4. Priemyselné poľnohospodárstvo a lesníctvo.
V súčasnosti nastal radikálny posun smerom od diverzity plodín a rozmanitosti chovov k monokultúrnemu poľnohospodárstvu. Zmiešané lesy sa zmenili na jednodruhové porasty. Moderné programy kríženia viedli k pestovaniu menšieho množstva plodín, pričom dôsledkom je zníženie genetickej diverzity.

5. Chemické znečistenie.
Chemické znečistenie je zložitý problém, ktorý sa prejavuje v mnohých podobách. Atmosferické znečistenie má priame degradačné účinky na vegetáciu na celom svete. Kontaminované vodné toky spôsobujú ekologickú nerovnováhu. Pesticídy s dlhou dobou účinnosti sa akumulujú v potravinových reťazcoch.

6. Globálne klimatické zmeny – súčasné predpovede do polovice 21. storočia oznamujú zdvojnásobenie atmosferického oxidu uhličitého, čo by viedlok zvýšeniu priemernej teploty o 1,5 až 4 stupne Celzia. Schopnosť druhov migrovať dostatočne ďaleko a rýchlo na to, aby udržali krok s otepľovaním, bude pre druhy životne dôležitá.

B) Nepriame príčiny straty biodiverzity.
Tieto spočívajú v spôsobe života ľudí ako druhu, ako aj základného vzťahu s ostatnými druhmi, ktoré žijú spoločne s nami na tejto planéte. Tak ako je biodiverzita základným zdrojom pre trvalo udržateľný rozvoj, je hľadanie trvalo udržateľných spôsobov života základom uchovania biologickej diverzity.

Ochrana biodiverzity
Obvykle sa na ochranu biodiverzity využívajú dva hlavné prístupy:
- ochrana jednotlivých druhov
- ochrana biotopu
Opatrenia na úrovni druhov a populácie sú náročné na čas a zdroje a sú teda vždy namierené len na malé percento ohrozených druhov. Opatrenia zahŕňajú právnu ochranu jednotlivých druhov, rozvoj plánov manažmentu na ochranu týchto druhov.
Ochrana in situ je ochrana druhov v ich prirodzených biotopoch, kde môžu pokračovať evolučné procesy.
Ochrana ex situ predstavuje opatrenia na ochranu druhov mimo ich prirodzených biotopov a je stratégiou poistenia pred vyhynutím druhov alebo genetickej diverzity v prírode.
Ak chceme biodiverzitu chrániť proti narastajúcemu ohrozeniu, ochrana musí byť inovatívnejšia a musí mať širší záber. Účinné uplatňovanie ochranárskych technológií si vyžaduje dostatočné zdroje vrátane finančných, ľudí a politickej vôle, ako aj podpory zo strany všetkých sektorov.

Môže dohovor OSN o biologickej diverzite zabezpečiť dlhodobú ochranu biodiverzity?
Dohovor nadobudol platnosť 29.12.1993 a možno ho uvítať ako medzník v oblasti životného prostredia a rozvoja. Jadrom dohody je ochrana, trvalo udržateľné využívanie a zdieľanie výnosov.
Ciele Dohovoru sú:
-ochrana biologickej diverzity
-trvalo udržateľné využívanie jej zložiek
-spravodlivé zdieľanie výnosov prameniacich z využívania genetických zdrojov, vrátane príslušného prístupu ku genetickým zdrojom a príslušného transferu relevantných technológií.
Dohovor sa týka štyroch hlavných otázok:
-národná suverenita a spoločné záujmy ľudstva
-ochrana a trvalo udržateľné využívanie
-prístup
-financovanie
Podľa názoru niektorých strán, vrátane zástupcov Európskej únie bol Dohovor príliš váhavý. Tvrdili, že ak sa majú aktivity zovšeobecniť, každá národná vláda by mala prakticky uskutočňovať, a nie iba vyhlasovať rámec skutočne medzinárodných akcií v záujme ochrany druhov. Je nesporné, že v niektorých častiach je jazyk Dohovoru mäkký, pričom záväzky sa spravidla charakterizujú zvratmi „ v najvätšej možnej miere“ alebo „ v príslušnej miere“. V dôsledku zdĺhavej argumentácie týkajúcej sa prístupu ku genetickej diverzite a k transferu technológií sa Dohovor s prílišnou váhou sústredil na tieto otázky, a to na úkor analýzy metód ochrany biodiverzity.