1. Výskyt orchideí
Orchidey patria do čeľade vstavačovitých (Orchidaceae), ktorá je jednou z najpočetnejších čeľadí rastlinnej ríše, počet druhov sa odhaduje na 30 tisíc. V dôsledku svojej obrovskej premenlivosti sú rozšírené na všetkých svetadieloch (s výnimkou Antarktídy) a v rôznych klimatických oblastiach, od prímorských nížin až do výšok 2000 m nad morom. Vyskytujú sa najmä v tropických dažďových lesoch pri rovníku, ale aj v opadavých tropických lesoch, savanách, v subtropickom a miernom pásme až po zasnežené oblasti. (TOKÁROVÁ, 2001, s. 43.)
Na území Slovenska sa podľa doterajších poznatkov vyskytuje asi 79 druhov a poddruhov orchideí. Ich počet však určite nebude konečný, pretože takmer každým rokom pribúdajú ďalšie nové druhy. (ČAČKO, http://.)

2. Význam orchideí
Orchidey majú pre človeka význam nielen pre krásu svojich kvetov, ale niektoré taktiež slúžia domorodcom ako liečivé rastliny a ako aromatické prímesy do bylinných čajov.V minulosti sa hľuzy európskych orchideí používali najmä v detskom lekárstve a ešte aj v súčasnosti slúžia v islamských štátoch ako v podstate neučinné afrodiziakum. Najvýznamnejšou úžitkovou orchideou z tropickej Ameriky je vanilka (Vanilla planifolia), ktorej polodozreté a sfementované plody sa používajú ako tzv. pravá vanilka, ktorá dala meno vanilkovému cukru.

3. Morfológia a zvláštnosti orchideí
Orchidey majú autotrofný i heterotrofný spôsob výživy. Autotrofné orchidey získavajú vodu a anorganické živiny pomocou koreňov z pôdy alebo iného substrátu, pričom im môžu pomáhať aj mykoritické huby. Nadzemné orgány (listy) sú zelené a pomocou chlorofylu v nich asimilujú za spolupôsobenia svetelnej energie oxid uhličitý na zložité organické látky, potrebné na stavbu svojho tela.
Heterotrofných orchideí, ktoré listové farbivo (a ani listy) buď nemajú, alebo nie je funkčné, je podstatne menej. Sú odkázané na príjem organických látok zo substrátu, ktorým môže byť pôda bohatá na organické látky.

Podľa vzťahu ku stanovišťu sa orchidey rozdeľujú na geofytické druhy, rastúce a koreniace v pôdnom substráte, a na epifytické druhy, ktoré sa prichytávajú na konároch a kmeňoch stromov, skalách (tzv. petrofyty) alebo iných oporách, z ktorých najextrémnejšie zaraďujeme medzi aerofyty. V hustej spleti epifytických koreňov sa zachtáva prach, pôdne častice aj zvyšky organickej hmoty, z ktorých čerpajú epifyty svoju výživu. Orchidey teda nie sú parazitickými rastlinami a ak aj rastú na iných rastlinách, tak iba preto, že sa na ne dostali náhodou, napr. vetrom, živočíchom, príp. iným spôsobom, alebo ich tam vyhnala potreba svetla. (ZÁKREJS, 1980, s. 18.)
Vzdušné korene epifytických druhov sú pokryté viacvrstvovou pokožkou z mŕtvych buniek – velamen, ktorá umožňuje kapilárny príjem vlahy zo zrážok a vzdušnej vlhkosti, pričom rastline slúžia i na hľadanie novej opory v priestore.

Takmer všetky orchidey žijú v symbióze s nižšími hubami formou endotrofnej mykorízy. Ide o zvláštnu formu spolužitia, pri ktorej mycélium húb preniká jednotlivými vláknami až do vnútra buniek. Ide o vzťahy podstatne zložitejšie ako pri ektotrofnej mykoríze, kde huba preniká maximálne do medzibunkových priestorov. Orchidea má z takéhoto vzťahu zjavne väčší úžitok ako huba. Preto tu nemožno hovoriť o klasickej symbióze s vyrovnanými vzťahmi, ale o mykotrofii, tj. výžive orchidey pomocou húb. Huba je pre orchideu potrebná najmä v čase jej klíčenia, kedy jej dodáva rezervné zásoby i druhotné produkty v podobe cukrov, rastových látok, vitamínov a pod. Iba vtedy, keď sa vytvorí prvý zelený list, čo môže trvať aj niekoľko rokov, začína orchidea tvoriť vlasné organické látky asimiláciou a stáva sa od huby viac alebo menej nezávislá. Činnosť húb brzdia fytoalexíny – špecifické ochranné látky proti hubám, ktoré rastlina vytvára iba pod ich vplyvom. Slúžia na udržanie rovnováhy s nimi, aby huba rastlinu nezničila, ale dodávala jej iba potrebné živiny. Chránia orchidey i pred konkurenčnými parazitickým hubami v najbližšom okolí rastliny.
Niektoré duhy orchideí majú opadavé listy a listy sukulentného charakteru. Ročný cyklus orchideí tvorí obdobie rastu a obdobie vegetačného pokoja, a preto majú rozličné zásobné orgány vody – pahľuzy (tj. stonkové alebo podzemné hľuzy, zhrubnuté časti stonky).

4. História pestovania orchideí
Prvé zmienky o orchideách boli najdené v Konfuciových spisoch z 5. st. p.n.l. Až do 10. st. boli orchidey iba opisované alebo zobrazované. Až jeho koncom sa objavuje prvá správa o ich kultúrnom pestovaní. V európskej literatúre sa prvé správy o orchideách objavujú v knihe „História rastlín“ od Theofrasta, v 3. st. p.n.l., kde im dal názov Orchis. Počet opísaných alebo vyobrazených druhov sa začal rozširovať od polovice 15. st. a v r. 1633 v knihe „Herball“ Johna Gerarda je opísaných už 50 druhov. Koncom 18. a začiatkom 19. st. sa začína pestovanie orchideí v Európe rozvíjať v širšej miere. Hlavnú úlohu v dovoze zohrali najmä Anglicko, Holandsko a Belgicko. V r. 1853 John Harris urobil prvé kríženie orchideí (Calanthe masuca x Calanthe frucata). V 19. st. počet publikácií o orchdieách stúpal úmerne so záujmom o ne a objavili sa i prvé informácie o ich pestovaní v byte.

5. Podmienky pestovania orchideí
Na pestovanie orchideí mimo prírodných podmienok sú vhodnejšie hybridné rastliny, s väčšou schopnosťou adaptability. Pôvodné druhy sú takmer vždy citlivejšie a vyžadujú určitú pestovaťeľkú skúsenosť. Pri pestovaní v byte sa väčšinou nie je možné zaobísť bez kvetinových skriniek, izbových skleníčkov a pod.

5. 1. Substrát a presádzanie
Dobrý orchideový substrát má spĺnať tieto požiadavky:
 vyskoká vzdušnosť,
 dobrá priepustnosť,
 pomalý rozklad štruktúry,
 schopnosť vyrovnávať pH (pufrovacia schopnosť),
 sterilita,
 neprítomnosť škodlivín,
 odolnosť proti zasoleniu,
 nízke nároky na ručnú prácu a náklady,
 ľahká dosažiteľnosť, (ZÁKREJS, 1980, s. 74.)
 nižšia výživnosť,
 primeraná schopnosť zadržiavať vlahu.
Základom všetkých súčasných zmesí je drvená borovicová a dubová kôra, penový polystyrén, sekaný rašeliník, vláknitá vrchovisková rašelina alebo trhaný molitan, korok, nahrubo rozdrvené drevné uhlie, suché bukové lístie alebo polozotletá listovka či trocha suchého kravského trusu.

Na úspešné presádzanie sú dôležité tri základné podmienky:
• korene rastliny nesmú byť poškodené,
• správny termín presádzania,
• prítomnosť príslušnej mykoritickej huby v substráte. (POTŮČEK a ČAČKO, 1996, s. 21.)
Všeobecne sa odporúča presádzať po dvoch až troch rokoch, mimo obdobia október-december, kedy sa rastliny zle zakoreňujú. Pri presádzaní dávame na dno nádoby drenáž, ktorú môže tvoriť hrubý keramzit, polystyrén alebo črepy z črepníka. Črepníky i drenáž je môžné najmä pri chúlostivejších druhoch vydenzifikovať parou.
Druhy s úplnou alebo veľmi silnou mykotrofiou sa nedajú prakticky vôbec presádzať, pretože hýfy húb, rozrastené do značnej vzdialenosti od rastliny, sa prerušujú a odumierajú, čo má za následok po vyčerpaní všetkých rezerv uhynutie rastliny.

5. 2. Voda a zálievka
Jednotlivé rody, druhy a hybridy orchideí nemajú rovnaké nároky na zálievku. Všeobecne však platí pravidlo, že pre rastliny nie je vhodný trvale vlhký substrát. Zalievame teda iba vtedy, keď je substrát takmer suchý, tj. zeminová zmes pôsobí dojmom suchosti, ale ešte dobre prijíma vodu, pričom dodávame toľko vody, aby ňou nasiakol celý obsah črepníka. (ZÁKREJS, 1980, s. 80.)
Pri pestovaní rastlín v košíkoch alebo na kôrach je najlepšie dodávať vodu namočením celej rastliny aj s podložkou do nádoby s vodou. Takto možno realizovať i hnojenie. V období vegetačného pokoja hospodárime s vodou oveľa úspornejšie, alebo zálievku úplne vynecháme. Zmiernenie zálievky však nemožno chápať ako predĺženie intervalov medzi jednotlivými zálievkami, ale práve naopak, často je nutné zalievať častejšie ale s menším množstvom vody. Netreba zabúdať ani na rosenie a sprchovanie rastlín.
Teplota vody by mala byť vždy o niekoľko stupňov vyššia než teplota vzduchu, pričom nikdy nezalievame vo večerných hodinách. Voda musí byť nezávadná, bez škodlivín, chlóru, vápna a vyššej koncentácie choroboplodných zárodkov, s vhodnou tvrdosťou a pH. Orchidey sú acidofilnými rastlinami, a preto i voda by mala byť mierne kyslá až neutrálna, vždy s ohľadom na substrát.
5. 3. Vlhkosť vzduchu a zahmľovanie
Ak posudzujeme rastliny podľa vzhľadu, možno generalizovať predpoklad, že čím má rastlina výraznejšie zásobné orgány a kožovitejšie listy, tým lepšie znáša nižšiu relatívnu vlhkosť vzduchu.
Až na malé výnimky si tropickí zástupcovia čeľade vyžadujú vlhkosť vzduchu v rozpätí 40-80%, pričom pri geofytických druhoch rátame väčšinou s hornou hranicou 65% a pri epifytoch sa rozpätie pohybuje medzi 60-85%. (ZÁKREJS, 1980, s. 84.) Kedže sa relatívna vlhkosť vzduchu v bytoch pohybuje okolo 40%, musíme uvažovať o zvyšovaní jej hodnoty, čo je možné dosiahnuť viacerými spôsobmi: postrekovaním chodbičiek a vykurovacích rúr, zabezpečením odparných plôch v podobe bazénov, zahmlievaním rastlín alebo ovzdušia pestovateľského priestoru jemnými a hrubými dýzami. Pri vlhkosti platí, že čím je pestovateľský priestor, a teda celková kubatúra vzduchu menšia, tým menšie sú problémy so zabezpečovaním optimálnej vlhkosti.
Nadmerná vlhkosť však rastlinám neprosieva, pretože sa zvyšuje nebezpečenstvo hubových a bakteriálnych chorôb, najmä pri nedostatočnom prúdení vzduchu – vetraní. Okrem toho sa rastliny silne zariasujú a slabo kvitnú.

5. 4. Teplota, vetranie a vykurovanie
Kedže orchidey rastú vo všetkých klimatických zónach, ich nároky na teplo sa od seba diametrálne odlišujú, a podľa toho je možné rozdeliť ich do troch skupín: teplomilné, temperované a chladnomilné. Vo všeobecnosti je nutné zachovávať nočné teploty nižšie ako denné, čo súvisí s asimiláciou rastlín vo dne a s dýchaním v noci. Pri dýchaní sa spotrebúvajú produkty fotosyntézy a vytvára sa energia. Ak dýchanie prebieha pri vyšších teplotách, rastlina predýchava veľa zásobných látok a vznikajú tak pri nej straty.
Pri neúmernom zvyšovaní teploty nad optimálnu hranicu (najmä u chladnomilnejších rastlín) dochádza bez ohľadu na ostatné svetelné alebo vlhkostné podmienky k poklesu rastu až k jeho úplnému zastaveniu, príp. i k odumretiu rastliny.
Najdôležitejšia je kontrola teploty v zime, kedy sú obyčajne zlé svetelné podmienky. Pri zvýšenej teplote sa totiž nemôžu dostatočne využiť svetelné podmienky a rastliny začnú predýchavať asimiláty. V prípade opačnom, ak teplota poklesne pod určitú hranicu, klesá i intenzita dýchania a fotosyntézy a obmedzuje sa tvorba jej produktov. Nastávajú poruchy vo výžive, pretože sa zastavuje transport živín v rastline. Vzniká stav označovaný ako „fyziologické sucho“, keď ratlina vplyvom nízkej teploty nie je schopná prijímať vodu a začína vädnúť, aj napriek tomu, že je v substráte a ovzduší nadbytok vlahy.
Proti nadmernému teplu je možné rastlinu chrániť zatieňovaním a vetraním, príp. ich kombináciou. Ideálnym spôsobom je spojenie ventilátorov so zahmľovačmi, pri ktorom sa okrem vhodnej teploty udržuje i potrebná vzdušná vlhkosť. Problém nízkych teplôt riešime vhodným vykurovaním.

5. 5. Svetlo, prisvetľovanie a zatieňovanie
Svetlo je základnou podmienkou života všetkých zelených rastlín a elementárny predpoklad fotosyntézy.
Pri hodnotení svetla vychádzame z troch kvalitatívne odlišných hľadísk:
a)spektrálneho zloženia svetla (žltá a zelená farba spektra sa využíva len veľmi nepatrne),
b)intenzity svetla, ktorá závisí od pôvodného umiestnenia rastlín v prírode,
c)dĺžky dňa, teda počtu hodín, keď prebieha fotosyntéza. (ZÁKREJS, 1980, s. 94.) Väčšina orchideí sa z tohoto hľadiska správa neutrálne.

Nedostatok svetla v niektorých ročných obdobiach je nutné riešiť prisvetľovaním pomocou ortuťových vysokotlakových výbojiek alebo žiariviek, so súčasným použitím odrazového reflektoru.
Prebytok svetla v jarných a letných mesiacoch môže spôsobiť spomalenie fotosyntézy, prehriatie alebo priamo nekrotizáciu povrchu rastlín. Rastliny preto chránime zatieňovaním, najlepšie perforovanými materiálmi z plastickej hmoty.
5. 6. Hnojenie
Pri orchideách používame hnojivá do substrátu i na list, a to vo vhodnom pomere živín a s vhodnou reakciou. Všetky hnojivá by mali byť mierne kyslé až neutrálne. Pri hnojivách alikovaných na list musia byť všetky komponenty rýchlo a dobre rozpustné. Zásobné hnojenie do substrátu používame väčšinou vtedy, keď sú rastliny v humóznom substráte s podstatným obsahom rašeliny. Hnojíme najviac 0,5% roztokom niektorého z kombinovaných hnojív určených na hnojenie kvetín, pretože korene orchideí sú veľmi citlivé na predávkovanie a na chemické látky všeobecne. (POTŮČEK a ČAČKO, 1996, s. 26.)

Pri plánovaní hnojenia by sme mali poznať:
•citlivosť rodov na koncentráciu živín,
•požiadavky na pomer živín,
•vhodnú formu niektorých makroprvkov,
•vlastnosti substrátu. (ZÁKREJS, 1980, s. 99.)

6. Hybridy orchideí
Jedným z viacerých špecifík orchideí je veľký rozsah hybridizácie a premenlivosti.
Orchidey sú pomerne mladou čeľaďou jednoklíčnych rastlín, ktoré sa ešte stále nachádzajú v plnom rozvoji. Dôsledkom toho je skutočnosť, že u nich nedošlo k výraznejšej izolácii jednotlivých druhov, ktorá by viedla k vytvoreniu účinných gentetických bariér, zabraňujúcich kríženiu. Zábrany kríženia môžu mať charakter mechanický, tj. rozdielna dĺžka čnelky a peľového vrecúška, alebo chemický, tj. prítomnosť protilátok pôsobiacich proti cudziemu peľu.
Základnými predpokladmi kríženia sú:
-prítomnosť rodičovských druhov na lokalite, ktoré sú viac alebo menej príbuzné,
-spoločná, alebo z časti sa prekrývajúca doba kvitnutia príbuzných druhov,
-prítomnosť spoločného opeľovača (blanokrídly hmyz=entomogamia, chrobáky, motýle, kolibríky=ornitofýlia,…), kde rozoznávame nešpecializované opeľovače (čmeliaky, osy, včely medonosné), málo špecializované (samotárske včely, chrobáky, motýle) a vysokošpecializované opeľovače, ktoré sa špecializujú len na jeden konkrétny druh. Nezanedbateľná je i schopnosť samoopelenia niektorých druhov (=autogamia). (ČAČKO, 1999, s. 18.)

Z hľadiska hybridizácie sú rozlišované rôzne typy kríženia. Najčastejšie je vnútrodruhové kríženie, ktoré prebieha medzi jedincami rovnakého druhu, ktorí sa líšia aspoň jedým z dedične zakotvených znakov. Vzácnejšia je medzidruhová hybridizácia, kde dochádza ku kríženiu rôznych druhov rovnakého rodu. Takéto hybridy bývajú spravidla neplodné, tj. nemôžu sa spätne krížiť a po čase zanikajú. Ak sa však krížia geneticky veľmi príbuzné druhy, ich hybridy si plodnosť zachovávajú, čo má za následok zpätné kríženie s pôvodnými rodičmi a vznik hybridných populácií, pri ktorých sa rozdielne znaky rodiča a hybrida postupne strácajú, čo môže môže viesť k vzniku nového taxónu. Medzirodové hybridy vznikajú, ak sa krížia jednotlivé druhy blízko podobných rodov, tieto bývajú vždy neplodné a po čase zanikajú.
Základnými predpokladmi pri rozpoznávaní hybridov je dobré poznanie rodičovských druhov, poznanie druhov v ich variabilite, sledovanie radu jednotlivých znakov a ich konfrontácia so znakmi rodičovských druhov. Hybridy svojimi vlastnosťami stoja niekde uprostred medzi rodičovskými druhmi, príp. sa blížia k jednému alebo druhému rodičovi. A teda, jednotlivé znaky majú intermediárny charakter, napr. dĺžka, šírka, škvrnitosť a postavenie listov, veľkosť, tvar, zafarbenie a kresba kvetov, tvar súkvetia, výška rastliny, a pod. Dôležitým znakom hybridov je doba ich kvitnutia, ktorá stojí medzi kvitnutím oboch rodičov. Podobne je to aj s biotopom ich výskytu. Hybridy sa prevažne vyskytujú na rozhraní odlišných biotopov rodičovských druhov.
Najľahšie sa rozlišujú medzirodové hybridy, ktoré bývajú v populáciách rodičovských druhov najviac nápadné. Oveľa ťažšie bývajú rozpoznateľné medzidruhové hybridy a najťažšie sa rozlišujú hybridy veľmi príbuzných druhov, naviac, ak sú tieto druhy aj veľmi variabilné v samotnom druhu. (ČAČKO, 1999, s. 18.)
V prírodných podmienkach sa spoločne krížia dva, veľmi zriedkavo tri druhy. V umelých porastoch boli vytvorené hybridy, až niekoľko desiatok tisíc, až zo šiestich rozličných rodov.

OBSAH
1.Výskyt orchideí …………………………………………………………………….3
2.Význam orchideí …………………………………………………………………..3
3.Morfológia a zvláštnosti orchideí ………………………………………………..3
4.História pestovania orchideí ……………………………………………………..5
5.Podmienky pestovania orchideí …………………………………………………5
5.1.Substrát a presádzanie ….……………………………………………….5
5.2.Voda a zálievka ……………………………………………………………6
5.3.Vlhkosť vzduchu a zahmľovanie ……………………………….………..7
5.4.Teplota, vetranie a vykurovanie …………………………………………8
5.5.Svetlo, prisvetľovanie a zatieňovanie …………………………………...8
5.6.Hnojenie ……………………………………………………………………9
6.Hybridy orchideí ………………………………………………………………….10

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pestovanie orchideí