Výskyt a charakteristika
Sukulenty sa nachádzajú na celom svete okrem Antarktídy, od úrovne mora až do 5000 m nadmorskej výšky. Ich rozšírenie je však nerovnomerné. Uprednostňujú polopúšte subtropickej oblasti, hlavne južnej Afriky, Madagaskaru a Severnej Ameriky. Na druhej strane, obchádzajú púšte, husté lesy a bezlesné oblasti mierneho pásma s tuhými zimami. Najväčšie množstvo kaktusov je možné nájsť v Mexiku, a síce v jeho centrálnej časti, na sever od hlavného mesta.
Stupeň sukulencie, t.j. schopnosti hromadiť vodné zásoby, môže byť rôznorodý. Najznámejšie sú sukulenty cibuľovité, koreňové, stonkové a listové. Listové sukulenty poznáme ako tučnolisté a stonkové ako tučnoosé rastliny. Pojem sukulent pochádza z latinského slova „succus“, čo znamená šťava.
Spoločným znakom sukulentov je schopnosť dobre znášať extrémne sucho a prebytok tepla i svetla. Najznámejšími z nich sú kaktusy, ktoré z doteraz popísaných suchomilných rastlín tvoria asi jednu tretinu. Všetky kaktusy patria do jedinnej čeľade Cactaceae (kaktusovité), ktorá sa skladá z približne 3000 druhov, avšak každoročne zberatelia nájdu niekoľko nových taxónov. Prechod od kaktusov k ostatným čeľadiam takmer zotierajú ich kaktusovité formy, napr. na mnohých druhoch mliečnikovitých rastlín (Euphorbiacae) núdza spôsobovaná nedostatkom vody vyvolala formou aj funkciou úplne podobné rastové javy. Preto sa druhy mliečnika s početnejšími bodlinami považujú často za kaktusy.

Kaktusy sú netypické rastliny, mimoriadne zaujímavé svojim tvarom, symetriou tela, s nezvyčajnými tŕňmi (zakrpatené alebo úplne premenené listy) a často aj pôvabnými kvetmi. Pre kaktusy sú charakteristické areoly - vankúšikovité puky – z ktorých vyrastajú výhonky, ostne a kvety. Korene sú schopné prijímať vlahu len z ľahko prístupnej pôdnej vody, lebo savá sila rastlín je veľmi slabá. Koreňový systém je často rozmiestnený plošne, blízko povrchu, aby dokázali využiť aj málo výdatné zrážky. Hlavný koreň prežije aj dlhodobé suchá a je odolný proti vysychaniu. Nadzemná dužinatá časť – stonka, listy – je väčšinou zelená, slúži ako zásobáreň vody a živín a taktiež v nej prebieha fotosyntéza. Aby sa zmenšila plocha vyparovania vody a zväčšila jej zásoba, povrch tela sa im zaoblil, až úplne zaguľatil. Prieduchy, ktorými rastliny dýchajú, ale zároveň aj strácajú najviac vody, sa im taktiež otvárajú v noci, keď je nižšia teplota vyššia vzdušná vlhkosť. Tvorba biomasy je pomalá, teda aj ich rast, pretože nedokážu konkurovať iným druhom, kde sa nachádza viac vlhkosti.

Pestovanie kaktusov
Pri pestovaní kaktusov musíme poznať ich pôvod a podmienky na prírodných stanovištiach, aby sme mohli aspoň čiastočne zabezpečiť ich zdravý vývin a rozvinutie rastovej energie v plnej miere.

Svetlo
Kaktusy sú rastliny svetlomilné, t.j. potrebujú maximálne množstvo svetla. Z tohto dôvodu je najlepšia južná a východná pozícia, kedy rastlina dostáva mierne, až postupne sa zosilňujúce osvetlenie. Ideálne je vysunuté okno, alebo presklenná skrinka, v ktorej rastliny dostávajú horné aj bočné osvetlenie, pričom sú zároveň chránené pred znečisteným ovzduším veľkomiest, pred dažďovými prívalmi, majú stálu teplotu a vzdušnú vlhkosť. Keď osvetlenie klesne pod potrebnú hranicu, rastlina chorľavie až hynie. Jasné bledozelené sfarbenie mladých výhonkov spojené s neprirodzeným rastom do dĺžky môže byť odpoveďou na príliš tmavé stanovište.
Ku škodám spôsobeným prílišným oslnením dochádza najmä pri zmene stanovišťa z tlmeného osvetlenia na plné slnko. Sviežozelené zafarbenie sa v takom prípade stratí, pokožka ožltne alebo scervenie (farbivo anthocyan) a vznikajú žlté a hnedé škvrny-popáleniny, ktoré nemožno odstrániť, prípadne zarastú iba po dlhých rokoch.

Pri prídavnom osvetľovaní je vhodnejšie oddialenie večerného zotmenia, a to výbojkami so studeným svetlom, ktoré natoľko nehrejú a svetlo lepšie rozptyľujú.
Niektoré kaktusy a iné sukulenty sú naopak citlivé na svetlo, a to v takej miere, že ak majú viac svetla ako 12 hodín, nezakvitnú. Dokonca im prekáža i umelé osvetlenie, preto až kým nenasadia puky, je nutné držať ich v málo používanej miestnosti.

Vzduch
Kaktusy potrebujú prostredie s čerstvým vzduchom (dobre vetraný skleník, parenisko, plochá strecha), avšak nesmieme ich vystavovať priamo studenému vzduchu s teplotami pod nulou. Vo vlhkom a nevetranom prostredí by mohlo dôjsť k ich poškodeniu a úhynu následkom chorôb a škodcov.
Väčšina kaktusov obľubuje suchý vzduch, ale pralesným druhom sa darí v horúcich, vlhkých podmienkach. Vysokú vlhkosť zabezpečuje jemné poprašovanie listov ručným postrekovačom.
Sukulenty sú rovnako odolné i proti zápachu plynu a tabakovému dymu.

Teplota
Hoci väčšina druhov kaktusov v lete rastie a v zime oddychuje, extrémne teplotné podmienky – horúčava i chlad – pre ne znamenajú šok, pri ktorom bez ohľadu na ročné obdobie upadajú do spánku.
Väčšina kaktusov a iných sukulentov potrebuje pre svoj rast teplotu 16 °C, zatiaľ čo tropické rastliny potrebujú teploty 21-32°C. Dobre sa im darí, ak sú denné a nočné teploty značne rozdielne.
Niekoľko kaktusov na veľmi krátky čas znesie i nízke vonkajšie teploty až do 0 °C. Avšak dlhšie trvajúci chlad poškodzuje jemný, nový rast väčšiny rastlín, tkanivá sa zjazvia, prípadne aj odpadnú. Na oživenie rastlín je nutné teplotu zvýšiť, aby sa vysušili odumreté tkanivá a nezačali hniť. Ak je to možné, postihnuté miesta treba odrezať.
V čase letných horúčav, keď nočná teplota vystupuje na 18-20 °C, nastupuje tzv. letná stagnácia, počas ktorej kaktusy niekoľko týždňov nepolievame, nech preschnú, trošku sa scvrknú a oddýchnu si. O to bujnejší je potom jesenný rast, ktorá nastupuje v septembri a trvá niekedy až do konca októbra, príp. do začiatku novembra.