1. Výskyt orchideí
Orchidey patria do čeľade vstavačovitých (Orchidaceae), ktorá je jednou z najpočetnejších čeľadí rastlinnej ríše, počet druhov sa odhaduje na 30 tisíc. V dôsledku svojej obrovskej premenlivosti sú rozšírené na všetkých svetadieloch (s výnimkou Antarktídy) a v rôznych klimatických oblastiach, od prímorských nížin až do výšok 2000 m nad morom. Vyskytujú sa najmä v tropických dažďových lesoch pri rovníku, ale aj v opadavých tropických lesoch, savanách, v subtropickom a miernom pásme až po zasnežené oblasti. (TOKÁROVÁ, 2001, s. 43.)
Na území Slovenska sa podľa doterajších poznatkov vyskytuje asi 79 druhov a poddruhov orchideí. Ich počet však určite nebude konečný, pretože takmer každým rokom pribúdajú ďalšie nové druhy. (ČAČKO, http://.)

2. Význam orchideí
Orchidey majú pre človeka význam nielen pre krásu svojich kvetov, ale niektoré taktiež slúžia domorodcom ako liečivé rastliny a ako aromatické prímesy do bylinných čajov.V minulosti sa hľuzy európskych orchideí používali najmä v detskom lekárstve a ešte aj v súčasnosti slúžia v islamských štátoch ako v podstate neučinné afrodiziakum. Najvýznamnejšou úžitkovou orchideou z tropickej Ameriky je vanilka (Vanilla planifolia), ktorej polodozreté a sfementované plody sa používajú ako tzv. pravá vanilka, ktorá dala meno vanilkovému cukru.

3. Morfológia a zvláštnosti orchideí
Orchidey majú autotrofný i heterotrofný spôsob výživy. Autotrofné orchidey získavajú vodu a anorganické živiny pomocou koreňov z pôdy alebo iného substrátu, pričom im môžu pomáhať aj mykoritické huby. Nadzemné orgány (listy) sú zelené a pomocou chlorofylu v nich asimilujú za spolupôsobenia svetelnej energie oxid uhličitý na zložité organické látky, potrebné na stavbu svojho tela.
Heterotrofných orchideí, ktoré listové farbivo (a ani listy) buď nemajú, alebo nie je funkčné, je podstatne menej. Sú odkázané na príjem organických látok zo substrátu, ktorým môže byť pôda bohatá na organické látky.

Podľa vzťahu ku stanovišťu sa orchidey rozdeľujú na geofytické druhy, rastúce a koreniace v pôdnom substráte, a na epifytické druhy, ktoré sa prichytávajú na konároch a kmeňoch stromov, skalách (tzv. petrofyty) alebo iných oporách, z ktorých najextrémnejšie zaraďujeme medzi aerofyty. V hustej spleti epifytických koreňov sa zachtáva prach, pôdne častice aj zvyšky organickej hmoty, z ktorých čerpajú epifyty svoju výživu. Orchidey teda nie sú parazitickými rastlinami a ak aj rastú na iných rastlinách, tak iba preto, že sa na ne dostali náhodou, napr. vetrom, živočíchom, príp. iným spôsobom, alebo ich tam vyhnala potreba svetla. (ZÁKREJS, 1980, s. 18.)
Vzdušné korene epifytických druhov sú pokryté viacvrstvovou pokožkou z mŕtvych buniek – velamen, ktorá umožňuje kapilárny príjem vlahy zo zrážok a vzdušnej vlhkosti, pričom rastline slúžia i na hľadanie novej opory v priestore.

Takmer všetky orchidey žijú v symbióze s nižšími hubami formou endotrofnej mykorízy. Ide o zvláštnu formu spolužitia, pri ktorej mycélium húb preniká jednotlivými vláknami až do vnútra buniek. Ide o vzťahy podstatne zložitejšie ako pri ektotrofnej mykoríze, kde huba preniká maximálne do medzibunkových priestorov. Orchidea má z takéhoto vzťahu zjavne väčší úžitok ako huba. Preto tu nemožno hovoriť o klasickej symbióze s vyrovnanými vzťahmi, ale o mykotrofii, tj. výžive orchidey pomocou húb. Huba je pre orchideu potrebná najmä v čase jej klíčenia, kedy jej dodáva rezervné zásoby i druhotné produkty v podobe cukrov, rastových látok, vitamínov a pod. Iba vtedy, keď sa vytvorí prvý zelený list, čo môže trvať aj niekoľko rokov, začína orchidea tvoriť vlasné organické látky asimiláciou a stáva sa od huby viac alebo menej nezávislá. Činnosť húb brzdia fytoalexíny – špecifické ochranné látky proti hubám, ktoré rastlina vytvára iba pod ich vplyvom. Slúžia na udržanie rovnováhy s nimi, aby huba rastlinu nezničila, ale dodávala jej iba potrebné živiny. Chránia orchidey i pred konkurenčnými parazitickým hubami v najbližšom okolí rastliny.