V histórii boli človek a droga vždy úzko spätý a preto som sa zameral priblížiť túto tému trocha viac. V prvom rade si musíme vysvetliť, čo to vlastne droga je. Na túto otázku existuje veľa odpovedí, ale povieme si len tri. Prvé dve sú vybrané zo slovníka cudzích slov a tretie je definícia Svetovej zdravotníckej organizácie.
1. usušená, upravená i neupravená surovina rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, slúžiaca na výrobu liečiv alebo technicky dôležitých látok
2. omamný prostriedok
3. každá substancia, ktorá po vpravení do živého organizmu môže zmeniť jednu alebo viacero jeho funkcií.

Pri užívaní drogy vzniká tkz. drogová závislosť, ktorú charakterizuje podľa troch bodov:
1. silné nutkanie pokračovať v užívaní drogy a snaha bezpodmienečne si zabezpečiť prísun ďalšej dávky
2. tendencia zvyšovať dávky alebo skracovať interval užívania alebo obidvoje súčastne
3. vznik fyzickej alebo psychickej závislosti
- fyzická závislosť - definuje sa buď v súvislosti s poškodením zdravia alebo ako alternatíva psychickej závislosti
- psychická závislosť - stav, keď účinok drogy uspokojuje určitú psychickú potrebu človeka, napĺňa ho pôžitkom alebo iným želaným pocitom, pričom vzniká uňho potreba ďalej užívať drogu

Dejiny drog sú neobyčajne dlhé a pestré. Spájajú sa s počiatkom ľudstva, aj keď prvé zmienky o užívaní drog máme až z približne roku 60 000 p.n.l. Ľudia však pravdepodobne objavili drogy už oveľa skôr, pretože človek si určite všimol účinok niektorých rastlín na psychiku a začal ich vedome exploatovať už niekde na začiatku svojho vzniku. My sa o týchto ľudských nerestiach dozvedáme z troch druhov prameňov a to sú:
a) archeologické pramene - sošky, rytiny, kresby, keramika, nástroje používané pri príprave drogy a iné
b) pôvodné písomnosti - v dobách, keď už staroveké civilizácie poznali rôzne písma a zanechali dostatočný počet zápiskov
c) záznamy pozorovateľov - novodobé etnografické pozorovania, denníky a kroniky starovekých cestovateľov a pozorovateľov

Ako prvú som si položil otázku, ako sa človek dostal k drogám, kto ho prinútil ich brať. V terajšej dobe, ale aj dobe minulej človek sa učí a spoznáva veci okolo seba, prispôsobuje sa hlavne sociálnemu prostrediu okolo seba. Napríklad taký mladý indián Kečua nemá racionálny dôvod odmietať listy koky, keď celé jeho okolie uctieva túto posvätnú rastlinu. Ale v dávnej minulosti sa človek dostal k drogám a psychotropným rastlinám postupným skúmaním, pretože ako sa človek vyvíjal, skúmal prostredie okolo seba, skúšal rôzne rastliny a ich účinky na človeka. Týmto pádom sa dostal aj k psychotropným látkam, ktoré spočiatku asi nezneužíval, používal ich na liečenie a až postupom času sa ľudská márnotratná povaha preukázala a začala tieto rastliny využívať aj inak ako na liečitelské účely.
Už neandertálec (približne okolo roku 60 000) pravdepodobne poznal účinky rastlín, ktoré zmierňovali bolesť, uspokojili jeho psychické potreby, priviedli ho k pocitu dobrej pohody, šťastia - jednoducho k navodeniu pozitívneho efektu. Mladí paleotickí lovci pravdepodobne tvorili svoje jaskynné kresby pod vplyvom muchotrávky - pri tomto tvrdení vychádzame z rôznych zdeformovaných ženských tvarov na týchto kresbách.

Ľudia sa vtedy pravdepodobne snažili prekonať strach z účinkov neznámych rastlín a postupne
zisťovali, kde sú hranice bezpečnej konzumácie a ktorá rastlina prináša so sebou najmenšie riziko. Seriózne dôkazy tejto hypotézy sa našli v pri archeologickom výskume jaskynných lokalít v povodí rieky Rio Pecos v americkom Texase a severovýchodnom Mexiku. V suchom polopúštnom prostredí sa tam uchovalo mnoho rastlinných zvyškov v identifikovateľnom stave. Našli sa tu stopy po pestovaných plodoch bôbov, tráv a semien, ktoré majú psychotropné účinky. Po skúmaní vzišlo najavo, že psychotropné látky sú zo staršieho obdobia a postupne ich nahrádzajú menej toxické rastliny.

Ak chceme uvažovať o postavení drog v živote paleotických lovcov alebo neolitických roľníkov, musíme si pomôcť súčastnými etnografickými poznatkami. Dnešné zaostalé národy síce presne neodrážajú vtedajšie spoločenské usporiadanie, ale niektoré spoločné javy sa dajú nájsť. Napríklad každý kmeň vyčlenil zo svojho stredu jedného predstaviteľa duchovného života - šamana, medicinmana, bruja, kúzelníka, curandera - ktorý si prisvojil schopnosť komunikovať s duchmi a tlmočil skupine ich odkazy a želania. Spojenie sa zvyčajne nadväzovalo vo zvláštnom psychickom stave - tranze, ktorý si šaman často podnecoval drogami. Tranz si mohol šaman podnecovať rôznym sebatríznením, rituálnym tancom až do úplného vyčerpania alebo rôznymi cvikmi (jogíni), ale nie vždy sa šamanom podarilo takýmto prirodzeným stavom dostať do tranzu, čo znižovalo šamanovu autoritu a azda preto šamani odhalili ríšu rastlín, ktoré ovplyvňovali vedomie a uvoľňovali svet fantázie a preludov. Drogy účinkovali spoľahlivo a na rozdiel od úmorného tanca aj rýchlo a bezpracne.

Na každom kontinente sa objavujú rozličné psychotropné látky, čo však skôr spočíva v etnografickom ako botanickom základe. Pri kolonizácii Ameriky Európania spoznali - objavili u indiánov mnoho dovtedy neznámych drog. Najmenej drog objavených na kontinentoch bolo na území Austrálie, aj keď ani tu nie sú úplne bez nich. Dalo by sa povedať, že každý kmeň mal svoju zaužívanú drogu, akú to záviselo na geografických podmienkach a znalostiach toho určitého kmeňa.
V staroveku sa stavali grandiózne stavebné diela, veľké chrámy, pyramídy, zavlažovacie systémy, čo si vyžadovalo koordinovanú prácu veľkého počtu ľudí a je nepravdepodobné, že by dokázali usmerňovať prácu stovák intoxikovaných. Panovníci si vydržiavali veľké počty služobníctva, vojska a museli zabrániť tomu aby sa vojaci navzájom zabíjali, čo vyžadovalo mať istotu, že ich priania a príkazy budú správne plnené - tým pádom bolo obmedzené užívanie drog, ktoré znižovali koncentráciu. Individuálne zneužívanie drog sa obmedzilo na určitú tolerovanú mieru a nahradilo sa účelovým používaním, ktoré kontrolovali vyčlenené skupiny ľudí prostredníctvom zákonov. Miera obmedzenia konzumu jednotlivých drog sa líšila v závislosti od nebezpečenstva alebo prospechu, ktoré príslušná droga prinášala spoločenstvu. Vlastnosti niektorých dovoľovali, aby ich ľudia využívali bez výraznejšieho obmedzenia (napr. alkohol, ktorý poznali takmer všetky civilizácie). Niektoré drogy sa vtedy stali božstvami, napr. sóma u Árijcov, koka u Inkov, peyotl v Strednej Amerike. Hašiš našiel uplatnenie v niektorých gréckych veštiarniach, marihuana sa stala afrodiziakom, ópium účinným liekom.

V histórii Ríma a Grécka, t.j. antiky, sa môžeme stretnúť hlavne s alkoholom, však víno bolo lahodným nápojom a bolo všade. Homér vo svojich veršoch ďalej spomína akési tajomné bylinky, ktoré môžu mať psychotropné účinky. Príkladom sú známe eposy Ilias a Odysea, kde čarodejnica Kirké ponúkla Odyseovi čarovný nápoj a on po ňom stratil súdnosť a ostal v erotickom opojení celý rok. A jeho druhovia dokonca stratili ľudskú podobu, čo mohlo byť následkom po užití psychotropných látok a následných halucináciách. Ďalšie príklad bude priamo citát z eposu:
"Do vína v kráteri, z ktorého pili, naliala šťavu
- tíšila bolesť i hnev a dávala zabudnúť na zlo,
Ten, kto preglgol šťavu, keď bola zmiešaná s vínom,
nemusel za celý deň ni slzu vyroniť z očí,
ani ak by mu zomreli vlastná matka a otec,
ani ak by mu vlastného brata, či malého syna
vraždili bronzovým mečom a sám by sa pozeral na to"
Homéros: Odysseia, 4. spev, 220 - 226
Medzi vedcami koluje názor, že pridaná šťava do nápoja bolo podľa opísaných vlastností ópium. V celej gréckej mytológii sa môžeme stretnúť s rôznymi druhmi drog, rôznych vlastností a zloženia. Na miestach, kde dakedy dávno stáli veštiarne dnes vedci a archeológovia nachádzajú zvyšky hašišu, ktoré miestny kňazi pravdepodobne používali na navodenie posvätného spánku a zlepšenie antického potenciálu, ako aj profesionálnej povesti veštiarne. Podrobnosti antického postupu zostali neobjasnené, ale viaceré indície nasvedčujú, že kňazi povzniesli na veštenie na takmer vedecky prepracovanú úroveň.

Ďalšími príkladmi by mohli byť výroky Rétora Demokritosa, ktorý pokladal nápoj z vína, konopy a mandragory za príčinu morálnej skazy svojich spoluobčanov, pretože vyvolával snové stavy a halucinácie. Dioscorides vo svojom diele "De Materia Medica" uvádzal dokonca dávkovanie rôznych drog.
Úsilie objavovať psychotropné rastliny neobišlo ani staroveký Egypt, kde však etnobotanici narážali na dve prekážky. Po prvé - suché egyptské podnebie je mimoriadne priaznivé na uchovanie rastlinných a biologických zvyškov a archeológovia objavili veľké množstvo identifikovateľných rastlín, ale ani jednu psychotropnú bylinu. Po druhé - zo starého Egypta sa zachovala záplava papyrusov, nápisov na budovách, chrámoch, stenách hrobiek, početné medicínske učebnice, ale zo žiadneho textu nevyplýva, že by "Synovia Čiernej zeme" zneužívali drogy. Poznáme len niektoré náznaky využitia niektorých drog, ale aj tu sa názory jednotlivých vedcov líšia. Napríklad v jednej medicínskej knihe je vyše 900 receptov a medzi nimi aj návod na utíšenie kriku detí pomocou maku, t.j. ópia.

Medzi Inkami bola rastlina koka dokonca posvätná, aj keď zoznam drog, ktoré používali a poznali je oveľa väčší, počnúc alkoholom a končiac halucinogénni. Koka bola všadeprítomná, bola nepostrádateľná v kultúrnom i sakrálnom živote. Bola posvätná i zneužívaná, platidlo ľudu i platidlo bohom. Do života Juhoameričanov zasahovala tisícročia, no v Inkskej ríši dosiahla vrchol. Kečuovia verili, že posvätná Mama Cuca (Matka koka), je dar Manco Capaca (Syna Slnka), svojim ľuďom. Jej podlhovasté listy boli emblémom vládcu - Inku, ktorý zosobňoval Slnko na zemi. Kečuovia pristupovali k vykonaniu obety v Chráme Slnka v Cuzcu jedine s kokou v ústach.

Okrem týchto obradov sa koka využívala v čisto praktických a racionálnych odvetviach, lekári ju prikladali na rany a tlmili bolesť, zaháňali ňou únavu pri behu v riedkom vysokohorskom vzduchu. Koku žuvali aj vojaci, aby vydržali dlhé vojenské výboje.

V Mexiku boli drogy používané hlavne na zajatcoch, ktorých obetovávali bohom. Zajatci omámený drogou sa poslušne dali obetovať, nekladúc pri tom skoro žiadny odpor, dokonca to pod vplyvom drogy - poväčšinou durmanu, považovali za poctu. Starý Aztékovia boli taktiež vášniví bojovníci a na dlhých pochodoch a výbojoch sa dopovali peyotlom.

V Indii uctievali Árijci sómu, trblietavá rastlina, ktorú básnici prirovnávajú k slnečným lúčom i samotnému Slnku, ohňu, považovali sómu za pilier nebies, pupok sveta, blesk, hrom. Sóma symbolizuje plodnosť a prosperitu, je pánom či paňou sily, zdravia, potravy. Sóma je nesmrteľná a prináša nesmrteľnosť, volá sa "Ničiteľ útočníkov". Básnici opisovali účinok drogy nadšenými slovami. Pod vplyvom tejto drogy sa dostávali do extázy, vstupovali do sveta nesmrteľnosti, upadali do bezvedomia. Prežili záchvaty hektického opojenia a nepochopiteľných emócií. Psychotropný efekt sa prejavoval eufóriou, nekonečným sebavedomím, pocitom sily a duševnej pohody. Po botanickej stránke ostala sóma záhadou, vedci len sa len domnievajú ako táto rastlina vyzerala. Podľa niektorých záchytných bodov jej opis vyzerá asi takto: nemala listy, vetvy ani konáre, korene, kvety ale iba stopku či "hlavu", alebo plod červenej farby. Farba vylisovanej šťavy pripomínala zlato a aktívna droga sa vylučovala močom, lebo po jej vypití sa dostavovali príznaky opojenia. Najčastejším kandidátom na sómu bol alkohol, lenže ten Védy nielen poznali ale dokonca odlišovali od sómy - "Sóma je pravda, rozkvet a svetlo, alkohol je lož, bieda a tma". Ďalšími drogami spomínanými v Indii bolo samozrejme konope a hašiš. Tieto dve boli údajne už od prvého tisícročia p.n.l. účinnými liekmi.

O Číne sa dlho tradovalo, že to bola dokonalá ríša a preto v nej ľudia nemohli klesnúť k niečomu takému ako sú drogy. Preto sa tvrdilo, že Číňania síce psychotropné látky poznali ale vraj ich vládnuca vrstva držala v tajnosti, aby pred nimi uchránila národ. Toto ale tvrdil historický romantizmus, realita však bola iná. Najstaršie dôkazy týkajúce sa drog sa datujú do obdobia asi 4200 p.n.l. Vtedajšie kusy oblečenia sa totiž vyrábali z konope, či ju Číňania zneužívali známe nie je, ale máme dôkaz, že ju poznali. V neskorších knihách sa uvádzajú už aj poznatky hovoriace o psychotvornosti tejto látky. V jednej knihe ju opisujú takto: "Konopa má ostrú chuť, je jedovatá a používa sa pri ťažkých chorobách a ochoreniach. Čistí krv a znižuje teplotu, zastavuje hnačku a pomáha znášať reumatizmus, uvoľňuje hnis. Ak sa používa nadmerne, vyvoláva halucinácie a vrávoravú chôdzu". Veľmi obľúbené boli v Číne aj huby a alkohol. Ak sa zamyslíme nad výberom psychotropných látok v Číne, musíme priznať, že sa veľmi neodlišuje od výberu v iných civilizáciách.
V stredoveku boli drogy vytlačené na okraj spoločenského záujmu, ale toxikomani existovali aj v tých časoch, aj keď ich bytie bolo neisté, keďže proklamovaná tolerancia voči blížnemu sa rýchle končila pri podozrení na "pakty s diablom". V Islame napríklad hašiš narušoval štátnu stabilitu, prosperitu a v niektorých obdobiach dokonca i existenciu tých-ktorých štátov. Mocenské štruktúry obidvoch veľkých náboženstiev sa usilovali vedome i nevedome, viac i menej úspešne zatlačiť drogy do takých hraníc, spoza ktorých by neohrozovali spoločnosť.

Obdobie rýchlej mocenskej expanzie islamu sa skončilo rovnako bleskovo, ako sa začalo. Jednotná ríša sa rozpadla na súperiace kalifáty, sultanáty a emiráty. Pôvodne chudobní kočovníci objavili slasti pohodlného života a rafinovane ich pestovali. Jedným z príjemných pôžitkov sa stalo fajčenie konope a hašiša. Drogy sa úspešne presadzovali oproti alkoholu, ktorý prorok Mohamed veriacim výslovne zakázal a určil prísne tresty za porušenie zákazu. V tomto období prekvitala arabská medicína a vtedajší lekári už v tých časoch varovali pred drogovou závislosťou. Lekár Al Badrí povedal: ".... tí ktorí užívajú hašiš sa ho sami nemôžu vzdať". Vtedajší panovníci sa snažili zakázať užívanie drog, pretože vojaci ťažko odolávali odporcom z vonku. Konope sa vtedy hovorilo "hashichat-oul-fouquar'a", (v preklade tráva bedárov). Tí ju užívali aby zabudli na nedostatok potravy. Boháči zase nachádzali v hašiši rozptýlenie a zvýraznenie slasti nudy. Napokon si drogy podmanili aj panovnícky dvor. Tisíce ľudí sa oddávali blaženým, ale prázdnym snom a postupne upadala činorodosť obyvateľstva.

Hašiš na dlhé stáročia negatívne ovplyvnil spoločnosť v takmer celej sfére arabského vplyvu. Ešte aj v novovekej Otomanskej ríši sa prejavil jeho deštruujúci účinok a následkom chybnej politiky voči tabaku vláda sama zhoršila situáciu. Zákaz fajčenia tabaku začiatkom 17. storočia viedol k ďalšiemu posilneniu konopy. Ľudia sa oddávali príjemným snom, ale zároveň sa objavil aj amotivačný syndróm - nechuť pracovať, tvoriť.
Pod dojmom masového rozšírenia konope v arabských krajinách niektorí odborníci tvrdili, že droga utlmila vojenskú rozpínavosť islamu, ktorý v 8.-9. storočí hrozil pohltiť Európu.

V tejto rozprave nesmiem zabudnúť na Vikingov. Niektorí z týchto krvilačných bojovníkov dostávali záchvaty bojového amoku - berserku. Nazývame ich preto aj berserkovia. Takýto človek - berserk začínal triaškou, drkotaním zubov, pocitom chladu v končatinách a konečným zbrutálnením a výbuchom zúrivosti. Formulácia tamojších zákonov (berserkovia - rušivý moment spoločnosti, boli stavaní mimo zákona kvôli ich brutálnosti - ak sa niekto bude robiť berserkom, bude potrestaný trojročným vyhnanstvom) nasvedčovala tomu, že bojovníci sa dostávali do takýchto stavov sami, prispením nejakej bližšej neurčenej látky alebo praktiky a tento stav sa po čase spontánne končil. V 18. storočí prevládal názor, že tieto stavy boli vyvolané rastlinou z čeľade ľuľkovitých. Pozdnejšie vedci podozrievali posvätnú muchotrávku, ktorú Severania poznali už tisícročia. Svedčia o tom rytiny v Škandinávii z praveku.

S históriou stredovekých drog sa spája sa úzko spája lov na čarodejnice a bosorky. Drogy však nemožno pripisovať k všetkým čarodejníckym procesom, skôr naopak, drogy stáli na pokraji pozornosti vtedajšej justície. Vtedajší mocný však všetky kúzla prisudzovali drogám, aj keď v skutočnosti však šlo čisto o teologický či mocenský boj.

Novovek sa datuje od objavenia Ameriky, t.j. roku 1492, ale v mojom rozprávaní dám prednosť staršiemu datovaniu. S exploatáciou zámorských teritórií sa totiž objavuje nová dimenzia drog - tie sa stávajú nástrojom ekonomického nátlaku a výhodným obchodným artiklom.
S kolonizáciou prišli mimoriadne veľké zisky, a tie priniesli orientáciu na psychotropné látky. V Číne uspelo ópium, v Južnej Amerike Španieli šikovne manipulovali s kokou, na celom svete sa presadil destilovaný alkohol, Starý svet prepadol tabaku. Za drogy i hladní ľudia boli ochotný dať aj posledné peniaze.
Stretnutie dvoch svetou prinieslo vymieňanie darov oboch svetov, medzi ktorými boli samozrejme aj drogy. Európania prevzali tabak, Juhoameričania dostali od Európanov alkohol. Zrazili sa dva svety, ale lepšie psychicky pripravený bol Starý svet. Dobyvatelia sa vtedy dostávali do kontaktu s novými drogami pri obetných slávnostiach. Rozvášnení indiáni vtedy vo svetle ohňov zvíjali pod pyramídami v nekonečných tancoch. Rozvášnení muži v extáze obetovali svoju krv alebo sa dokonca navzájom zabíjali. Staromexičania poznali desiatky drog a hojne ich požívali. Profesor José Luis Díaz z Mexickej univerzity po výskume v roku 1979 narátal 81 rastlín s jasným alebo možným psychotropným účinkom. Drogy mali byť zámienkou "prevýchovy" Indiánov, aj keď hlavnou zámienkou bola kolonizácia a zavedenie kresťanstva. Drogy však boli jednou z prekážkou pri šírení katolicizmu, dôkazom správnosti starej viery. Drogy napokon neboli neprijateľné iba z náboženského hľadiska, ich používanie narúšalo aj zákony, vyvolávali násilie, hraničilo s travičstvom. Vo veľkých mestách a populačných centrách sa feudálnej i cirkevnej špičke sa podarilo potlačiť dokonca i spomienku na drogy.
Koncom 19. storočia dosiahlo fajčenie ópia v Číne taký rozsah, že pre väčšinu Európanov sa krajina stala synonymom tejto drogy. A predsa to nebola pravda. Pestovanie maku sa v Ríši stredu udomácnilo až v 19. storočí. Fajčenie sa síce objavilo už o storočia skôr, ale ku skutočnému zakoreneniu zlozvyku dopomohlo niekoľko prehratých vojen. Až tieto porážky spôsobili, že čínska ústredná moc kapitulovala a útrpne prihliadala na šírenie tejto drogy. Táto droga spôsobovala dokonca vojny medzi ópiovými gangmi Číny a Veľkej Británie. Obchody s týmito drogami totiž už vtedy predstavovali veľké peniaze a bohatstvo.
Drogy nás sprevádzajú od nepamäti a súčastné znalosti nás smutne ubezpečujú, že sa ich neželaného tieňa len tak ľahko nezbavíme. Drogy sú veľmi ľahko prístupné, no o ich presadení medzi ľuďmi nerozhoduje prístupnosť drogy ale určitá spoločenská situácia, pripravenosť spoločnosti prijať alebo odmietnuť ju. Dôležitá je schopnosť civilizácie vybrať si pozitívne alebo negatívne vlastnosti drog. Sú to lieky ale aj jedy. Poskytujú neopakovateľné nebeské opojenie ale aj kruté vytriezvenie.
Drogy poznali takmer všetky súčastné ale aj predošlé národy. Niektoré národy drogy využívali vo svoj prospech, ale častejšie dochádzalo k pohromám zapríčineným práve drogami.
Postoj k drogám môžeme rozdeliť na:
1. voľná konzumácia
2. účelová konzumácia
3. ilegálna konzumácia
Obdobie voľnej konzumácie prevládalo asi v praveku (dodnes ho možno pozorovať na niektorých prírodných národoch). Jeho hlavnou črtou je asi to, že ľudia rozhodujú, či drogu budú brať alebo nie. Mohli ich prímať bez toho aby prestupovali nejaký zákon alebo zvyk. Jednoducho robia to, čo patrí k životu.
Obdobie účelovej konzumácie pravdepodobne začalo s deľbou práce a procesom špecializácie. V prostredí, kde jeden človek závisí od druhého, nesmie byť táto väzba porušená neovplyvniteľnými faktormi. A drogy so sebou niesli nečakané reakcie toxikomanov. Psychotropné látky poškodzujú duševné i fyzické zdravie človeka a teda i celej spoločnosti.

Obdobie ilegálnej konzumácie sa zaiste začína rozvíjať súčastne s účelovou. Tam, kde sú zákony, sú aj ľudia, ktorí ich porušujú. Jednotlivci začínali konzumovať alebo rozširovať drogy zo súkromných dôvodov, ktoré obvykle neboli totožné so záujmami celku. Drogy sa premenili z posvätného či aspoň váženého princípu na kontraband.

O tom, ktorý spôsob konzumácie prevláda, rozhoduje väčšina. Regulácia konzumu drog už v staroveku predstavovala pre administrátorov ťažký problém. Stále narastajúca komplexnosť spoločnosti sa spája so stále nižšou toleranciou odchýlok od duševnej i právnej normy. V našom prostredí veľkých miest i vyspelej technológie drogy jednoznačne vedú k protispoločenskej a nerozumnej činnosti. Odmietame ich a usilujeme sa ich zatlačiť do úzadia.
A tu sa stretávame s určitým paradoxom. Niektoré drogy sme ochotný tolerovať, ako napríklad alkohol a tabak, v Oriente je to hašiš, ale iné nie. Ale prečo nie. Darí sa nám aj tie tolerované skutočne udržať v určitých hraniciach? Možno vôbec určiť túto hranicu tolerancie? Znášala nejaká civilizácia v minulosti drogy bez škôd? Nie je dobrá znášanlivosť drogy iba odrazom prísnej sebaobrany spoločnosti? Alebo je užívanie drogy dôkaz zlyhania tej určitej kultúry.
Potencionálny toxikoman je v každom z nás a je len na nás, aká bude naša civilizácia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Drogy v histórii ľudstva