Uchovávanie a zabúdanie

Uchovanie a zabúdanie

To, čo sme si zapamätali, uchováme si v pamäti kratší alebo dlhší čas. O tom sa presvedčujeme najmä možnosťou znovu vybaviť si daný obsah. Základom uchovania je trvanie zmien, tzv. pamäťových stôp v nervovej organizácii, ktoré vznikli v súvislosti s istým psychickým zážitkom.
Časom sa zmenšuje rozsah zapamätaného, vypadávajú z neho jednotlivé prvky alebo časti. Napríklad zo zapamätaného radu 15 slov po mesiaci nám zostane v pamäti len 6 slov. Zo zapamätanej historickej udalosti nám vypadnú niektoré údaje, názvy miest, osôb, časové dáta a pod.
Narúša sa pôvodná podoba zapamätaného, stráca sa jasnosť, presnosť zapamätaných dát. Mnohokrát sa mení ráz zapamätaného, takže sa výrazne odlišuje od pôvodného obrazu.
To platí, ak do tohto procesu nezasiahne nové vnímanie, osvojovanie daných javov, opakovanie danej činnosti. Zapamätaný obsah podlieha rušivým kvantitatívnym a kvalitatívnym zmenám. Proces, ktorým sa uskutočňujú narúšajúce zmeny v zapamätanom obsahu, nazývame zabúdaním. Výsledkom tohto procesu je zabudnutie istého obsahu, t.j. neschopnosť vybaviť si ho alebo znovu poznať. Na zabúdanie nemôžeme pozerať iba ako na záporný jav, má aj pozitívny význam v duševnom živote človeka. Treba ho chápať ako nutný protipól uchovávania. Napríklad rozvoj poznania u človeka zahrňuje v sebe neustále korigovanie získaných poznatkov. Človek musí aj „zabudnúť“ mnohé predtým osvojené poznatky, ak sa ukázali chybnými, nepresnými, nezodpovedajúcimi. Musí sa zbavovať rôznych úkonov osvojených úmyselne alebo neúmyselne, ak sú chybné, alebo sa stali nevhodné zmenou podmienok. Presné odpovede na isté situácie sa vypracúvajú tak, že hrubé, difúzne zovšeobecnené odpovede sa zjemňujú, spresňujú vynechávaním čiže „zabúdaním“ neprimeraných a nevhodných odpovedí. Napríklad dieťa vynecháva chybne osvojené znaky z pojmu, žiak eliminuje zbytočné a chybné pohyby pri osvojovaní pracovných úkonov a pod. Stáva sa, že raz osvojené odpovede sa veľmi tvrdošijne udržujú napriek tomu, že sú nevhodné. Táto vlastnosť sa dosť výrazne prejavuje u niektorých detí, ale aj dospelých. Hovoríme o strnulosti, utkvievavosti myslenia a konania. Rozvoj abstraktného myslenia predpokladá vynechávať z poznávacích obrazov mnohé jednotlivosti.
Pozitívny význam má aj zabúdanie na niektoré nepríjemné citové zážitky. Ak by si človek natrvalo uchovával všetky trpké, zraňujúce, smutné, bolestivé zážitky, nevyhnutne by to narušilo jeho duševnú rovnováhu. Zabudnutie môže byť prechodné alebo trvalé.

Prechodné zabudnutie znamená iba momentálnu, na isté podmienky viazanú neschopnosť vybaviť si do vedomia alebo znovu poznať istý obsah ( napríklad meno osoby, názov filmu, telefónne číslo a i.).
Trvalé zabudnutie znamená úplnú, trvalú neschopnosť vybaviť si alebo znovu poznať. Určiť prechodnosť alebo trvalosť zabudnutia je dosť ťažké. Mnohokrát za priaznivých alebo mimoriadnych okolností neočakávane sa rozpamätáme aj na také udalosti, ktoré sme pokladali za definitívne zabudnuté. Existujú viaceré teórie o príčinách a mechanizme zabúdania.
Rôzne druhy a prípady zabudnutia majú odlišný mechanizmus. Základom zabúdania je rušenie, zanikanie, blokovania pamäťových stôp a spojov, najčastejšie pôsobením tzv. vyhasínajúceho útlmu. Ak sa utvorené dočasné nervové spoje dlhší čas neupevňujú, neposilňujú opakovaním, aktivizáciou, začnú postupne vyhasínať, postupne sa strácajú. Nie sú také pevné, aktualizujú sa s menšou silou a nepohotovo, ľahko podliehajú rôznym momentálnym rušivým vplyvom. Nakoniec úplne vyhasnú. Vyhasnutie nervovej stopy, nervového spojenia je základom trvalého zabudnutia. O úplnom zaniknutí nervovej stopy sa dá ťažko hovoriť. Pozostatky po stope sa zisťujú aj po veľmi dlhom období. Prejavujú sa v ľahšom znovu utvorení, obnovení vyhasnutej alebo podobnej reakcie. Prechodná neschopnosť vybaviť si niečo vo vedomí vzniká pri prechodnom utlmení pamäťových stôp, najčastejšie pôsobením zápornej indukcie. Podráždenie vznikajúce v istých častiach mozgovej kôry vyvoláva indukčne vo svojom okolí útlm. Tento môže zasiahnuť oblasť pamäťovej stopy a ľahko ju „zatieniť“, ak nebola dosť pevne vypracovaná, alebo bola zoslabená dlhším vyhasínaním. Týmto spôsobom možno vysvetliť mnohé prípady momentálnej neschopnosti spomenúť si na niečo. Ak sa veľmi intenzívne pokúšame spomenúť si na niečo, obyčajne sme pri vybavovaní zameraní istým smerom, ktorý nemusí byť ďaleko od hľadaného cieľa. Práve toto môže spôsobiť, že podráždené miesta v mozgovej kôre indukčne tlmia práve oblasť pamäťovej stopy. Často si niekedy to, na čo si chceme spomenúť, vybavíme celkom spontánne, po prerušení pokusu vybaviť si, keď sme pozornosť zamerali iným smerom, čiže odviedli sme indukčne vyvolaný útlm z miesta pamäťovej stopy. Útlm, ktorý prechodne „kryje“ pamäťovú stopu, môže vzniknúť aj z vyčerpania nervových buniek.
Jedným druhom rušivého vplyvu na pamäťové stopy je tzv. retroaktívny (späť pôsobiaci) útlm. Vyvoláva ho činnosť nasledujúca po zapamätaní, učení. Na podržanie a zabúdanie vplývajú aj ďalšie fyziologické procesy, napr. s vývinom v detstve a so starnutím. Aj mechanické poškodenie mozgu a rôzne poruchy mozgovej činnosti majú za následok poruchu podržania a vybavovania.

Hoci pamäťové uchovanie je osobitnou fázou pamäti, nemôžeme ju skúmať priamo, ale len prostredníctvom vybavovania alebo znovu učenia.