltými kobercami púpavy, neskoršie iskerníka prudkého, potom ich ozdobuječervená kukučka lúčna, v lete mrkva obyčajná a pichliač sivý, neskôr prevláda čierno purpurovokvetý krvavec lekársky alebo modrý čertkus lúčny. Kyslé lúky už tvoria prechod k močaristým lúkam. Na močaristých lúkach prevláda záružlie močiarné alebo mohutné trsy vysokej metlice trstnatej, prípadne sitina rozložitá. Rašelinovo slatinné lúky s machovou vrstvou charakterizujú porasty bezkolenca belasého, šašiny černastej, sitiny pošvatej, snehobiele skupinky páperca ainých nízkych ostríc alebo ostrevky slatinnej.

D-Vegetácia slaných pôd
Zalestnenie neúrodných slaných pôd patria medzi najťažšie úlohy. Na pôdach, ktoré najlepšie vyhovujú jačmeňu tuhoštetinatému, paline prímorskej jednosemennej a limonke Gmelinovej a ktoré nazývame slanými pôdami III. triedy, najbezpečnejšie možno pestovať len hlošinu a tamarišku.

E-Rastliné spoločenstvá močiarov a vôd
Rastú na pôdach, ktoré sú stále alebo v prevažnej časti roka zaplavené. Sem patria združenia vysokých ostríc, stĺpovité mohutné trsy ostrice vysokej. V hlbších stojatých vodách rastú rozsiahle porasty trsti obyčajnej alebo namiesto nej väčšie-menšie porasty pálky, ježohlava, chrasticetrsťovitej, vysokej steblovky vodnej, kosatca žltého, haluchy vodnej spolu s okrasou okolíkatou, šípovkou vodnou ažabníkom skorocelovým. Uprostred trstiny sú tmavé skupiny škripinca jazerného. Na brehoch horských potokov vyskytujú sa porasty steblovky.

F-Buriny
Na kultúrnych plochách, na porušených pôdach ako na oráčinách, okopaninách, v záhradách, daľej v blízkosti bydlísk na ruderálnej pôde bohatej na dusík, na násypoch a napokon na pasienkoch a ušlipaných okrajoch ciest sa vyskytujú rôzne spoločenstvá burín. Značná časť burín sprevádza človeka túlajúceho sa prírodou aj do neporušenej ríše rastlín, dokonca aj do vysokých hôr. Medzi burinami nájdeme aj značný počet liečivých rastlín. Väčšia časť rastlín je jednoročná.

G-Rastlinné spoločenstvá alpínskeho a supalpínskeho pásma
Alpínske čiže hôľne pásmo je domovom veľmi pekných, nápadných druhov. Na humóznych, kyslých pôdach, najmä v žulovej oblasti, sú rozsiahle porasty s prevahou sitiny trojzárezovej a hôlničky dvojradovej. Rastú tu aj zvonček alpínsky, kamzička Clusiova, prvosienka najmenšia.V novej spoločenskej štruktúre kladie sa zvýšený dôraz na zdravie pracujúcich. Sústavné rozširovanie a prehlbovanie zdravotníckej starostlivosti zvyšuje nároky na lekársku a lekárenskú službu. Všeobecný rast vzdelania spôsobuje, že pracujúci sa stále viac zaujímajú o to, čo ich zdraviu prospieva, kým na druhej strane sa ustavične rozrastajú úlohy farmaceutickej výroby. Rozvoju fytoterapie venuje sa čoraz väčšia pozornosť. Rozsiahle vedeckovýskumne práce, ktoré sa vykonávajú v osobitých ústavou v úsilí maximálne využiť prírodne zdroje, sú zamerané nielen na prieskum domacej flóry, ale i na pestovanie a šľachtenie, liečebné a technické využitie rastlín. Pôvod fytoterapie treba hľadať v dávnoveku. Človek sa od nepamäti bránil proti chorobám, bolestiam i smrti prostriedkami, ktoré mu okolitá príroda poskytovala. Rozsah i spôsob liečby závisel od vzdelanosti a životnej úrovne. Základom bola síce skúsenosť, ale tam, kde sa poznávacia schopnosť končila, nastupovala obrazotvornosť, spojená spravidla s rozličními obradmi, zvykmi, poverami a čarami. Najstaršie správy o liečivých rastlinách zachovali sa v Číne a Indii, máme ich zo starého Egypta, od národovstarovekej Mezopotámie a od Židov.

Rastlina ako živé laboratórium. Život rastlín je práve tak ako život všetkých živočíchov úzko spojený s prostredím. Zo vzduchu, vody a pôdy príjma rastlina rozličné látky. Zväčšuje svoj objem, váhu, rastie, vyvíja sa, pohybuje, rozmnožuje a odumiera. Pochody, ktoré v nej pri tom prebiehajú, sú veľmi zložité. Prijímanie látok rastlinou označujeme ako výživu rastlín, prijímané látky voláme potravou čiže živinami. Medzi ne patria prvky pre život nepostrádatelné čiže biogénne a prvky potrebné pre život v nepatrnom množstve, označované ako osožné čiže oligobiogénne. Z prvkov v živom organizme za priemerného tepla a svetla vznikajú zlúčeniny, ktoré sú zdrojom stavebnej energie alebo podnecujú, urýchlujú a usmerňujú deje látkovej premeny. Také rastliny, ktoré sa vedia samotne vyživiť z jednoduchých látok, nazývame rastliny samovýživné. Pod vplývom prostredia si rastlina prijaté živiny spracúva, mení, prispôsobuje, ponecháva, hromadí a sčasti ich viac alebo menej zmenené vylučuje. Robí to zaujímavým spôsobom: pomocou listovej zelene čiže chlorofylu pohlcuje svetelnú energiu slnečného žiarenia a z anorganických látok vytvára zlúčeniny uhlíka. Tuto činnosť nazývame fotosyntéza.fotosyntéza je jedným z najdôležitejších pochodov, ktoré prebiehajú predovšetkým vo väčších rastlinách. Pri fotosyntéze zo vzdušného kysličníka uhličitého, vody so živinami, svetla a potrebného tepla prebieha v rastline skladanie látok zvaných asimiláty: prijatá slnečná energia sa premieňa na inú formu energie, viazanú v týchto látkach, odkiaľ sa potom dá v prípade potreby uvoľniť. Energicky najúčinnejšie látky sú cukry, tukovité látky a bielkoviny. Medzi látky podnecujúce látkovú premenu radíme najmä rastlinné farbivá, enzýmy a vitamíny. Látková premena spopčíva v podstate na dvoch protikladných pochodoch: na skladbe a na pretváraní prvotne vzniknutých látok a ich premiesťnovaní do iných častí rastliny. Nepotrebné zvyšky rastlina vylučuje. Pretváranie prebieha vždy, skladba prevažne za svetla: preto musí byť skladba intenzívnejšia, aby rastlinnej hmoty pribúdalo.
Na trhu je k dispozícií veľké množstvo literatúry o rastlinách a všetkom čo s nimi súvisi. Patrí sa vzdať česť i chvále všetkým, ktorí svojimi životnými skúsenosťami a znalosťami obohatili literatúru, aby sme z nej mohli čerpať poučenie, aj ľudovej múdrosti, ktorá je nevyčerpateľným žriedlom národnej vzdelanosti.