Zrak a sluch

Zrak je pre človeka asi najdôležitejší zmysel, ktorý mu umožňuje orientáciu v priestore a vnímanie svetla. Základ oka sa dá rozoznať už na päťtýždňovom plode ako malú čiernu škvrnu, koncom druhého mesiaca sú badateľné priesvtné mihalnice, v piatom mesiaci je už oko také, ako u dospelého človeka. Na spracovanie zrakových vnemov používa mozog asi 1/10 svojej kôry.Oko má v priemere 25mm a 7g. Oči sú uložené a dobre chránené v očniciach. Pracujú ako dve filmové kamery, a keďže sú od seba vzdialené, každé z nich vidí trochu odlišný obraz. Mozog si oba obrazy spojí. Nazývame to stereoskopické, alebo binokulárne videnie. Znamená to, že človek dokáže odhadnúť hĺbku a vzdialenosť. V skorom veku dieťaťa sa mozog učí tieto dva rozdielne obrazy zložiť dokopy, inak by človek videl dvojito. Vedci zistili, že 80% informácií alebo úplne všetko, čo si pamätáme sme videli.

Rohovka, šošovka a sklovec tvoria očnú šošovkovú sústavu, optiku oka. V prednej časti oka je rohovka, ktorá láme svetlo, šošovka sústreďuje svetelné lúče do ohniska a na sietnici v zadnej časti oka sa potom vytvára obraz toho, na čo sa pozeráme, obraz je však obrátený hore nohami. Vďaka spracovaniu impulzov v mozgu vnímame sledované predmety v správnej orientácii. Čierny stred oka je otvor, ktorý nazývame zornica. Pigmentový sval, ktorý obklopuje otvor voláme dúhovka. V jasnom svetle sa sval stiahne, otvor sa zmenší a prepustí menej svetla. V šere je to naopak. Na sietnici sa nachádzajú svetlocitlivé bunky - tyčinky a čapíky. Tyčinky zachytia aj veľmi slabé svetlo, nerozlišujú však farby. Čapíky rozpoznávajú tri základné farby: zelená, červená a modrá. Sú menej citlivé, preto je ťažšie rozoznávať farby v šere. Žltá škvrna je miesto na sietnici, v ktorom sú sústredené svetlocitlivé bunky najhustejšie. Naopak slepá škvrna je miestom kde ústi zrakový nerv do oka a obsahuje najmenej svetlocitlivých buniek. Oko je pripojené zrakovým nervom k mozgu. Zobrazené informácie sa ním prenášajú do mozgu v podobe impulzov, ktoré mozog dekóduje.

Ľudské oko je za normálnych pozorovacích podmienok schopné bez akýchkoľvek pomôcok rozlíšiť 10 mil. rôznych farebných odtieňov. Najpresnejšie elektrické spektrofotometry dosahujú oproti tomu len asi 40% z uvedenej hodnoty. Približne 7,5% mužov a 0,1% žien je farboslepých. Najkrajnejšou formou farbosleposti – monochromatické videnie, je veľmi vzácna. Farbosleposť môže vzniknúť zdedením zmutovaného génu.
Prvým, kto si zlepšil zrak okuliarmi bol florentský učenec Salvino degli Armati. Napravil si nimi svoju ďalekozrakosť. Na okuliare použil pár konvexných šošoviek. V 14. stor. už nosilo veľa Talianov okuliare.
Človeku, ktorý stratil zrak, pomáha pri komunikácii s okolitým svetom aj Braillovo písmo. Toto písmo tvorí sústava vystupujúcich bodov, ktoré umožňujú nevidiacim čítať pomocou hmatu.
Sluch je ďaľším z piatich zmyslov. Uši zachytávajú zvuky a vysielajú do mozgu správy. Zvuk sa šíri vo vlnách. Vonkajšie uši sa nazývajú ušnice. Majú lastúrovitý tvar a sú umiestnené po bokoch hlavy. Zachytávajú zvukové vlny a odrážajú ich do zvukovodu. Tieto vlny narazia na bubienok. Bubienok je tenký kúsok kože, ktorý vibruje pri nárazoch zvukových vĺn. V strednom a vnútornom uchu sa vibrácie menia na elektrické signály, ktoré mozog triedi a zaznamenáva. Tri drobné, spojené kostičky v strednom uchu – kladivko, nákovka a strmienok – prenášajú vibrácie z bubienka do slimáka. Nervové bunky v slimáku vysielajú informácie o zvukoch do mozgu. Vnútorné ucho sa skladá zo slimáka a polkruhovitých kanálikov. Polkruhové kanáliky slúžia pri udržiavaní rovnováhy. Ucho je spojené s krkom Eustachovou trubicou, ktorá zmierňuje nebezpečný pretlak vznikajúci v uchu.
Hlasnosť zvuku sa meria v decibeloch. Šepot predstavuje asi 15 dB, šepotanie zamestnanej triedy je asi 50 dB, zvuk bubnov asi 90 dB a prúdové lietadlo pri štarte viac ako 130 dB. Zvuky, ktoré dosahujú viac ako 120 dB môžu spôsobiť bolesť, alebo poškodiť uši.

140 dB – hranica neprijateľnosti
130 dB – zvuk lietadla při štarte
120 dB – motor bežiaci naprázdno
110 dB – rocková kapela
100 dB – pneumatická vŕtačka
90 dB – cestný ruch
80 dB – vlak
70 dB – vysávač
50/60 dB – rušno v kancelárii, v dave
40 dB – rozhovor
20 dB – knihovňa
10 dB – ticho na dedine
0 dB –hranica počuteľnosti

Väčšine ľudí sa sluch s pribúdajúcimi rokmi zhoršuje. Dochádza k tomu, že bubienok zhrubne, sluchové kostičky sú menej pohyblivé a chvenie sa neprenáša do vnútorného ucha. Ušné infekcie môžu tiež poškodiť ušný bubienok a časom viesť až k ohluchnutiu. Niektoré formy hluchoty sú zapríčinené poranením vnútorného ucha alebo nervu. Postupné stratenie sluchu môže byť dôsledkom permanentného styku ušných orgánov s hlukom. Každý by si mal dávať pozor pri počúvaní rádia, ktorého dlhodobé pôsobenie hlukom vedie k postupnému ohluchnutiu.
Až do 17. storočia verejnosť pokladala sluchovo postihnutých ľudí za mentálne narušených alebo slabomyseľných. Dnes aj napriek tomu, že máme k dispozícii viac poznatkov ako v minulosti, nevieme ešte stále presne definovať, čo sa skrýva za pojmami sluchová strata, nepočujúci či nedoslýchavý. Najvšeobecnejšie sa však rozlišuje vrodená a získaná hluchota. Za vrodenú pokladáme hluchotu, ak rodič spozoruje, že dieťa do 2. roka života nereaguje na zvuky, ktoré vyvolávajú pozornosť u zdravého dieťaťa. V tomto prípade sa dieťa nenaučí ani hovoriť a stáva sa z neho dieťa hluchonemé. O získanej hluchote hovoríme vtedy, keď sa človek naučil rozprávať a počul, ale ohluchol po nejakej chorobe, alebo po úraze. Odlišnosť nepočujúceho dieťaťa sa prejavuje len v spôsobe komunikácie a vnímaní sveta, v ktorom žije.

Dorozumievanie s nepočujúcim je možné buď posunkovou rečou, prstovou abecedou alebo orálnou rečou. Pri komunikácii s nimi je veľmi dôležité, aby nás mohli vnímať aj vizuálne. Posunková reč spočíva v dohodnutých pohyboch rúk a prstov a mimike tváre. Posunkový systém sa dodnes používa napríklad aj medzi mníchmi, ktorí zložili sľub mlčanlivosti, alebo hercami, športovcami, či v armáde. Jazykové prostriedky slovnej a posunkovej reči sa zásadne odlišujú. „Doslovný“ preklad teda nie je možný. Približne jedna tretina nepočujúcich v komunikácii orálnu reč nepoužíva alebo ju používa len veľmi málo. Odzeranie slúži na príjem informácie oznamovanej orálnou rečou druhého účastníka. Odzeranie je jednou z najnáročnejších duševných činností vôbec. Daktylotika je prstová abeceda a označuje systém znakov tvorených rozličnou polohou prstov jednej alebo obidvoch rúk v priestore, ktoré graficky zobrazujú hlásky.

Ľudia s poruchami sluchu boli až do 20. stor. odkázaní na mechanické načúvacie prístroje podobné kovovým trúbkam. Tieto boli priveľké a nemotorné. Prvý načúvací prístroj zostrojil M. R. Hutchinson v roku 1901. Tento použila aj anglická kráľovná Alexandra a odmenila vynálezcu medailou. V dvadsiatych rokoch 20. stor. sa začali vyrábať skutočné prenosné načúvacie prístroje, ktoré však vážili vyše 1 kg. Dnes sa takmer nepozorovateľné prístroje dajú nosiť priamo v uchu. Tieto zmysly sú pre človeka veľmi dôležité a pri ich strate ich nemožno ničím nahradiť.