1. Úvod – metodika a cieľ práce
Netrvalo mi dlho, kým som sa rozhodla o čom budem písať. Vybrala som si práve túto tému, pretože srdce je pre mňa najfascinujúcejším orgánom nášho tela a táto práca mi umožnila nazrieť hlbšie do tejto problematiky. Mojím prvým krokom bolo vyhľadanie potrebnej literatúry a získanie čo najväčšieho množstva informácií na túto tému. Informácie som čerpala z kníh (uvedená v zozname použitej literatúry), ktoré som si vypožičala z knižnice Jána Bocatia v Košiciach, ako aj z mojich vlastných. Taktiež som využila aj možnosti počítačovej siete internet.  Druhým krokom bolo spracovanie všetkých informácií, ktoré sa mi podarilo získať. Najprv som zhromaždila všetok materiál a dôkladne som ho preštudovala, povyberala dôležité informácie, roztriedila ich, a napokon som ich formulovala do tejto práce. Využila som tiež poznatky, ktorými som disponovala už pred začatím písania tejto práce. Vypracovala som aj niekoľko grafov pomocou štatistík zdravotníckych organizácii na internete.
Cieľom práce je podčiarknuť význam srdca ako jedného z najdôležitejších orgánov nášho tela, vysvetliť jeho funkciu a stavbu. Taktiež by som chcela poukázať na stúpajúcu tendenciu srdcovo-cievnych ochorení.

2. Po stopách poznávania srdca
Z najstarších historických pamiatok vieme, že prvé domnienky o funkcii srdca a cievneho obehu pochádzajú už z čias prvých mestských civilizácií, ktoré vznikli v povodí veľkých riek /Egypt, Čína, Mezopotámia, India/.
Dávni obyvatelia Mezopotámie vedeli, že rozhodujúci vplyv na zdravie majú tekutiny tela. V neskoršej perzskej medicíne bol dôraz kladený najmä na krv. Cievy sa delili na „cievy s červenou krvou“, teda okysličenou krvou, ktorá bola zdrojom zdravia a na „cievy s čiernou krvou“, čiže neokysličenou, ktorá bola naopak zdrojom chorôb. Pozoruhodne tušili súvislosti aj dávni egyptskí lekári: „Počiatok tajomstva lekára: poznanie srdcového pohybu a poznanie srdca“, tvrdili, že srdce prehovára cievami každého údu. Teda bolo im známe, že tep je zrejme akýmsi životne dôležitým pohybom. Na začiatku klasických gréckych predstavách o srdci stáli domnienky ale aj povery, ktorými sa staré Grécko veľmi nelíšilo od starších predstáv v Oriente. Známy je Hippokratov spis „O srdci“ /Perí kardies/, do ktorého bol zaradený aj názor, že srdce je orgánom natoľko kompaktným a kľúčovým, že vlastne ani nemôže ochorieť, bez toho, aby jeho ochorenie neznamenalo smrť človeka.
Podľa Aristotela (384-322 pred n.l.) bolo srdce „prvým žijúcim a posledným umierajúcim orgánom“. Erasistros (300-250 pred n.l.) upresnil predstavu o chlopniach medzi srdcovými predsieňami a komorami. Usúdil, že krv je záležitosťou pravej polovice srdca, zatiaľ čo ľavá polovica srdca rozvádza telom „prevzdušnenie“ tepnami
Súhrn antického učenia o prúdení krvi podal Galénos (129-199). Za zdroj krvi považoval pečeň, v ktorej sa tvorí z látok vstrebávaných z potravy. Z pečene do srdca sa podľa Galéna dostáva dolnou dutou žilou. Srdce sa malo po nasatí krvi pasívne stiahnuť a vypustiť krv do žíl, ktoré ju rozvedú do celého tela a pľúc. V ľavej časti srdca sa potom podľa Galéna krv spojuje so vzduchom, ktorý sa tam dostáva z pľúcnych žíl a taktiež sa tam očisťuje od nečistôt. Tie sa potom dostávajú do pľúc a sú vydychované a takto „prevzdušnená“ krv je tepnami rozvádzaná do celého tela.

Za objaviteľa malého krvného obehu sa považuje Michael Servetus (r. 1546), ktorý si uvedomil, že priestor ľavej srdcovej komory je príliš malý na to, aby v ňom dochádzalo k „prevzdušneniu“ krvi. Pri hľadaní priestornejšieho orgánu, kde by sa to mohlo diať, prišiel na pľúca. Odmietol teda presakovanie krvi srdcovou prepážkou (ako tvrdil Galénos) a predpokladal, že presakovanie sa uskutočňuje v pľúcach. Jeho myšlienky potvrdil. R. Colombo (r. 1559), keď jasne vyjadril, že krv sa z ľavej komory dostáva do pravej práve cez pľúca. Definitívne poznal celý krvný obeh až anglický lekár William Harvey (1578-1657). Známy je jeho spis „O pohybe srdca“, v ktorom označil srdce za ústredné čerpadlo a na základe anatomických pomerov srdca tvrdil, že krv je prenášaná pľúcami do aorty. Pomocou podväzovania ciev dokázal, že krv sa pohybuje z tepien do žíl v neprerušenom a uzavretom systéme ciev. Z toho potom vyplýva, že krv sa neprestajne pohybuje v kruhu a jej nepretržitý pohyb zabezpečuje tep srdca. Harvey avšak na rozdiel od Galéna, ktorý staval svoju predstavu na model „sacieho“ čerpadla, uprednostnil model srdca ako „tlakového“ čerpadla. Chýbajúci článok kolobehu srdca doplnil M. Malpighy (1628-1694) objavením kapilár*1 (1661). Malpighy ich hľadá mikroskopom v tkanivách živočíchoch (žiab). J. J. Berzelius v roku 1808 izoloval červené krvné farbivo prenášajúce kyslík a nazval ho: hemoglobín. Ale až v roku 1837 G. H. Magnus potvrdil domnienky, že krv obsahuje kyslík a oxid uhličitý, pričom dokázal, že oxid uhličitý je bohato obsadený v žilnej a kyslíka je viac v tepnovej krvi. A v r. 1842 J. Lieberg zistil, že prítomnosť železa (obsah železa v krvi dokázal už v r. 1747 Menghiny) vo farbive krviniek súvisí s ich schopnosťou prenášať kyslík. V roku 1853 Weyrich usúdil, že nasávanie krvi do hrudníka napomáha nielen nádych (nádychom sa krv nasáva do hrudníka), ale aj srdcová činnosť sama; podľa Weyricha dochádza k „srdcovému nasávaniu“ v okamžiku uvoľnenia predsieni.

Aj napriek rýchlo rastúcim poznatkom o srdci a krvnom obehu, sa lekári stále nedovážili uskutočniť nijaké operácie srdca, pretože predpokladali, že dotyk tĺknuceho srdca, privodí pacientovi smrť. No najmä po I. svetovej vojne, na základe skúseností vojenských chirurgov, ktorí nemali na výber ak chceli poraneného zachrániť, upadol mýtus, že dotyk znamená smrť do zabudnutia. Roku 1910 bol francúzskym chirurgom Hallopeauom vykonaný operačný zásah na osrdcovníku*2, čo bolo v tom čase považované za mimoriadne riskantný výkon. Revolúcia v kardiochirurgii nastala po druhej svetovej vojne, keď poľní chirurgovia stratili strach pred operáciami srdca, po skúsenostiach s priestrelmi srdca, ktoré boli okamžite operované a pacienti boli zachránení. Preto v roku 1945 bola vykonaná prvá otvorená operácia srdca, pri ktorej Dr. Souttar po otvorení komory odstránil stenózu /zúženie/ trojcípej chlopne*3. No skutočná revolúcia v kardiochirurgii nastala až po vynáleze mimotelového obehu*4, pretože dovtedy sa dali všetky zákroky realizovať iba na tlčúcom srdci, čo sťažovalo nielen prácu operatéra, ale srdce sa nedalo otvoriť, pretože by to znamenalo zastavenie obehu a smrť. Tento prístroj vynašli Melros a Kolff v rokoch 1956 až 1957.  Rozvoj kardiochirurgie hlavne po vynáleze umelých srdcových chlopní bol nezadržateľný. Postupne sa kardiochirurgia dopracovala až k transplantácii srdca. Prvá transplantácia srdca sa uskutočnila dňa 3.12. 1967 v juhoafrickom Kapskom Meste. Dr. Christian Barnard úspešne transplantoval srdce 23-ročnej obete autonehody 59-ročnému L. Washkanskému, ktorý trpel nevyliečiteľnou chorobou srdca a jeho šance na prežitie boli nulové. Najväčšou prekážkou, bola imunitná reakcia organizmu, tzv. rejekcia, pri ktorej organizmus pomocou imunitného systému identifikoval nový orgán ako cudziu látku v tele. Následne sa rozbehli obranné pochody, ktoré transplantovaný orgán zničili. Prvá úspešná transplantácia bola možná iba vďaka imunosupresívam*5, ktoré však zároveň zapríčiňovali náchylnosť na infekcie, ktoré boli zvlášť nebezpečné u pacienta po ťažkej operácii. Práve takáto komplikácia zapríčinila, že pacient prežil s transplantovaným srdcom 18 dní, následne zomrel na zápal pľúc. Pre pomerne krátke prežívanie boli transplantácie po určitej dobe úplne zastavené, napriek protestom nevyliečiteľne chorých pacientov, ktorí poukazovali, že má zmysel predĺžiť život aj o takú krátku dobu. Odporcovia argumentovali nepripravenosťou na transplantácie práve zo strany absencie liečiva zamedzujúceho rejekciu.

3. Srdce
Srdce (cor, cerebrum) je dutý svalový orgán podlhovastého, kužeľovitého tvaru. Leží na stredovej línii tela, väčšou časťou vľavo. Váži asi 340 g u mužov a o niečo menej u žien. Jeho dĺžka od bázy k hrotu je asi 14 cm. Srdce je tvorené troma morfologicky i funkčne rozdielnymi vrstvami. Vnútornú výstelku srdca tvorí endokard. Prostredná, najsilnejšia vrstva sa skladá zo svaloviny a volá sa myokard. Vonkajší povrch srdca pokrýva tretia vrstva - epikard. Celé srdce je uložené v blanitom vaku - osrdcovníku (perikard). Vrstvy srdcovej steny ohraničujú štyri hlavné dutiny, a to ľavú a pravú predsieň (atrium); a ľavú a pravú srdcovú komoru (ventriculum). Pozdĺžnou predsieňovou a komorovou priehradkou je rozdelené na pravé a ľavé srdce. Srdce sa neustále rytmicky zmršťuje (kontrahuje)- systola, a ochabuje (relaxuje) - diastola, a tak zabezpečuje nepretržité prečerpávanie krvi. V čase diastoly sa celé srdce plní krvou, ktorá priteká zo žíl. Systola začína zmrštením predsiení. Tým sa z nich krv vytlačí do komôr. Potom nasleduje systola komôr, ktoré vypudzujú krv do tepien. Svalovina komôr je oveľa silnejšia ako svalovina predsiení, ľavá komora má svalovinu najmohutnejšiu, lebo z nej musí srdce vytlačiť krv do celého tela. Predsiene a komory srdca sú od seba oddelené chlopňami, ktoré zabraňujú spätnému prúdeniu krvi. Pri systole predsiení sa ich cípy spoja a zabránia spätnému nasatiu krvi do predsiení.