Telesné postihnutie

Telesným postihnutím sa zaoberá pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených. Je to vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý skúma osobitosti edukácie jednotlivcov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva a jednotlivcov s výraznými negatívnymi zmenami v zdravotnom stave. Tento odbor sa u nás nazýva aj somatopédia (toto označenie zaviedol v r. 1956 F. Kábele/E. Kollárová, 1994).
Ide tu o tri rôzne kategórie osôb:
a)telesne postihnutí, u ktorých problematika výchovnej rehabilitácie naráža na ťažkosti hybnosti, v lokomócii, prípadne odlišnosti vo vonkajšom vzhľade a s tým spojeným subjektívnym prežívaním,

b)chorí, ktorých zdravotný stav nedovoľuje edukáciu v podmienkach bežných škôl pre intaktných a preto sa vzdelávajú prevažne individuálne v zdravotníckych zariadeniach na lôžku,
c)zdravotne oslabení, ktorí kratší alebo dlhší čas sa nachádzajú v ozdravovniach alebo v liečebňach z dôvodu zdravotnej indikácie.

K najčastejších poruchám hybnosti patria: poruchy chôdze, poruchy rovnováhy, poruchy hybnosti.
Telesným postihnutím sa rozumejú spravidla anomálie takého výrazného stupňa, že tieto odlišujú jedinca od ostatných, napríklad deformácie kostry horných končatín, deformácie chrbtice, deformácie dolných končatín, výrazné znetvorenie kĺbov a ďalšie.
Do skupiny chorých sa zaraďujú v tejto súvislosti deti, ktoré z dôvodu dlhodobého narušenia vnútornej rovnováhy organizmu, alebo medzi organizmom a prostredím sú hospitalizované v zdravotníckych zariadeniach a preto nemôžu byť v bežných školách. Ich výchovná rehabilitácia sa zameriava na edukačné ciele, ako aj na podporné pozitívne výchovné pôsobenie na pacientov.

Výchovná rehabilitácia, najmä edukácie sa realizuje pri upravenom obsahu a pri aplikácii špeciálnych vyučovacích a rehabilitačných metód použitím špeciálnych technických a rehabilitačných prostriedkov a pri dôslednom dodržiavaní individuálneho prístupu k žiakom.
Do skupiny zdravotne oslabených patria deti, ktoré z dôvodu liečenia alebo doliečovania sa nachádzajú v detských ozdravovniach alebo v liečebniach dlhší čas a je u nich potreba výchovnej rehabilitácie, kde sa kladie dôraz na rozvíjanie komunikačných zručností prostredníctvom vyučovacích predmetov.
Odchylný fyzický stav týchto detí, ich telesná stavba a z toho vyplývajúci odlišný spôsob realizácie rozličných činností, odlišný spôsob prežívania života a odlišná štruktúra osobnosti si vyžaduje najmä v predškolskom a mladšom školskom veku špeciálnu výchovu.
Pre telesne postihnutých jedincov sa zriaďujú špeciálne školy. Do sústavy špeciálnych škôl patria i materské, základné, osobitné a pomocné školy, stredné školy a odborné učilištia pre telesne postihnuté deti a mládež.

1)Základné školy pre telesne postihnutých
2)Špeciálne stredné školy: a) špeciálne stredné odborné učilište pre telesne postihnutú mládež
b) špeciálne gymnáziá pre telesne postihnutú mládež
d)špeciálne stredné odborné školy pre telesne postihnutú mládež
- poskytujú odborné vzdelanie, úplné stredné vzdelanie, úplné stredné odborné vzdelanie ukončené záverečnou skúškou alebo maturitou.
3)Osobitné školy pre telesne postihnutých
- pre žiakov s rozumovými nedostatkami, ktorí sa nemôžu úspešne vzdelávať na ZŠ ani na ŠZŠ.
4)Pomocné školy pre telesne postihnutých

-nedostatky v rozumovom vývine, pre ktoré sa jedinci nemôžu vzdelávať ani v osobitných školách, pritom sú schopní osvojiť si aspoň základné prvky vzdelávania
Pohybovo postihnuté deti (pokiaľ nemajú postihnutú motoriku hovoridiel)sú schopné integrácie do bežnej školy. Už teraz by však škola, ktorá sa rozhodne dieťa s postihnutím prijať, mala spĺňať určité minimálne požiadavky. Na prvom mieste je nutné uviesť celkovú výchovnú atmosféru v škole. Tú ovplyvňuje vedľa sociokultúrneho zázemia žiakov najviac úroveň pedagogického zboru a vedenie školy. Pre pokiaľ možno bezproblémový pobyt dieťaťa s postihnutím v škole je rozhodujúci i stupeň motivácie spolužiakov a ich vzťah ku vzdelaniu a štúdiu.

Pohybovo postihnuté deti obvykle nastupujú do školy o rok neskôr, mávajú odklad školskej dochádzky. Dôvodom k odloženiu ich nástupu do školy býva predovšetkým sociálna nezrelosť a z nej vyplývajúca nepripravenosť prijať sociálnu záťaž, spojenú s rolou školáka. Tá vyžaduje väčšiu samostatnosť a schopnosť plniť určité povinnosti, čo predpokladá i zrelšiu úroveň autoregulácie. Mnohé pohybovo postihnuté deti bývajú ešte na začiatku školského veku príliš závislé na rodinnom prostredí, málo samostatné, infantilné a chýbajú im mnohé sociálne schopnosti. Nemajú dostatok skúseností s vrstovníkmi, nedokážu s nimi komunikovať, zotrvávajú vo svojej roli nesamostatného dieťaťa. Na druhej strane sú pohybovo postihnuté deti (pokiaľ nemajú postihnutú motoriku hovoridiel) schopné integrácie do bežnej školy, pretože sú zásadným spôsobom obmedzené len v oblasti motoriky. Sociálna neskúsenosť je sekundárnym problémom, ktorý je možné vhodným výchovným pôsobením odstrániť.