Dolu podpísaný xxxxx yyyy, čestne vyhlasujem, že som absolventskú prácu vypracoval samostatne, s použitím odborných zdrojov uvedených v zozname použitej literatúry.


podpis
ABSTRAKT

yyyy xxx,. Prednemocničný manažment ťažkej kraniocerebrálnej traumy. /Absolventská práca/
xxx yyyy- Stredná zdravotnícka škola v Banskej Bystrici

Hlavnou témou absolventskej práce sú moderné postupy prednemocničnej starostlivosti u ťažkých kraniocerebrálnych poranení. Práca je začlenená do šiestich kapitol. Prvá a druhá kapitola prehľadne popisuje vývoj medicínskych znalostí od dávnej histórie až po súčasné moderné postupy. Tretia a štvrtá kapitola vysvetľuje problematiku primárneho a sekundárneho poškodenia mozgu pomocou fyziológie a patofyziológie mozgovej cirkulácie. Piata a šiesta kapitola je venovaná postupom prednemocničnej starostlivosti. Práca je ukončená prehľadným vývojovým diagramom zobrazujúcim ošetrenie pacienta s ťažkou kraniocerebrálnou traumou.

Použitú literatúru autor citoval v zmysle platnej normy STN ISO 690.

Kľúčové slová: história, kraniocerebrálna trauma, sekundárne poškodenie mozgu, prednemocničný manažment.

SUMMARY

xxx yyy. Pre-hospital management of severe craniocerebral injury.
xxx yyy: Secondary medical school in B. Bystrica

The modern algorithms used in severe cranio-cerebral traumas in pre-hospital care are the main topic of the thesis. This work is divided into six chapters. First and second chapters desaribe medical knowledge development, step by step, from ancient history to the modern procedures. Third and fourth chapters explain the problem of primary and secondary brain damage by help of cerebral circulation physiology and patophysiology. Fifth and sixth chapters are dedicated to pre-hospital care procedures. The thesis concludes by well-arrangend algorithm which depicts severe cranio-cerebral patient attendance.

Used literature is quoted in sense of valid norm STN ISO 690.

Key words: history, cranio-cerebral trauma, secondary brain damage, pre-hospital management.

OBSAH

Úvod .......................................................................... 5
1 Prehľad histórie ......................................................... 6
2 Moderné postupy ........................................................ 7
3 Fyziológia a patofyziológia mozgovej cirkulácie ...... 8
4 Primárne a sekundárne poškodenie mozgu ................11
5 Prednemocničný manažment .....................................12
6 Algoritmus prednemocničného ošetrenia ...................13
6.1 Vyprostenie zraneného ...............................................13
6.2 Zabezpečenie dýchacích ciest ....................................15
6.3 Zabezpečenie ventilácie .............................................15
6.4 Zabezpečenie obehových funkcií ...............................15
6.5 Analgosedácia a lieky ................................................16
6.6 Monitoring .................................................................17
6.7 Transport .................................................................17
Záver ..........................................................................19

Úvod
Ťažké kraniocerebrálne poranenia sú vo vyspelých krajinách vedúcou príčinou smrti a invalidity mladých ľudí. Tvoria jednu štvrtinu až jednu tretinu úmrtí v dôsledku úrazu a ešte väčší podiel majú na invalidite, resp. dlhodobej práceneschopnosti. Pre spoločnosť predstavujú značné finančné bremeno, vyplývajúce zo straty pracovnej sily. Opatrovanie trvale invalidizovaného človeka sa stáva stresovým faktorom pre ich rodiny. Väčšine prípadov pritom možno predísť. Tento fakt zdôrazňuje, že kraniocerebrálne poranenia predstavujú vážny verejný problém, ktorý zahŕňa jednak prevenciu, a jednak zlepšovanie starostlivosti o pacienta.
Napriek pokrokom dosiahnutým v poslednom období v starostlivosti o ťažké kraniocerebrálne poranenia (za ktoré sa v literatúre považuje zranenie, pri ktorom má pacient Glasgow Coma Scale (ďalej GCS) viď tab. 1, menej ako 8 bodov, a je po resuscitácii (3), najmä v monitorovacej technike, mortalita pacientov s ťažkou kraniocerebrálnou traumou (ďalej KCT) vo veľkých centrách ostáva približne na úrovni 20-25% (3). Výzva znížiť mortalitu a najmä invaliditu je stále vysoko aktuálna.
Klinické a laboratórne výskumy zlepšili naše vedomosti o patofyziológii traumy hlavy. Dnes je všeobecne uznávaný koncept, že primárne poškodenie, vzniknuté v okamihu pôsobenia mechanickej sily spúšťa proces sekundárnych dejov, ktoré vedú k ďalším poškodeniam. V patofyziológii sekundárneho poškodenia zohráva významnú úlohu hlavne cerebrálna ischémia. Kým prevencia primárneho poškodenia, teda traumy, je viac-menej spoločenský problém, prevencia sekundárneho poškodenia je problém medicínsky.

1 Prehľad histórie

Pokusy o operačné riešenie KCT siahajú až do roku 6000 p. n. l. Nálezy lebiek v Amerike a v Maroku (Taforalt) z uvedeného obdobia dokazujú, že trepanačné otvory boli metódou vyškrabávania urobené kamennými nástrojmi. Vyhýbanie sa operačnému zákroku na temene, kde je z anatomických dôvodov uloženia vnútrolebečných ciev veľké riziko krvácania, poukazuje na určité skúsenosti (4).
V Európe (Nemecko, Dánsko) sa nálezy datujú do rokov 4000 p. n. l. Medzi predpokladané príčiny zákrokov patrí: úraz so zranením lebky, meningitída a epilepsia. Úspešnosť zákrokov podporuje fakt, že v okolí defektu sa vytváralo nové tkanivo ako dôkaz hojenia (6).
V Egypte r. 2750 p. n. l. bola faraónovi Imhotepovi trepanovaná lebka pre neznesiteľné bolesti hlavy narastajúcou intrakraniálnou hypertenziou z rastúceho nádoru mozgu.
Popis liečebných zákrokov pri úrazoch hlavy od Hippokrata sa datuje do roku 377 p. n. l. (8).
Vývoj liečebných metód bol zastavený na celé obdobie stredoveku, kedy cirkev zakázala operačné zákroky. V období panovania Márie Terézie vznikla r. 1773 katedra chirurgie. Archívne dokumenty z uvedeného obdobia, dokazujú záujem o KCT a operačné riešenie.
Medzi historické objavy zaoberajúce sa sekundárnym poškodením mozgu (kľúčová problematika absolventskej práce) patrí popis Dr. Reichardta z roku 1905, kde edém mozgu lokalizoval intracelulárne a ako príčinu vzniku označil ischémiu a hypoxiu (5).
V roku 1965 Dr. Harreveldt upresnil lokalizáciu edému pomocou elektrónového mikroskopu aj extracelulárne (5).