Výskyt:
Na Slovensku i vo väčšine štátov Európy došlo k ukončeniu zostupného trendu výskytu záškrtu koncom sedemdesiatych rokov. Od tej doby sa vyskytuje len sporadicky. Endemicky sa vyskytoval záškrt v minulých rokoch v tropických krajinách, kde prevažovala kožná forma. Súčasný imunizačný program WHO túto situáciu čiastočne zmenil.
Po roku 1991 prebieha veľká epidémia záškrtu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu (Rusku a Ukrajine), v dôsledku kolapsu očkovacích programov. Prípady ochorení sa rozšírili i do bývalých pobaltských republík a do pohraničných oblastí Poľska. Rozšíreniu záškrtu na Slovensku bráni dobrá kolektívna imunita.
Nedá sa vylúčiť že v budúcnosti nedôjde k sporadickým výskytom tohto ochorenia v určitých etnických či sociálnych skupinách, prichádzajúcich do styku s imigrantmi z oblastí vysokého výskytu. Nedá sa tiež vylúčiť zhoršenie preočkovanosti detí týchto skupín s následnou možnosťou zavlečenia infekcie.

Vnímavosť:
Transplacentárne protilátky získané od imúnnych matiek chránia dieťa v prvých 4-6 mesiacoch. Aj dojčenie má za týchto okolností lokálny protektívny účinok. Už prvé dve dávky základného očkovania poskytujú dostatočnú (ale krátkodobú) imunitu. U nás používaná očkovacia schéma zaisťuje u zdravých, normálne vyvinutých detí protektívne hladiny protilátok. Osoby narodené po roku 1946 a predovšetkým po roku 1958 majú vo vysokom percente (82 a 97 %) dostatočné hladiny protilátok.

Klinický obraz:
Diftéria akútne ochorenie tonzíl, faryngu, laryngu, nosnej sliznice a ojedinele kože, ostatných mukóznych tkanív, spojiviek či genitálií. Charakteristické lézie typu belavých pablán obklopené zápalovým lemom, ktoré po odstránení zanechávajú krvácajúcu spodinu, prechádzajúcu na mäkké a niekedy i tvrdé podnebie, sú v súčasnosti vzácne. Pre ochorenie je typický sladkastý zápach z úst.
Najzávažnejšou formou je diftéria laryngu - croup, pri ktorej dochádza až k anoxii a často i smrti.
V súčasnosti prebieha toto ochorenie najčastejšie pod obrazom tonzilitídy či faryngitídy, niekedy sprevádzané zväčšením cervikálnych lymfatických uzlín, u tažších prípadov sú sprevádzané opuchom v krčnej oblasti. Belavá pablana prechádzejúca aj na mäkké podnebie v spojení s tonzilitídou, faryngitídou a cervikálnou lymfadenopatiou by mala viesť k podozreniu, že ide o záškrt. Teplota sa väčšinou pohybuje okolo 38 oC. V diferenciálnej diagnostike je potrebné odlíšiť od záškrtu streptokokovú tonzilitídu, bakteriálnu a vírusovú faryngitídu, infekčnú mononukleózu, kandidózu a ústnu lokalizáciu syfilisu.
Ľahšie kožné formy záškrtu pripomínajú impetigo, u typických dochádza k léziam pokrytým sivo-bielou membránou, po odstránení ktorej sa objaví hlboký, ostro ohraničený kožní defekt.