Ťažké kovy zaraďujeme do skupiny biogénnych prvkov. Podľa Mendelejovej tabuľky sem patrí Mn, Fe, Cu a Zn. Co a Ni sa medzi biogénne prvky nepočítajú, pretože i keď majú niekedy veľmi výrazné účinky na metabolizmus rastlín, rastlina sa môže normálne vyvíjať aj bez nich , symptómy deficiencie neexistujú.
I keď každý z prvkov má špecifické účinky na rastlinu, môžeme povedať, že ich hlavný význam spočíva vo vzájomnej interakcii s ďalšími dvojmocnými katiónmi.

Mn
Rastlina prijíma Mn ako Mn2+ . Vstup Mn2+ do rastliny je uľahčený pri vyššej kyslosti prostredia. Pri jeho sorpcii ( nasávanie kvapalín alebo plynov pletivami, bunkami) bola preukázaná interakcia s Mg2+. Bolo ďalej preukázané, že Mn katalyzuje ( urýchľuje) prechod Fe2+ na Fe3+ a v pôde ho imobilizuje (znehybní). Preto taktiež negatívne ovplyvňuje transport Fe do nadzemných orgánov rastliny. V rastline sa Mn2+ pohybuje v chelátovej forme, prevažne cez floém.
Chelát je vnútorne komplexná zlúčenina s jedným alebo niekoľkými kruhmi, vznikajúca tak, že minimálne dva atómy tej istej molekuly ( zvyčajne organickej ) vytvoria väzbu z jedným atómom = iónom kovu ( prípadne s protónom ), nazývame to aj chelátový komplex. Hromadí sa najmä v zelených častiach rastliny, obzvlášť v listoch. Pokiaľ ide o bunkové štruktúry, hromadí sa predovšetkým v cytoplazme. V chloroplastoch sa hromadí prednostne, v stróme je veľmi pevne viazaný chelátovou formou. V rastline je funkcia mangánu spojená predovšetkým s fotosyntézou. V chloroplastoch rajčiaka jedlého ( Lycopersicon esculentum Mill.) bolo objavené vzájomné prepojenie medzi jeho obsahom a Hillovou reakciou. Nedostatok Mn vyvoláva zvláštnu chlorózu, ktorá sa prejavuje tvorbou charakteristických škvŕn alebo pruhov v závislosti od tvaru ich žilnatiny napr. u ovsa (Avena sativa) sa prejavuje šedá pruhovitosť, chloroplasty granulujú a spolu s obsahom celej bunky odumierajú. Chloróza môže taktiež vzniknúť z nadbytku Mn. Je to relatívny nadbytok Mn vo vzťahu k Fe2+.

Fe
V pôde nedostatok Fe a vo všetkých pôdach je dostupnosť tohto prvku rôzna. V pôde aj v rastlinách ľahko prechádza do ťažko rozpustných zlúčenín. Stabilizácia týchto vytvorených zlúčenín sa síce mení podľa pH, ale v zásade menej stabilné zlúčeniny vytvárajú dvojmocné Fe 2+.
Sorpcia Fe nie je objasnená, ale sú domnienky jeho vstupu do rastliny. Za jednu z ciest je považovaný prenos Fe ( zo systému Fe2+/Fe3+ v pôde ) do rastliny za špecifických reduktáz. V rastline je potom prevedený na chelátovú formu a tak je transportované vodivými pletivami. Ak je v pôde v chelátovej forme , spravidla Fe3+ , súťaží tento chelát o dvojmocné železo s endogénnymi (vnútornými) chelátmi, do rastliny tak nepreniká celý chelát.
Ďalšou možnosťou je to, že z vonkajšieho prostredia preniká celý chelát. Podmienkou je však nasýtenie endogénnych chelátov Fe. V rastlina Fe prakticky neoxiduje vo voľnej forme, pretože sa ľahko oxiduje a prechádza na nerozpustné zlúčeniny. Najčastejšie je Fe v rastline viazané na organické kyseliny, z nich najdôležitejšia je kyselina citrónová. V zlúčeninách vystupuje Fe v dvoch oxidačných stupňoch.
Menej stála forma Fe2+ a stálejšia forma Fe3+. Rozpustnou formou je len Fe2+. Vysoká afinita Fe2+ ku kyslíku je základom jeho biologickej funkcie.