Ďalšou skupinou netopierov sú kalone. Ako jediné netopiere sú plodožravé. Poznáme ich asi 160 druhov. Rozšírené sú takmer všade v tropickom a subtropickom pásme, najviac v juhovýchodnej Ázii a ostrovoch Indického oceánu. Niektoré druhy kaloňov sú vôbec najväčšie z netopierov, merajú až 150 cm v rozpätí krídel a telo majú dlhé 40 cm. K týmto netopierskym velikánom patrí Kaloň jedlý, ktorý žije v celej indomalajskej oblasti. Ďalšie druhy s menším areálom sa výskytujú a žijú na Filipínach, Madagaskare a vo východnej Afrike. Kalone nazývajú aj lietajúcimi psami, alebo líškami podľa ich pomerne veľkej špicatej "psej" hlavy. Od ostatných netopierov sa odlišujú aj celkovým vzhľadom, vnútornou anatómiou a správaním. Majú kornútovito skrútené ušnice. Za letu sa neriadia echolokáciou, ale zrakom. Živia sa ovocím, niektoré aj peľom, čo je výhodné pre ľahkú dostupnosť potravy. Rastlinná potrava je však chudobná na energiu a bielkoviny. Konzument ju preto musí prijímať značné množstvá, čo vyžaduje prispôsobenie zažívacej sústavy, najmä zväčšenie objemu žalúdka a predĺženie čriev. Nenásytné kalone často spôsobujú značné škody na stromových plodoch, hlavne banánoch, mangu, figách a papájach. Viaceré drobnejšie druhy sú peľožravé, čím sú užitočné ako opeľovače. Niektoré druhy banánov a manga sú odkázané len na opeľovanie kaloňmi. Kalone tiež svojim trusom roznášajú semená stromov a tým prispievajú k ich rozširovaniu. Tak ako všetky netopiere, aj kalone odpočívajú cez deň; na rozdiel od ostatných netopierov však väčšinou nevyhľadávajú tmavé úkryty, ale usadzujú sa na vetvách stromov. Kaloňmi obsadený strom z diaľky vyzerá ako keby bol obsypaný veľkými hruškami, sú na ňom zavesené stovky, neraz aj vyše tisíc netopierov. Tie sa zavesia zadnými nohami na konáre a zabalia do blanitých krídel.

V takejto polohe sa však nemôžu vyprázdňovať. Vyriešili to tým spôsobom, že sa pazúrikmi na krídlach zachytia svojho konára a uvoľnia zovretie zadných nôh. Teraz sa prevrátia do polohy hlavou hore a vypustia trus a moč. Na to sa polovičnou obrátkou vymrštia do pôvodnej oddychovej polohy dolu hlavou a zachytia sa opäť za zadné končatiny. Moč a trus však padajú dolu a znečisťujú zvieratá visiace poniže. Aby sa takémuto špineniu vyhli, najsilnejšie jedince sa usádzajú v horných častiach koruny stromu. Výhodnejšou polohou sú uprednostňované aj matky s mláďatami. Kalone ožívajú za súmraku, nepokojne sa posúvajú po vetvách a rozprestierajú krídla. Potom hromadne odlietajú. Na stromy sa vracajú za svitania. Niektoré menšie druhy kaloňov "nenocujú" na stromoch, ale deň prespia v dutinách stromov a skál. Kalone sa pária na tradičných rujoviskách, samce vábia samičky ďaleko počuteľným dunivým hlasom. Samička si sama vyberá partnera. Kým ostatné netopiere rodia len jedno mláďa, kalone mávajú dvojičky. Mäso kaloňov domorodci jedia, belosi ho odmietajú pre nepríjemný zápach a štipľavú chuť. Kalone možno ľahko chovať aj v zajatí, kde sú krotké a uspokoja sa s rôznym mäkkým ovocím ako potravou. Už dlhý čas ich úspešne chová zoo Praha. Zoologické záhrady v Plzni a Olomouci zriadili osobitné pavilóny pre netopierov, kde kalone voľne lietajú nad návštevníkmi. Netopier obyčajný (Myotis myotis) Malé netopiere sa orientujú na základe prijímania zvukových vĺn odrazených od predmetu, a to bez ohľadu na to, či je tým predmetom strom, hmyz, ktorý letí okolo nich. Netopiere vysielajú pootvorenou papuľkou sériu veľmi krátkych, iba dve až tri tisíciny sekundy trvajúcich zvukov. Pomocou zachytených odrazených zvukových vĺn potom určia predmet v priestore. (Pripomeňme si, že tieto zvuky sú pre človeka nad hranicou počuťeľnosti.)