Túžba po objavovaní a poznávaní prírody a človeka, radosť z tvorivej práce, nadšenie pre pravdu a spravodlivosť v ľudských vzťahoch, spojené až s nadľudskou obetavosťou i básnické rojčenie boli charakteristickými črtami významného humanistického učenca, filozofa a lekára Jána Jesenského Jessenia, narodeného 27. decembra 1566 vo Vratislavi v Sliezsku. Ján Jessenius bol vychovaný v nemeckom meštianskom prostredí svojho domova. Jeho otec pochádzal zo starobylej zemianskej rodiny z turčianskeho Jesena a len krátko pred narodením syna Jána sa usadil vo Vratislavi. Matka bola vratislavská Nemka. U Jána Jessenia sa za jeho návštevy na Slovensku, v otcovom rodnom kraji, prejavilo slovenské a uhorské povedomie. Už od útlej mladosti bol Ján Jessenius veľmi usilovný a svedomitý. Po úspešnom ukončení humanitného štúdia sa zapísal na artistickú fakultu univerzity vo Wittenbergu. Už tam prejavil záujem o medicínu a po dvojročnom štúdiu odišiel do Lipska, kde na tamojšej lekárskej fakulte sa zúčastňoval na anatomických cvičeniach. Potom pokračoval v štúdiách na talianskych univerzitách. Neskôr odišiel do Padovy, ktorá prislúchala Benátskej republike. Lekárska fakulta padovskej univerzity mala v tom čase chýr najznamenitejšej lekárskej fakulty vôbec. K významu fakulty prispelo v polovici 16.stor. pôsobenie Andrea Vesalia. Ján Jessenius sa popri usilovnom štúdiu zúčastňoval aj na čulom študentskom živote. Vtedy začal používať aj šľachtický erb a predikát. Roku 1591 skončil Jessenius štúdium filozofie a medicíny a vrátil sa do vlasti. Na ceste domov sa zastavil v Prahe, kde požiadal cisárskeho splnomocnenca o priznanie doktorátu a medicíny.

Keď Jessenius pôsobil ako lekár vo svojom rodnom meste, napísal prvé obšírnejšie filozofické dielo Zoroaster. Uplatnil v ňom svoje názory o nebeských telesách. Čoskoro ho pozvali za dvorného lekára do Drážďan. Roku 1594 sa mu podarilo dostať na miesto vedúceho katedry chirurgie. O rok neskôr získal aj katedru anatómie a botaniky. Jesseniovo pôsobenie vo Wittenbergu patrilo medzi jeho najúspešnejšie a najplodnejšie obdobie jeho života, lebo popri učiteľskom pôsobení napísal niekoľko významných lekárskych diel. Vo Wittenbergu prežil aj prvé roky svojho šťastného manželstva, ktoré uzavrel s priateľkou z mladosti a krajankou Máriou Felsovou. K osudnému zvratu v živote Jána Jessenia dal podnet pobyt dánskeho hvezdára Tycha Braheho vo Wittenbergu, ktorý v období pred svojím odchodom do Prahy dokonca u Jessenia býval. Priateľstvu týchto významných učencov možno pripísať aj Jesseniovu návštevu v Prahe v jarných mesiacoch roku 1600. Praha svojimi kultúrnymi pamiatkami, umeleckými hodnotami a ako sídlo cisára upútala Jessenia a zanechala v ňom hlboký, nezabudnuteľný dojem. Jessenius rád vyhovel prosbe pražských učencov a vzdelancov, aby v Prahe verejne pitval. Keď sa jeho priateľom a priaznivcom podarilo získať povolenie na toto mimoriadne podujatie, vykonal Jessenius v dňoch 8. -12.júna na nádvorí tzv. Rečkovho kolégia pitvu ľudského tela. Bola to pravdepodobne prvá verejná pitva, ktorá sa robila v tomto meste. Prítomnému obecenstvu, ktoré sa zišlo v hojnom počte, postupne podrobne, ale veľmi prístupným spôsobom a rečou, obohatenou mnohými prirovnaniami a citátmi, vysvetlil zloženie a činnosť všetkých častí a orgánov ľudského tela. Pitva mala veľký ohlas a dala podnet na presadzovanie požiadavky oživiť činnosť lekárskej fakulty Karlovej univerzity, ktorá v posledných rokoch vlastne iba živorila.

Po návrate do Wittenbergu Jessenius popísal svoju úspešnú pražskú verejnú pitvu v osobitnom diele Anatomiae solemniter celebratae historia (História pražskej slávnostne vykonanej pitvy). K dielu pripojil venovanie cisárovi Rudolfovi II. a úvod, v ktorom pôsobivým štýlom písal o stvorení človeka a o svojej túžbe dokonale sa oboznámiť s jeho telesnou schránkou. Jesseniove anatomické poznatky boli v súlade s vtedajšími vedomosťami o ľudskom tele, prínosom boli však niektoré jeho vlastné pozorovania a úvahy, najmä o rečových orgánoch, hlasivkách, a o niektorých zrakových a sluchových orgánoch. Jeho anatomické dielo vyznelo ako oslava ľudského tela, kde nie je nič zbytočné, nič, čo by narúšalo súlad a nemalo svoje opodstatnenie. Ako samostatnú časť pripojil Jessenius k Anatómii De ossibus tractatus , rozpravu o kostiach , v ktorej podrobne rozpísal nielen systém kostí, ale zaoberal sa aj otázkou ich výživy a rastu. Úspešné bolo aj jeho dielo Návod na chirurgickú prax. V tomto diele Jessenius vystupuje proti vžitému názoru, že chirurgia je menejcenná a menej významná ako ostatné lekárske vedy. Podal veľmi presný a názorný prehľad o všetkých známych chirurgických úkonoch, popísal výrobu rozličných protéz a spôsob balzamovania. Osobitnú pozornosť venoval popisu chirurgických nástrojov. Na jeseň 1601 Jessenius opäť navštívil Prahu. Smelé plány, ktoré ho do Prahy priam hnali, sa neuskutočnili – preniknúť do uzavretého kruhu dvorných a osobných lekárov na cisárskom dvore Rudolfa II. Sa mu nepodarilo. Pre svoj rodinný stav nemohol získať profesúru na Karlovej univerzite. Jessenius sa teda v Prahe ocitol bez trvalého zamestnania. Vykonal niekoľko pitiev, vždy za účasti popredných učencov a hostí z vyšších spoločenských kruhov. Morová nákaza, ktorá zúrila v Prahe bola pre neho pohnútkou na napísanie samostatného spisu o tejto chorobe a ochrane proti nej. Tlmočil svoj názor, že mor sa prenáša osobným stykom. Ako ochranu proti moru odporúčal prevenciu , vyhýbanie sa styku s nakazenými a dobrú vúživu, bohatú na zeleninu a ovocie. V lekárskej praxi si Jessenius rozšíril nielen vedomosti o chorobách a ich liečení, ale vďaka nej aj nazrel do spleti príčin ochorení. Svoje predpoklady si totiž zakaždým overoval po smrti svojich pacientov pitvami.

Najpozoruhodnejšie dielo z pražského obdobia je nepochybne dielo o krvi, ktoré vyvolalo u súčasníkov odborníkov živý záujem. Jessenius presadzoval, že podľa farby a hustoty krvi a jej schopnosti zrážať sa možno si utvoriť obraz o zdravotnom stave každého jednotlivca i závery o ochorení. Jessenius sa osobne zúčastnil na korunovačnom obrade arcikniežaťa Mateja a popísal ho v osobitnom príležitostnom spise. Súčasne vstúpil do služieb kráľa ako jeden z jeho osobných lekárov a dvorný historiograf. Dokonca opustil Prahu, aby nasledoval panovníka do Viedne. Dvorské prostredie, plné intríg a nedôvery, nevyhovovalo jeho povahe a intelektu. Keď roku 1612 Jessenius ovdovel, nič ho už nepútalo k Viedni, a preto požiadal o uvoľnenie z cisárskych služieb. Navštívil viaceré nemecké mestá a zavítal opäť do svojho milovaného Talianska. Pobudol aj v Padove, meste svojich študentských čias. Spomienky na mesto a na pražských priateľov ho však prinútili vrátiť sa naspäť do Prahy. Postupne sa znova vžil do pražských pomerov. Získal si dôveru univerzitných kruhov a v jeseni 1617 ho zvolili za rektora Karlovej univerzity. Jessenius sa zapojil do odboja českých protestantských stavov namiereného proti nástupníctvu Ferdinanda Štajerského na český trón. Koncom júna 1618 poverili české stavy Jessenia, aby tlmočil ich posolstvo uhorským stavom, ktoré sa zišli na sneme v Bratislave. Tam sa malo totiž prerokovať nástupníctvo Ferdinanda na uhorský trón. Jessenius však prišiel do Bratislavy až po voľbe.

U najvyšších predstaviteľov Uhorska vznikla proti jeho poslaniu nedôvera, v dôsledku ktorej ho pri jeho audinencii u palatína na Bratislavskom hrade zatkli. Až do konca roku väznili potom Jessenia za veľmi tažkých podmienok vo Viedni, odkiaľ sa dostal na slobodu iba vďaka výmene politických väzňov. Vrátil sa do Prahy a znova sa činne zúčastňoval na politickom živote. Usiloval sa o prinavrátenie dávnej slávy Karlovej univerzity. V jeseni 1620 sa Jessenius zriekol rektorského úradu. Po prehratej bitke českých stavov s Ferdinandovými vojskami na Bielej Hore z neznámich príčin neopustil Prahu. Dostal sa tak medzi prvými účastníkmi odboja do väzenia. Spolu s ostatnými poprednými politickými predstaviteľmi bol odsúdený na najťažší trest, na trest smrti. Hromadná poprava sa uskutočnila v Prahe na Staromestskom námestí dňa 21. júna 1621. Jesseniovi vytrhli jazyk, verejne ho sťali a rozštvrili. Karlova univerzita zaniká. Jesseniove knihy sa odstraňovali z verejných knižníc a ničili. Ale Jesseniov vedecký prínos v lekárskych vedách, najmä v anatómii, chirurgii a čiastočne aj v internom lekárstve pretrval dodnes.