UMIERANIE V MOZGU – VYSVETLENIE NIEKTORÝCH PREDSMRTNÝCH POCITOV
Zvuky, šumenie, nedefinovateľná hudba
V umierajúcom mozgu sa predovšetkým mení pomer krvných plynov, znižuje sa obsah kyslíka a zvyšuje sa obsah oxidu uhličitého. Pri rôznych stupňoch bezvedomia sprevádzajúcich predsmrtný stav prestáva v určitom okamihu mozog dostávať dostatočné množstvo kyslíka. Na jeho nedostatok je veľmi citlivý orgán v uchu – slimák. Ten ihneď zareaguje zvýšenou aktivitou, to má za následok produkciu rôznych zvukov, ako je napríklad zvonenie, šumenie a niekedy aj nedefinovateľná hudba.

Vchádzanie do tunela, oddelenie od tela, vznášanie
Keď lekári podávali svojim pacientom zmes kyslíka a oxidu uhličitého, vyvolali takto u nich pocit úplného chápania, lásky, pocity extázy, pokoja a prijatia. Väčšie množstvo oxidu uhličitého v krvi spôsobilo napríklad videnie kruhov vťahovaných do tunela, spektrum jasných farieb a opäť pocit oddelenia vedomia od tela.
Umierajúcemu človeku prestanú do mozgu zvonku prúdiť zmyslové informácie a mozog si začne vytvárať vnútorné obrazy – vznikajú halucinácie. Často to býva pocit vznášania. Takéto zážitky a pocity prežívajú ľudia, ktorí boli napríklad zavalení lavínou alebo nejakú dobu boli uväznení v tme a tichu.

Príjemné pocity
Pocity radosti, mieru, pokoja a prijateľnosti spôsobujú endorfíny, známe i ako „hormóny šťastia a radosti“, tie sa uvoľňujú aj do umierajúceho mozgu. Obmývajú mozgové a miechové bunky, čo spôsobuje potláčanie bolesti a už spomínané príjemné pocity.

Posledné štádium – agónia
Poslednou, záverečnou časťou života pred smrťou je agónia. Je to akýsi posledný pokus o zvrátenie procesu zomierania. V tomto štádiu sú zachované len základné životné funkcie ako dýchanie, vedomie, krvný obeh. Organizmus už nereaguje na vonkajšie podnety a nie je už schopný na ne odpovedať. Ako posledný vnem ostáva zachovaný sluch. Potvrdzujú to ľudia, ktorí tento stav prežili. Intenzívne vnímali všetko, čo sa okolo nich robilo, respektíve, veľmi dobre vnímali najmä zvuky okolo seba. Preto mnohí lekári zdôrazňujú, že pri zomierajúcich sa treba správať ticho, ohľaduplne, nekomentovať vážnosť stavu a možnosť smrti. Tiež je niekedy vhodné, ak príbuzný stojí pri svojom blízkom a jemne sa mu prihovára. Možno zomierajúci človek bude vedieť, že nie je sám.

Ako umierali slávni – ako to komentovali
Edison šepkal, že umieranie je krásne. George Washington tvrdil, že umieranie je ťažké, ale nebojí sa! Spisovateľke Virginii Woolfovej sa zdalo, že asi zošalie. Beerhoven veril, že sa mu opäť vráti sluch. Básnik J. Keats kričal, že nad ním už rozkvitajú kvety. Kráľovná Alžbeta I. sľubovala všetko bohatstvo za ešte jeden okamih života. Archimedes by najradšej smrť odložil, lebo ešte nemal vyriešený jeden matematický problém. Diogenés nechcel zomrieť osamote a tak všetkých vyzýval, aby sa prišli pozrieť ako umiera. Cisár Vespasianus mal pocit, že sa stáva bohom. Spisovateľ Oscar Wilde mal pocit, že zomiera nad pomery. Zaujímavý dojem z umierania mal Francois Rabeleis, ktorý označil umieranie ako koniec frašky.

OPTICKÉ ILÚZIE – UVIDIEŤ NEZNAMENÁ VŽDY UVERIŤ
Náš mozog čerpá podnety z obrazov prijatými očami, aby nám mohol zinterpretovať to, čo vidíme. Napriek tomu je niekedy i táto interpretácia klamlivá. Podnety, ktoré prijímame očami, nás nútia mylne si myslieť, že vidíme niečo nepravdivé alebo dokonca niečo čo vôbec neexistuje. A to je vlastne optická ilúzia, klamlivý alebo skreslený vnem, ktorý sa zásadne líši od reálneho stavu. To, že vnem je pri optickej ilúzií skreslený, by bolo možné určiť presným fyzikálnym meraním.

Princíp optickej ilúzie
Ilúzia je väčšinou zapríčinená fyzikálnymi efektami. A to najmä prechodom svetla z predmetov do našich očí. Aj keď my si pri pohľade na optickú ilúziu uvedomujeme, že nás zrak klame, nezastaví to zavádzajúci efekt. Nevieme totiž donútiť mozog, konkrétne naše vedomie, aby sledovaný obrázok opravil podľa objektívnej pravdy. Jasne vidíme, že obrázok nemôže byť reálny (pozri obr. 4 a 10). Mozog si jednoducho vytvoril svoju predstavu o obraze.
Vysvetlenie je asi také, že časť mozgu, ktorá obraz vytvára, nekonzultuje vytváranie obrazu s časťou mozgu, ktorá vytvára vedomie. Vytvorí obraz a dodá ho bez pripomienok ako celok ne prezeranie vedomiu. A tak naše vedomie nemá možnosť pripomienkovať vytvorený obraz.