Ošetrovateľstvo: Komunikácia

Jedna z vecí, ktoré nás odlišujú od ostatných živočíchov žijúcich na tejto Zemi je schopnosť usmievať sa. Je to asi jedna z mála tých pozitívnych vlastností, ktorú ešte mi ľudia využívame, aj keď nie všade a nie pre každého. Usmiať sa zväčša dokážeme len doma pri našich najbližších a ani to nie je písaným pravidlom. Ľudia sa na seba veľmi mračia a popri tom stačí zapojiť 16 svalov do činnosti a bude po probléme. Hneď bude deň o niečo krajší ak mi to ten druhý človek opätuje, aj keď je to niekto úplne cudzí.

A čo má robiť taký zdravotník? Veď ten prichádza do kontaktu väčšinou s cudzími ľuďmi, ktorým do smiechu veľmi nie, keď prišli do nemocnice. To je veľmi závažná otázka na ktorú mnohí nevedia, alebo len nechcú poznať odpoveď. Práca zdravotníka obnáša jednu dôležitú vec. Byť usmievavý aj tam, kde sa nikomu smiať nechce. Je to určite veľmi ťažká úloha, ktorú nedodržiava asi väčšina zdravotníkov a to platí pre lekárov, sestry, ale aj sanitárov a upratovačky. Mnohí si neuvedomujú, alebo len zabudli po dlhých rokoch práce, aké je dôležité mať úsmev na tvári pri človeku, ktorý je odkázaný na lôžko, na pomoc niekoho cudzieho. V našom prípade zdravotníka. Deň potom vyzerá u takéhoto človeka inak, než keby ku nemu prišla sestra zamračená, na ktorej je vidieť, že má dosť svojich problémov. Lenže problémy musíme odložiť a odhodiť ich ešte pred tým, než vstúpime do nemocnice, pretože pacient má dosť svojich problémov. Jeho problém je nemocnica. Lenže realita je úplne iná a často krát problémy zdravotníka sú dôležitejšie než problémy pacienta. Zdravotník zabúda na to, že on pracuje pre niekoho a to je prvoradé. Pacient často len ticho počúva a často vôbec neprotestuje proti takejto starostlivosti, aj keď je to jeho právo.

Z mojej doterajšej práce už mám skúseností aké je dôležité usmievať sa. Niekedy mám aj pocit, že je to na škodu, lebo potom majú pacienti pocit, že všetko čo urobia je v poriadku, aj keď porušia napríklad nemocničný režim. Volám to choroba z povolania, lebo naozaj sa usmejem stále bez ohľadu na to, kto ten človek je. A to hovorím o alkoholikoch a asociáloch, ktorí nepoznajú nič iné než alkohol. Ale človek je človek bez ohľadu na to ako žije. Viackrát som spozoroval, že sa s prosbami radšej obrátia na mňa, než na niektorú z kolegýň a niekedy mi to príde až smiešne, ale je to aj príjemný pocit. Úsmev je naozaj liečivá moc. Nelieči telo ale dušu a to je u človeka ktorý trpí chorobou veľmi dôležité. A to bez ohľadu na to, či ide o chrípku, alebo rakovinu. Úsmev väčšinou opätuje len úsmev a ľudia sú potom ku sebe milší a dôverujú si viac. A dôvera medzi pacientom a sestrou je najdôležitejšia pri liečbe a poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti.

Myšlienka , že úsmev prináša pokoj pri lôžku pacienta je naozaj pravdivá a veľmi dôležitá pre prácu sestry, preto by si ju mal každý kto pracuje pre pacienta zobrať za svoju a riadiť sa ňou pri svojej práci. Myslím si, že ja som to už urobil a preto mi práca pripadá krásna a neberiem ju ako príťaž, alebo nutnosť.

„usmievajte sa“