1. Úvod – metodika a cieľ práce
Netrvalo mi dlho, kým som sa rozhodla o čom budem písať. Vybrala som si práve túto tému, pretože srdce je pre mňa najfascinujúcejším orgánom nášho tela a táto práca mi umožnila nazrieť hlbšie do tejto problematiky. Mojím prvým krokom bolo vyhľadanie potrebnej literatúry a získanie čo najväčšieho množstva informácií na túto tému. Informácie som čerpala z kníh (uvedená v zozname použitej literatúry), ktoré som si vypožičala z knižnice Jána Bocatia v Košiciach, ako aj z mojich vlastných. Taktiež som využila aj možnosti počítačovej siete internet. Druhým krokom bolo spracovanie všetkých informácií, ktoré sa mi podarilo získať. Najprv som zhromaždila všetok materiál a dôkladne som ho preštudovala, povyberala dôležité informácie, roztriedila ich, a napokon som ich formulovala do tejto práce. Využila som tiež poznatky, ktorými som disponovala už pred začatím písania tejto práce. Vypracovala som aj niekoľko grafov pomocou štatistík zdravotníckych organizácii na internete.
Cieľom práce je podčiarknuť význam srdca ako jedného z najdôležitejších orgánov nášho tela, vysvetliť jeho funkciu a stavbu. Taktiež by som chcela poukázať na stúpajúcu tendenciu srdcovo-cievnych ochorení.

2. Po stopách poznávania srdca
Z najstarších historických pamiatok vieme, že prvé domnienky o funkcii srdca a cievneho obehu pochádzajú už z čias prvých mestských civilizácií, ktoré vznikli v povodí veľkých riek /Egypt, Čína, Mezopotámia, India/.
Dávni obyvatelia Mezopotámie vedeli, že rozhodujúci vplyv na zdravie majú tekutiny tela. V neskoršej perzskej medicíne bol dôraz kladený najmä na krv. Cievy sa delili na „cievy s červenou krvou“, teda okysličenou krvou, ktorá bola zdrojom zdravia a na „cievy s čiernou krvou“, čiže neokysličenou, ktorá bola naopak zdrojom chorôb. Pozoruhodne tušili súvislosti aj dávni egyptskí lekári: „Počiatok tajomstva lekára: poznanie srdcového pohybu a poznanie srdca“, tvrdili, že srdce prehovára cievami každého údu. Teda bolo im známe, že tep je zrejme akýmsi životne dôležitým pohybom. Na začiatku klasických gréckych predstavách o srdci stáli domnienky ale aj povery, ktorými sa staré Grécko veľmi nelíšilo od starších predstáv v Oriente. Známy je Hippokratov spis „O srdci“ /Perí kardies/, do ktorého bol zaradený aj názor, že srdce je orgánom natoľko kompaktným a kľúčovým, že vlastne ani nemôže ochorieť, bez toho, aby jeho ochorenie neznamenalo smrť človeka.
Podľa Aristotela (384-322 pred n.l.) bolo srdce „prvým žijúcim a posledným umierajúcim orgánom“. Erasistros (300-250 pred n.l.) upresnil predstavu o chlopniach medzi srdcovými predsieňami a komorami. Usúdil, že krv je záležitosťou pravej polovice srdca, zatiaľ čo ľavá polovica srdca rozvádza telom „prevzdušnenie“ tepnami
Súhrn antického učenia o prúdení krvi podal Galénos (129-199). Za zdroj krvi považoval pečeň, v ktorej sa tvorí z látok vstrebávaných z potravy. Z pečene do srdca sa podľa Galéna dostáva dolnou dutou žilou. Srdce sa malo po nasatí krvi pasívne stiahnuť a vypustiť krv do žíl, ktoré ju rozvedú do celého tela a pľúc. V ľavej časti srdca sa potom podľa Galéna krv spojuje so vzduchom, ktorý sa tam dostáva z pľúcnych žíl a taktiež sa tam očisťuje od nečistôt. Tie sa potom dostávajú do pľúc a sú vydychované a takto „prevzdušnená“ krv je tepnami rozvádzaná do celého tela.

Za objaviteľa malého krvného obehu sa považuje Michael Servetus (r. 1546), ktorý si uvedomil, že priestor ľavej srdcovej komory je príliš malý na to, aby v ňom dochádzalo k „prevzdušneniu“ krvi. Pri hľadaní priestornejšieho orgánu, kde by sa to mohlo diať, prišiel na pľúca. Odmietol teda presakovanie krvi srdcovou prepážkou (ako tvrdil Galénos) a predpokladal, že presakovanie sa uskutočňuje v pľúcach. Jeho myšlienky potvrdil. R. Colombo (r. 1559), keď jasne vyjadril, že krv sa z ľavej komory dostáva do pravej práve cez pľúca. Definitívne poznal celý krvný obeh až anglický lekár William Harvey (1578-1657). Známy je jeho spis „O pohybe srdca“, v ktorom označil srdce za ústredné čerpadlo a na základe anatomických pomerov srdca tvrdil, že krv je prenášaná pľúcami do aorty. Pomocou podväzovania ciev dokázal, že krv sa pohybuje z tepien do žíl v neprerušenom a uzavretom systéme ciev. Z toho potom vyplýva, že krv sa neprestajne pohybuje v kruhu a jej nepretržitý pohyb zabezpečuje tep srdca. Harvey avšak na rozdiel od Galéna, ktorý staval svoju predstavu na model „sacieho“ čerpadla, uprednostnil model srdca ako „tlakového“ čerpadla. Chýbajúci článok kolobehu srdca doplnil M. Malpighy (1628-1694) objavením kapilár*1 (1661). Malpighy ich hľadá mikroskopom v tkanivách živočíchoch (žiab). J. J. Berzelius v roku 1808 izoloval červené krvné farbivo prenášajúce kyslík a nazval ho: hemoglobín. Ale až v roku 1837 G. H. Magnus potvrdil domnienky, že krv obsahuje kyslík a oxid uhličitý, pričom dokázal, že oxid uhličitý je bohato obsadený v žilnej a kyslíka je viac v tepnovej krvi. A v r. 1842 J. Lieberg zistil, že prítomnosť železa (obsah železa v krvi dokázal už v r. 1747 Menghiny) vo farbive krviniek súvisí s ich schopnosťou prenášať kyslík. V roku 1853 Weyrich usúdil, že nasávanie krvi do hrudníka napomáha nielen nádych (nádychom sa krv nasáva do hrudníka), ale aj srdcová činnosť sama; podľa Weyricha dochádza k „srdcovému nasávaniu“ v okamžiku uvoľnenia predsieni.

Aj napriek rýchlo rastúcim poznatkom o srdci a krvnom obehu, sa lekári stále nedovážili uskutočniť nijaké operácie srdca, pretože predpokladali, že dotyk tĺknuceho srdca, privodí pacientovi smrť. No najmä po I. svetovej vojne, na základe skúseností vojenských chirurgov, ktorí nemali na výber ak chceli poraneného zachrániť, upadol mýtus, že dotyk znamená smrť do zabudnutia. Roku 1910 bol francúzskym chirurgom Hallopeauom vykonaný operačný zásah na osrdcovníku*2, čo bolo v tom čase považované za mimoriadne riskantný výkon. Revolúcia v kardiochirurgii nastala po druhej svetovej vojne, keď poľní chirurgovia stratili strach pred operáciami srdca, po skúsenostiach s priestrelmi srdca, ktoré boli okamžite operované a pacienti boli zachránení. Preto v roku 1945 bola vykonaná prvá otvorená operácia srdca, pri ktorej Dr. Souttar po otvorení komory odstránil stenózu /zúženie/ trojcípej chlopne*3. No skutočná revolúcia v kardiochirurgii nastala až po vynáleze mimotelového obehu*4, pretože dovtedy sa dali všetky zákroky realizovať iba na tlčúcom srdci, čo sťažovalo nielen prácu operatéra, ale srdce sa nedalo otvoriť, pretože by to znamenalo zastavenie obehu a smrť. Tento prístroj vynašli Melros a Kolff v rokoch 1956 až 1957. Rozvoj kardiochirurgie hlavne po vynáleze umelých srdcových chlopní bol nezadržateľný. Postupne sa kardiochirurgia dopracovala až k transplantácii srdca. Prvá transplantácia srdca sa uskutočnila dňa 3.12. 1967 v juhoafrickom Kapskom Meste. Dr. Christian Barnard úspešne transplantoval srdce 23-ročnej obete autonehody 59-ročnému L. Washkanskému, ktorý trpel nevyliečiteľnou chorobou srdca a jeho šance na prežitie boli nulové. Najväčšou prekážkou, bola imunitná reakcia organizmu, tzv. rejekcia, pri ktorej organizmus pomocou imunitného systému identifikoval nový orgán ako cudziu látku v tele. Následne sa rozbehli obranné pochody, ktoré transplantovaný orgán zničili. Prvá úspešná transplantácia bola možná iba vďaka imunosupresívam*5, ktoré však zároveň zapríčiňovali náchylnosť na infekcie, ktoré boli zvlášť nebezpečné u pacienta po ťažkej operácii. Práve takáto komplikácia zapríčinila, že pacient prežil s transplantovaným srdcom 18 dní, následne zomrel na zápal pľúc. Pre pomerne krátke prežívanie boli transplantácie po určitej dobe úplne zastavené, napriek protestom nevyliečiteľne chorých pacientov, ktorí poukazovali, že má zmysel predĺžiť život aj o takú krátku dobu. Odporcovia argumentovali nepripravenosťou na transplantácie práve zo strany absencie liečiva zamedzujúceho rejekciu.

3. Srdce
Srdce (cor, cerebrum) je dutý svalový orgán podlhovastého, kužeľovitého tvaru. Leží na stredovej línii tela, väčšou časťou vľavo. Váži asi 340 g u mužov a o niečo menej u žien. Jeho dĺžka od bázy k hrotu je asi 14 cm. Srdce je tvorené troma morfologicky i funkčne rozdielnymi vrstvami. Vnútornú výstelku srdca tvorí endokard. Prostredná, najsilnejšia vrstva sa skladá zo svaloviny a volá sa myokard. Vonkajší povrch srdca pokrýva tretia vrstva - epikard. Celé srdce je uložené v blanitom vaku - osrdcovníku (perikard). Vrstvy srdcovej steny ohraničujú štyri hlavné dutiny, a to ľavú a pravú predsieň (atrium); a ľavú a pravú srdcovú komoru (ventriculum). Pozdĺžnou predsieňovou a komorovou priehradkou je rozdelené na pravé a ľavé srdce. Srdce sa neustále rytmicky zmršťuje (kontrahuje)- systola, a ochabuje (relaxuje) - diastola, a tak zabezpečuje nepretržité prečerpávanie krvi. V čase diastoly sa celé srdce plní krvou, ktorá priteká zo žíl. Systola začína zmrštením predsiení. Tým sa z nich krv vytlačí do komôr. Potom nasleduje systola komôr, ktoré vypudzujú krv do tepien. Svalovina komôr je oveľa silnejšia ako svalovina predsiení, ľavá komora má svalovinu najmohutnejšiu, lebo z nej musí srdce vytlačiť krv do celého tela. Predsiene a komory srdca sú od seba oddelené chlopňami, ktoré zabraňujú spätnému prúdeniu krvi. Pri systole predsiení sa ich cípy spoja a zabránia spätnému nasatiu krvi do predsiení.
Rozlišujeme:
1) Polmesiačikové (semilunárne) chlopne, ku ktorým patria:
Aortálna chlopňa, ktorá sa nachádza medzi ľavou komorou a aortou.
Chlopňa pľúcnicového kmeňa je medzi pľúcnicovým kmeňom a pravou predsieňou.
2) Predsieňovo-komorové (átrioventrikulárne) chlopne:
Dvojcípa (mitrálna) chlopňa je medzi ľavou predsieňou a komorou.
Trojcípa (trikuspidálna) chlopňa je medzi pravou predsieňou a komorou.

Spolu s cievami tvorí krvný obeh, ktorý zabezpečuje zásobovanie všetkých častí tela krvou. Žili (vény) tvoria venózny systém, ktorý sa taktiež nazýva zberný, keďže zbierajú všetky katabolity z tela spolu s oxidom uhličitým. Výnimkou sú pľúcne žily, ktoré privádzajú okysličenú krv z pľúc do ľavej predsiene srdca. Tepny (artérie) tvoria atrteriálny – distribučný systém, čiže rozvádzajú okysličení krv z ľavej komory srdca cez aortu do tela. Prítok a odtok krvi - Do pravej predsiene srdca vchádza horná dutá žila a dolná dutá žila, ktoré privádzajú odkysličenú krv zo všetkých častí tela. Z pravej komory tečie krv do pravej komory, ktorá ju počas systoly vypudzuje cez pľúcnicu do pľúc. Takto sa formuje tzv. malý alebo pľúcny obeh. V pľúcach sa krv okysličí a uvoľňuje sa z nej CO2. Dva páry pľúcnych žíl privádzajú kyslíkom nasýtenú krv do ľavej predsiene, z ktorej potom preteká do ľavej komory. Pri srdcovej systole sa vytláča krv z ľavej komory do všetkých častí tela a do orgánov (tzv. malý alebo telový obeh).
(príloha obr. 1.)

3. 1. Endokard
Vnútorná vrstva vystiela komory, predsiene a plynulo prechádza zo srdcových dutín na srdcové chlopne. Najvnútornejšiu vrstvu tvorí platnička zložená z jemných kolagénových fibríl, na ktorú navrstvujú bunky predstavujúce endotel (cievnu výstelku). Prostredná vrstva sa skladá z hustejšieho kolagénového väziva, ku ktorému sa pridružujú elastické vlákna. Vo vonkajšej časti bývajú hojnejšie zastúpené bunky hladkého svalstva. Vonkajšia vrstva obsahuje riedke kolagénové väzivo, po mocou ktorého je endokard pripojený k myokardu. Vo vonkajšej vrstve endokardu, sú početné krvné cievy a nervy.

Vnútorná srdcová vrstva, endokard, má niektoré miestne rozdiely v hrúbke. Najsilnejšie je endokard vyvinutý tam, kde do srdca vstupujú a vystupujú veľké cievy. Zúžené miesta medzi komorami a predsieňami sú opatrené srdcovými chlopňami. Dvojcípa a trojcípa chlopňa predstavujú dvojité listy endokardu, podložené tenkou platničkou z hustého a tvrdého kolagénového väziva. Popri vonkajšom okraji sa obidve chlopne pripevňujú pomocou väzivových pruhov k útvarom srdcového skeletu. Aj druhá dvojica chlopní, a to aortálna chlopňa, a chlopňa pľúcnicového kmeňa, ktoré majú v zásade podobné zloženie ako chlopne predchádzajúce.

3. 2. Myokard
Prostrednou, najvýraznejšou vrstvou srdcovej steny je svalovina - myokard. Celkove je svalová vrstva v oblasti predsiení zreteľné tenšia, dokonca v ľavej komore je v dôsledku zvýšeného odporu pri srdcovej systole, v porovnaní s pravou komorou asi trikrát hrubšia (príloha obr. 1). Nepomer medzi hrúbkou myokardu ľavej a pravej komory závisí od mnohých faktorov a mení sa v závislosti od veku, trénovanosti a prispôsobivosti obehového systému. Všeobecne sa na srdcovej svalovine rozoznáva niekoľko vrstiev. Na svalovine predsiení vidieť povrchové vlákna, a ako aj ešte hlbšie snopce svalových vlákien. Svalovina srdcových komôr má odlišné vrstvy. Povrchová vonkajšia vrstva myokardu je spoločná pre obidve komory, pod ňou leží cirkulárna vrstva, osobitne pre pravú a osobitne pre ľavú komoru. Najbližšie k endokardu je vnútorná vrstva, zložená zo sieťovité upravených vlákien. Medzi jednotlivými svalovými vláknami sa rozprestiera bohatá kapilárna sieť, ktorá je v porovnaní s kostrovým svalstvom asi dvakrát bohatšia. Schopnosť myokardu regenerovať vlákna poškodené zväčša v dôsledku poškodeného krvného obehu je nepatrná, pričom poškodené miesto sa nahradí väzivom. Niektoré vetvy kapilárnej siete myokardu zasahujú až do naj vnútornejšej vrstvy, do endokardu.

3.2.1. Histologické zloženie
Priečne pruhovaný srdcový sval, myokard sa značne ponáša na priečne pruhovaný kostrový sval, no sú medzi nimi isté rozdiely. Základnou jednotkou priečne pruhovaného svalstva sú aktínové (majú bielu farbu) a myozínové (majú červenú farbu) vlákna (filamenty), ktoré sú usporiadané priečne. Tieto vlákna sa spájajú do zväzkov nazývaných myofibrily. Sarkoplazma*1 svalového vlákna je v porovnaní s priečne pruhovaným kostrovým vláknom hojnejšia a vidieť ju najmä v priestoroch, kde sa zoskupujú jadrá. Jadrá majú okrúhly tvar a na rozdiel od kostrového svalstva sa ukladajú do prostriedku vlákna. Medzi myofibrilami sú mitochondrie, ktorých je podstatne viac ako v priečne pruhovanom kostrovom svale (obr. 2). V tesnej blízkosti mitochondrií vidieť aj zrnká glykogénu a tukové kvapôčky, keďže mitochondrie za prítomnosti kyslíka získavajú spaľovaním glykogénu energiu. Zoskupenie myofilamentov v myofibrilách v srdcovom svale nie je také výrazné ako v kostrovom svale a myofilamenty tvoria skôr pruhovité zoskupenia, ktoré sú od seba pooddeľované radmi dlhých mitochondrií.
Bunky myokardu obsahujú okrem svalového tkaniva aj vodivé bunky, ktoré zabezpečujú neustále sťahy srdca (prevodový systém srdca).
Taktiež sú tu na rozdiel od kostrového svalstva interkalárne disky, v ktorých naliehajú okraje jedného svalového vlákna na okraje ďalšieho vlákna (bunky). medzi jednotlivými myofibrilami sa nachádzajú plazmatické mostíky.Myofibrily sa spájajú do ďalších zväzkov nazývaných svalové vlákna, čo sú vlastne mnohojadrové svalové bunky. Svalové vlákna sa ďalej združujú do svalových snopcov obalených spojivovým tkanivom.
3. 3. Epikard, preikard a perikardová dutina
Povrch srdca pokrýva osobitná väzivová, fibroelastická vrstva, epikard. Na báze srdca pokračuje epikard do perikardu, ktorý, tak ako epikard, je na ploche obrátenej dovnútra pokrytý vrstvou mezotelových buniek. Medzi perikardom a epikardom zostáva štrbinovitý priestor, ktorý vypĺňa perikardova tekutina (u zdravého jedinca asi 50 cm3), ktorá navlhčuje pokrytú plochu epikardu a perikardu. Vrstvička tekutiny je v podstate taká tenká, že tvorí iba jemný film na mezotelových povrchoch a umožňuje kĺzavý pohyb perikardu po povrchu srdca. Odchýlka od normy môže narušiť klzkosť povrchov, pričom obidva listy môžu spolu vo väčšom alebo menšom rozsahu splynúť. Takéto poškodenie nepriaznivo vplýva na srdcovú kontrakciu a relaxáciu. Celková hrúbka epikardu je v predsieňach o niečo väčšia ako v srdcových komorách. Epikard obsahuje v povrchovej vrstve tiež väzivové tkanivo, v ktorom prebiehajú krvné i lymfatické kapiláry a jemné nervové vetvičky. Hlbšia časť epikardu sa skladá z väziva, v ktorom prebiehajú hrubšie cievy a nervové vlákna. Celková hrúbka epikardu je v predsieňach o niečo väčšia ako v srdcových komorách.

3. 4. Srdcový skelet
Okrem troch základných vrstiev srdca sa zúčastňujú na jeho zložení osobitné väzivové spevňovacie štruktúry, ktoré sa súhrne nazývajú srdcový skelet. Tieto štruktúry majú viacero funkcií:
1. Sú to podporné štruktúry srdcovej steny.
2. Slúžia na prepojenie svalových vlákien srdcového svalu.
3. Uplatňujú sa aj ako úponové miesta pre srdcové chlopne a majú preto významnú úlohu aj pri srdcovej kontrakcii.

Rozsah a zloženie častí srdcového skeletu sú rozdielne. Všeobecne sa útvary srdcového skeletu skladajú z hustého kolagénového väziva, niektoré aj z menšieho množstva jemných elastických vlákien a z neveľkého počtu tukových buniek. Na niektorých miestach srdcového skeletu sa môžu zjavovať kalcifikované alebo aj osifikované ložiská.

4. Funkčná charakteristika srdca
K základným fyziologickým vlastnostiam srdca patrí: dráždivosť, stiahnuteľnosť, automatičnosť, rytmičnosť a neunavitelnosť. Srdce pracuje ako pumpa na podklade elektrických impulzov, pričom je schopné reagovať na podnety, ktoré vznikajú priamo v ňom alebo na podnety z vonkajšieho prostredia. Srdce reaguje len na prahové a nadprahové podnety (podráždenia). Tieto vyvolávajú maximálnu kontrakciu ( zákon ,,všetko alebo nič“). Je to rozdiel od kostrových svalov, ktoré sa môže kontrahovať rôznou intenzitou, zatiaľ čo srdcový sval reaguje maximálnym stiahnutím. Srdce, ako všetky vnútorné orgány, je inervované vegetatívnymi nervami (sympatikus a parasympatikus). Sympatikus zvyšuje výkonnosť srdca, parasympatikus pôsobí opačne. Podnety k vlastnej kontrakcii vznikajú v špecificky modifikovanej časti svaloviny, jej tkanivo tvorí prevodový systém srdca a stavbou sa podobá svalovému tkanivu, zatiaľ čo funkčne nervovému tkanivu. Svojím metabolizmom má schopnosť produkovať v pravidelných intervaloch a rozvádzať po myokarde vzruchovú vlnu, ktorá udržiava srdce v pravidelnej činnosti.
Prevodový systém srdca /príloha obr. 2/ začína na začiatku pravej predsiene sínusovým uzlom (SA node), čo je vlastne špeciálna skupina buniek v hornej časti predsiene. Odtiaľ prechádza svalovinou predsiene k predsieňovo-komorovému uzlu (AV-uzol, AV node), ktorý leží v prepážke medzi predsieňami. V AV-uzle sa elektrický impulz z SA-uzla spomalí tak, aby sa umožnilo dokončenie kontrakcie predsiení a až potom nasledovala kontrakcia komôr.

AV-uzol je pripojený na systém nervových dráh, ktoré ďalej prevedú elektrický impulz na celý komorový systém srdca cez predsieňovokomorový zväzok (Hisov zväzok) až po Purkyňové buky, ktoré dokončujú kontrakciu komôr. Po odznení jedného impulzu z SA-uzla nasleduje ďalšie vygenerovanie nového impulzu. Všetky impulzy musia pochádzať z SA-uzla. V prípade, že prichádzajú z iného miesta, nazývame ich ektopické impulzy - extrasystoly. Tak ako postupuje elektrický signál po srdci, dochádza k jeho kontrakcii kľudovou frekvenciou približne 60-100 krát za minútu. Každá kontrakcia reprezentuje jeden srdcový úder a teda jednu pulzovú vlnu. Predsiene sa kontrahujú stotinu sekundy skôr ako komory. Tento dvojrytmus, ktorý normálne počujeme keď nám bije srdce, sa skladá z prvého tónu - uzatváranie predsieňových chlopní a druhého tónu - uzatváranie komorových chlopní. Sínusový uzol vysiela 70 elektrických impulzov za minútu, čiže srdcovou svalovinou prebehne za minútu asi 70 systôl a diastôl. Frekvencia srdcového cyklu sa zvyšuje pri záťaži telesnej i psychickej, aby sa zabezpečila adekvátna dodávka okysličenej krvi do srdca.

5. Srdcovocievne ochorenia
Srdcovocievným ochorenia sa už niekoľko desaťročí venuje stále väčšia pozornosť, a to nielen pokiaľ ide o odborných a praktických lekárov, ale aj v najširšej verejnosti. O srdcových chorobách, o ich liečbe a prevencii, dnes sa vie už veľmi veľa; nové poznatky sa do medicínskej praxe zavádzajú neustále a čoraz rýchlejšie.
Tieto ochorenia sa stali rýchlo stúpajúcim trendom najmä v dnešnej uponáhľanej spoločnosti. Počet stúpa najmä pre zmenené životné podmienky, zlú životosprávu, stresy, zvyšujúci sa zhon a podobne. Zlepšením životných i zdravotných podmienok obyvateľstva by sa všeobecne predĺžil ľudský život. Dá sa povedať, že žiť lepšie a bohatšie ešte nemusí znamenať, že sa žije aj zdravšie. Konštatovanie, že tu ide viac-menej o choroby z blahobytu, nie je vždy neopodstatnené. Príliš pohodlný, materiálne, najmä v oblasti stravovania až nadmerne „zabezpečený“ životný štandard nie je vlastne zdraviu na osoh.

Graf k roku 1990:
Graf k roku 2003:

Keďže výskum prebiehal posledné tri roky, je potrená brať do úvahy, že v poslednej dobe sa počet úmrtí v týchto vyspelých krajinách znížil hlavne v dôsledku zdravotníckej osvety, obmedzenia fajčenia a zlepšenia zdravotníckej starostlivosti.

5. 1. Vrodené chyby srdca

Ako vrodené chyby srdca označujeme odchýlky (anomálie) polohy srdca, narušenie jeho jednotlivých častí, ich chýbanie alebo abnormálne stvárnenie ako výsledok chybného vývoja. Vrodené chyby srdca sú chorobné stavy, ktoré vznikajú v podstate už počas vnútromaternicového života, teda počas vývoja plodu. Prejavujú sa až po narodení dieťaťa. Vrodené chyby srdca nie sú časté, tvoria iba malú časť srdcových ochorení, štatistické údaje sa však výrazne rozchádzajú.
Význam týchto chýb stúpol najmä odvtedy, ako sa začali úspešne liečiť chirurgicky. Dnešnými diagnostickými metódami možno v prevažnej väčšine prípadov vrodenú chybu srdca včas poznať a urobiť všetko pre jej liečenie. Nevyhnutná je včasná diagnóza, aby sa nepremeškal čas vhodný na operáciu. Poznatkov o vrodených srdcových chorobách je veľa a je nemožné zhrnúť ich čo len stručne do tejto práce.
5. 2. Ochorenia vencovitých tepien srdca
Ischemická choroba srdca je ochorenie, pri ktorom do niektorej časti srdcového svalu priteká koronárnymi artériami (vencovitými tepnami) menšie množstvo krvi ako je nutné. Príčinou je zúženie koronárnej tepny aterosklerózou. Táto choroba srdca, ktorá končí časť infarktom myokardu je najčastejšou príčinou úmrtí na srdcovocievne ochorenia.

5. 2. 1. Bolesť za hrudnou kosťou
Pri čiastočnom zúžení koronárnych artérií nepriteká do srdca dostatočné množstvo krvi a srdcový sval nie je dostatočne zásobený kyslíkom. Hlavne pri námahe prichádza k situácii, že vzniká nepomer medzi zvýšenou požiadavkou srdcového svalu na prívod krvi a kyslíka a relatívne nedostatočným prívodom krvi a kyslíka cez zúženú koronárnu tepnu. Tento nepomer medzi potrebou a dodávkou sa prejaví ako ostrá bolesť - najčastejšie za hrudnou kosťou - angína pektoris. Krutá bolesť je spojená s úzkosťou a potením.
Najčastejšou príčinou angíny pektoris je ateroskleróza, srdcovo-cievne ochorenie, pri ktorom sa hromadí v stenách tepien tuk s obsahom cholesterolu..

• Chronická stabilná angína pektoris
Je charakterizovaná tým, že frekvencia záchvatov angíny pektoris je relatívne stabilná (napr. 1 x týždenne), vyvolávajúci faktor je rovnaký, má rovnaké trvanie (napr. 2-3 minúty) a odstránenie vyvolávajúceho faktora (napr. námahy) a/alebo podanie nitroglycerínu pod jazyk vedie k vymiznutiu ťažkostí. Záchvaty chronickej stabilnej angíny pektoris by nemali trvať dlhšie ako 5 minút.
• Nestabilná angína pektoris
Predstavuje závažnejšiu formu ischemickej choroby srdca. Hovoríme o nej vtedy, ak sa čokoľvek zmenilo na jej charaktere, napr. zvýši sa frekvencia záchvatov, predĺži sa ich trvanie, iný je vyvolávajúci faktor (predtým námaha, teraz sa objaví aj v kľude). Ak u pacienta vyslovíme podozrenie na nestabilnú angínu pektoris, vyžaduje okamžité lekárske vyšetrenie a hospitalizáciu.
• Vazospastická angína pektoris (Prinzmetalova angína pektoris)
Je typ angíny pektoris spôsobený stiahnutím (spazmom) koronárnej artérie. Je pomerne zriedkavá a vyskytuje sa väčšinou v kľude.

5. 3. Infarkt myokardu
Pri infarkte dochádza k odumretiu časti srdečného svalu v dôsledku poruchy prísunu kyslíka. Tento stav môže byť spôsobený upchatím príslušnej koronárnej artérie krvnou zrazeninou, aterómom (dôsledok kôrnatenia vencovitých tepien) alebo poruchou látkovej výmeny a prekrvenia srdcového svalu.
Väčšinou mu predchádzajú slabšie srdečné záchvaty. Náhly výpadok časti srdečného svalu vedie k akútnemu preťaženiu srdca, zníži sa potrebný prísun krvi a tým klesá tep i tlak, krv sa hromadí v žilových vlásočniciach a v pľúcach. Ak je postihnutá nervová uzlina, môže byť infarktom narušený aj srdečný rytmus.
Závažnosť stavu závisí od miesta upchatia tepny. Ak ide o menšiu tepnu, rozsah odumretého tkaniva je menší a tým sa zvyšuje nádej na uzdravenie. Pri uzavretí kmeňovej časti tepny často nastáva okamžitá smrť (srdcová mŕtvica). Poškodená časť sa hojí jazvou, napriek tomu môžu pretrvávať poruchy v srdcovej činnosti, lebo jazva nie je plnohodnotnou náhradou za odumreté tkanivo.
5. 4. Ateroskleróza
Ateroskleróza je dlhodobý chorobný proces, postihujúci stenu tepien. Vedie k postupnému zužovaniu priesvitu tepny, ktorá sa môže tiež úplne uzatvoriť. To potom vedie k poruchám tkanív a orgánov, ktoré tepna vyživuje. Ak dôjde k úplnému uzáveru tepny, a tým i k úplnému prerušeniu prístupu živín, predovšetkým kyslíka, postihnuté tkanivá väčšinou odumierajú. Konkrétne dôsledky uzáverov sú závislé na celom rade ďalších okolností, predovšetkým na tom, či postihnutý orgán má možnosť získavať výživu ešte inou, náhradnou cestou. Tou sú predovšetkým tepnové spojky, napojené na iné a ďalšie časti tepnového riečišťa, ktoré väčšinou zostáva uzatvorené a otvárajú sa až pri uzávere hlavnej prívodnej tepny. Klinické prejavy aterosklerózy sú mnohotvárne a závisia na tom, ktorý orgán je postihnutou tepnou zásobovaný. Krajným prípadom uzáveru tepny, zásobujúceho srdcový sval (myokard), je známy infarkt myokardu. Pokiaľ k podobnému uzáveru dôjde na niektorej z tepien, vyživujúcej mozgové tkanivo, vzniká mozgová mŕtvica, prípadne niektorá z jej priaznivejších variant. Poruchy cievneho zásobovania na podklade aterosklerózy sa však môžu týkať i ďalších orgánov a častí tela – od očí cez najrôznejšie brušné orgány až po horné a dolné končatiny. V prípadoch, keď je takáto tepna iba zúžená, nie však uzatvorená, dochádza k výraznému zníženiu funkcie nedostatočne vyživovaného orgánu, predovšetkým pri zvýšených nárokoch na prísun živín, napr. pri fyzickej záťaži. Zúžením tepien, vyživujúcich srdcový sval, vzniká angina pectoris, prejavujúca sa pri fyzickej záťaži bolesťou na hrudi. Pri postihnutí tepien dolných končatín a panvy sa prejavuje bolesť pri chôdzi v dolných končatinách, predovšetkým v lýtkach. Sú i ďalšie postihnutia a z nich plynúce ťažkosti.

5. 5. Arytmie
Ako arytmie, alebo dysrytmie označujeme iregularity srdcového rytmu. Veľké množstvo ľudí trpí jednou z foriem nepravidelnosti srdcového rytmu. Arytmie môžu vzniknúť aj v zdravom srdci a nemusia mať žiaden závažnejší klinický prejav. Na druhej strane môžu byť príčinou vážnych - život ohrozujúcich situácii, ako je napríklad infarkt myokardu, náhle srdcové zlyhanie a pod.

Medzi typické príznaky dysrytmií patria :
• bolesti hlavy
• obtiaže pri dýchaní
• prílišná únavnosť
• závrate
• odpadávanie až bezvedomie

K najčastejším klinickým príčinám vzniku arytmii patrí :
• stav po infarkte myokardu, ktorý zanechá jazvu na srdci.
• ťažká ateroskleróza (dochádza k ischémii myokardu)
• proces starnutia (dochádza k prirodzenému zjazveniu elektrických ciest srdca)
• rôzne metabolické poruchy rovnováhy (napr. po rôznych liekoch)
• vírusové infekcie myokardu (myokarditídy)
• veľmi zriedkavé vrodené poruchy srdca

Medzi terapie arytmii patrí :
• antiarytmogénne lieky (antiarytmiká) – napr. Aspirín, Heparín, Nitroglycerín.
• implantačné kardiostimulátory - používajú sa prevažne u pacientov s bradyarytmiami, ide o náhradu SA uzla.
• implantované defibrilátory - Ide o drobné zariadenie implantované pod kožou pacienta. ktoré má zastaviť príliš veľké množstvo impulzov, ktoré vznikajú pri tachykardiách.
• chirurgické riešenia - odstránenie arytmogénnych jaziev a lézii na myokarde

5. 5. 1. Bradykardia
Spomalenie srdcového rytmu pod 60 úderov za minútu nazývame ako bradykardia (bradyarytmia). K najčastejším príznakom patrí odpadávanie a závrate. Väčšina týchto stavov sa dá efektívne korigovať pomocou kardiostimulátora implantovaného pod kožu pacienta, ktorý ovplyvňuje prirodzený krokovač srdca.

5. 5. 1. Tachykardiu
Ako tachykardiu nazývame zrýchlený srdcový rytmus nad 100 úderov za minútu. Ide o určitú formu priskorej kontrakcie, ktorá sa pridruží k normálnemu rytmu srdca (extrasystola). Takéto extrasystoly vznikajú ojedinele u človeka bez výraznejších príznakov avšak môžu spôsobovať závažné stavy až smrť.

5. 6. Prevencia srdcových ochorení
Predchádzať týmto ochoreniam je jednoduché: zdravý životný štýl. Patrí doň predovšetkým zdravá strava a veľa pohybu. Lekári doporučujú nízkotučné potraviny a posilňovanie srdca cvičením, minimálne 30 minút chôdze denne na čerstvom vzduchu. Zredukovanie nadváhy je taktiež potrebné, čím viac kilogramov, tým je srdce namáhanejšie. Pri vysokom krvnom tlaku sa odporúča obmedzenie solenia a hlavne relax a odbúravanie stresu. Rizikovým faktorom je tiež fajčenie, siahajú po ňom najmä stresovaný jedinci, čím sa násobí šanca srdečného ochorenia.

6. Záver
V mojej práci som sa zaoberala komplexnou charakteristikou srdca. Popísala som jeho funkciu, morfológiu, anatómiu a stručne som charakterizovala prípadne ochorenia. Taktiež som si do určitej miery osvojila základy vedeckej práce, práce s odbornou literatúrou a prezentáciu novonadobudnutých informácii v textovej forme.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Srdce a srdcovo-cievne ochorenia