5. 3. Vlhkosť vzduchu a zahmľovanie
Ak posudzujeme rastliny podľa vzhľadu, možno generalizovať predpoklad, že čím má rastlina výraznejšie zásobné orgány a kožovitejšie listy, tým lepšie znáša nižšiu relatívnu vlhkosť vzduchu.
Až na malé výnimky si tropickí zástupcovia čeľade vyžadujú vlhkosť vzduchu v rozpätí 40-80%, pričom pri geofytických druhoch rátame väčšinou s hornou hranicou 65% a pri epifytoch sa rozpätie pohybuje medzi 60-85%. (ZÁKREJS, 1980, s. 84.) Kedže sa relatívna vlhkosť vzduchu v bytoch pohybuje okolo 40%, musíme uvažovať o zvyšovaní jej hodnoty, čo je možné dosiahnuť viacerými spôsobmi: postrekovaním chodbičiek a vykurovacích rúr, zabezpečením odparných plôch v podobe bazénov, zahmlievaním rastlín alebo ovzdušia pestovateľského priestoru jemnými a hrubými dýzami. Pri vlhkosti platí, že čím je pestovateľský priestor, a teda celková kubatúra vzduchu menšia, tým menšie sú problémy so zabezpečovaním optimálnej vlhkosti.
Nadmerná vlhkosť však rastlinám neprosieva, pretože sa zvyšuje nebezpečenstvo hubových a bakteriálnych chorôb, najmä pri nedostatočnom prúdení vzduchu – vetraní. Okrem toho sa rastliny silne zariasujú a slabo kvitnú.

5. 4. Teplota, vetranie a vykurovanie
Kedže orchidey rastú vo všetkých klimatických zónach, ich nároky na teplo sa od seba diametrálne odlišujú, a podľa toho je možné rozdeliť ich do troch skupín: teplomilné, temperované a chladnomilné. Vo všeobecnosti je nutné zachovávať nočné teploty nižšie ako denné, čo súvisí s asimiláciou rastlín vo dne a s dýchaním v noci. Pri dýchaní sa spotrebúvajú produkty fotosyntézy a vytvára sa energia. Ak dýchanie prebieha pri vyšších teplotách, rastlina predýchava veľa zásobných látok a vznikajú tak pri nej straty.
Pri neúmernom zvyšovaní teploty nad optimálnu hranicu (najmä u chladnomilnejších rastlín) dochádza bez ohľadu na ostatné svetelné alebo vlhkostné podmienky k poklesu rastu až k jeho úplnému zastaveniu, príp. i k odumretiu rastliny.
Najdôležitejšia je kontrola teploty v zime, kedy sú obyčajne zlé svetelné podmienky. Pri zvýšenej teplote sa totiž nemôžu dostatočne využiť svetelné podmienky a rastliny začnú predýchavať asimiláty. V prípade opačnom, ak teplota poklesne pod určitú hranicu, klesá i intenzita dýchania a fotosyntézy a obmedzuje sa tvorba jej produktov. Nastávajú poruchy vo výžive, pretože sa zastavuje transport živín v rastline. Vzniká stav označovaný ako „fyziologické sucho“, keď ratlina vplyvom nízkej teploty nie je schopná prijímať vodu a začína vädnúť, aj napriek tomu, že je v substráte a ovzduší nadbytok vlahy.
Proti nadmernému teplu je možné rastlinu chrániť zatieňovaním a vetraním, príp. ich kombináciou. Ideálnym spôsobom je spojenie ventilátorov so zahmľovačmi, pri ktorom sa okrem vhodnej teploty udržuje i potrebná vzdušná vlhkosť. Problém nízkych teplôt riešime vhodným vykurovaním.

5. 5. Svetlo, prisvetľovanie a zatieňovanie
Svetlo je základnou podmienkou života všetkých zelených rastlín a elementárny predpoklad fotosyntézy.
Pri hodnotení svetla vychádzame z troch kvalitatívne odlišných hľadísk:
a)spektrálneho zloženia svetla (žltá a zelená farba spektra sa využíva len veľmi nepatrne),
b)intenzity svetla, ktorá závisí od pôvodného umiestnenia rastlín v prírode,
c)dĺžky dňa, teda počtu hodín, keď prebieha fotosyntéza. (ZÁKREJS, 1980, s. 94.) Väčšina orchideí sa z tohoto hľadiska správa neutrálne.

Nedostatok svetla v niektorých ročných obdobiach je nutné riešiť prisvetľovaním pomocou ortuťových vysokotlakových výbojiek alebo žiariviek, so súčasným použitím odrazového reflektoru.
Prebytok svetla v jarných a letných mesiacoch môže spôsobiť spomalenie fotosyntézy, prehriatie alebo priamo nekrotizáciu povrchu rastlín. Rastliny preto chránime zatieňovaním, najlepšie perforovanými materiálmi z plastickej hmoty.