Rovnovážny stav v prírode

Životným cieľom každého človeka je ustálený harmonicky vyvážený život. V tomto kontexte hodnotí spravidla aj svoje prostredie a kvalitu svojho života. Harmonicky a biologický vyvážený stav nie je iba prioritou ľudského života, ale aj podmienkou prosperity spoločenstiev pôdnych mikroorganizmov, rastlín, živočíchov, celých populácií a ekosystémov, vrátane biosféry. V prírode ja dynamicky rovnovážny stav zabezpečovaný rôznymi ekologickými mechanizmami, napr. vnútornou stabilitou živých systémov, medzidruhovými vzťahmi, správaním organizmov, adaptáciami a pod.

Prejavy stability, ktorými dosahujú živé systémy biologicky rovnovážny stav, by sme mohli prirovnať veľmi zjednodušene k oceľovej guľôčke ležiacej na dne trecej misky s preliačim dnom. Nech vychýlime guľôčku postrčením ktorýmkoľvek smerom, vráti sa čo najkratšou cestou do pôvodnej polohy. Keď ju však postrčíme neprimeranou silou, vyletí z misky a už sa nevráti do pôvodnej polohy. Živé systémy nachádzajúce sa v rovnovážnom stave sa veľmi podobajú našej oceľovej guľôčke ležiacej na dne misky. Po každom vychýlení ľudskými aktivitami sa vrátia živé systémy do východiskovej polohy. Podobne po neprimeranom zásahu môžu ako oceľová guľôčka nenávratne zmiznúť z priestoru. Celková stabilita biosféry ja podmienená stabilitou tropických dažďových pralesov, listnatých lesov mierneho pásma, tajgy, tundier, veľkých plôch sladkých vôd, oceánov a pod.

Človek svojou činnosťou často narúša stabilitu prírody, ale má o ňu aj životný záujem, lebo od nej existenčne závisí. Inak môže totiž reagovať na nepredvídané, pravidelne sa opakujúce zmeny prírodného celku ako nepredvídané živelne predbiehajúce zmeny prostredia vyvolané ekologicky neusmernenou činnosťou odprírodneného človeka. Napríklad, človeka asi nemohli zaskočiť zákonité záplavy Nílu, spojené s pravidelným prísunom úrodných naplavenín na polia, s ktorými bol zosúladený prílet posvätných ibisov a postupy poľnohospodárskych prác. Inak to však bolo pri záplavách po lejakoch vyvolaných destabilizáciou transportu vlahy v biosfére po vyklčovaní dažďových tropických pralesov, na ktoré mohol človek sotva včas reagovať.

Na pravidelne sa opakujúce aj drastické zmeny prostredia reagujú nielen jednotlivé organizmy a ich populácie, ale aj celé spoločenstvá.
Napríklad na pravidelne sa opakujúci príchod zimy zákonite reagujú niektoré druhy cicavcov zimným spánkom, populácie niektorým rastlín opadaním lisov alebo odumieraním ich nadzemných častí, populácie niektorých druhov vtákov pravidelným odletom na juh atď. Ďalším príkladom je náš syseľ ktorý sa uloží na zimný spánok auguste a zo zimného spánku sa zobudí až v apríli. Niektoré druhy cicavcov suchých teplých oblastiach na príchod sucha a horúčav letným spánkom. Syseľ malý z východoeurópskych stepi kde prichádzajú hneď za úmorným suchom mrazivé zimy, upadá do letného spánku už v prvej dekáde júna a predĺži si ho bez predĺženia do zimného spánku, z ktoréto precitne až apríli. Takto prespí vyše 9 mesiacov roka.

Počas spánku musí prekonať zásadnú fyziologickú prestavbu, lebo na zimný spánok musí reagovať inými fyziologickými mechanizmami ako na letný spánok. Na pravidelné zmeny klimatického režimu reagujú stabilizáciou životných rytmov nielen jedince a populácie, ale aj celé spoločenstvá. V stepiach mierneho pásma stabilizujú životné podmienky celé populácie chladnomilných a teplomilných tráv. S príchodom leta začínajú odumierať nadzemné časti chladnomilných tráv a začínajú schádzať teplomilné trávy. S príchodom jesene je to presne naopak a chladnomilné trávy budú pretrvávať aj pod snehom, takto si step zabezečuje dynamicky rovnovážny stav, ktorý umožní stepi život aj taký bylinožravých živočíchov, ktoré neupadajú do zimného spánku.

1.1 Medzidruhové vzťahy, ich význam v prírode.
Medzidruhový vzťah huby a riasy: Medzidruhový vzťah medzi hubami a riasou, ktorý je nevyhnutný v živote lišajníkov, smeruje k stabilite prírodných systémov vzájomne pozitívnymi vzťahmi. Lišajníky sú veľmi dôležité pri zvetrávaní hornín a ich premene na pôdu. Ich život na mŕtvej žule by však bol sotva možný bez ich podstaty – spolužitia huby a riasy, ktoré umožňuje osídliť neprípustný substrát žuly, z ktorej iné rastliny nemôžu čerpať žiadne živné látky. Za vodu, ktorú by si riasa nemohla získať z rozpálenej žuly v čase sucha, poskytuje hube výživu, ktorú získava zo slnečnej energie.

Život riasy na holej skale bez huby a naopak je nemožný. Prežiť môžu obaja iba prostredníctvom vzájomných vzťahov, ktoré sa nazývajú mutualizmus ( nevyhnutný, obojstranne prospešný vzťah, pri ktorom oba druhy od seba existenčne závisia). Táto zdanlivo bezvýznamná obojstranne prospešná medzidruhová interakcia má význam nielen z hľadiska prežitia priekopníckych foriem života na holej skale, ale narušením fyzikálnych a chemických štruktúr skaly sa vytvárajú na nej predpoklady pre existenciu ďalších organizmov.

Dravce a korisť: Opačným príkladom, kde k stabilizácii prírodných systémov smerujú negatívne až smrtiace vzťahy, aby mohol vzťah dravca a koristi. Napríklad jarabica napadnutá salmonelózou urobí všetko preto, aby si zachovala život a dostala sa z pazúrov jastraba. Z hľadiska prosperity populácie je však jej smrť prínosom, lebo jej smrťou končia v žalúdku jastraba aj choroboplodné salmonely, ktoré by boli v tele chorej jarabice ešte dlho ohniskom nákazy a po rozšírení sa infekčného ochorenia by mohla byť vyhubená celá alebo neprimerane veľká časť populácie. Podobne sa javí vzťah populácie jarabíc v kontexte celých ekologických systémov stepí. Každý pár jarabíc znesie ročne až vyše 12 vajíčok. Bez takýchto vzťahov by populácia jarabíc napredovala takým závratným tempom, že počas piatich rokov by totálne rozvrátila ustálený život v stepiach.

Konkurencia: Aj konkurenčný vzťah, z ktorého nemá úžitok ani jeden zo zúčastnených, má v prírode nezastupiteľné miesto. Príkladom môže byť hynutie stromčekov v mladine v konkurencii o svetlo. Uhynutie nadpočetných stromčekov v konkurencii o svetlo však z hľadiska ekologicky funkčného lesa veľmi účelné. Je to najkratšia cesta k ekologicky stabilizujúcemu sa lesu, v ktorom už doznieva rast drevín, ale o to intenzívnejšie sa v ňom začínajú uplatňovať produkty fyziologických procesov, napr. produkcia kyslíka a fytoncidov – obranných látok obmedzujúcich rast choroboplodných organizmov.

Úhyn väčšiny jedincov mladiny utvorí priestor lesu iných stabilnejších kvalít - lesu s členitým rozvrstvením vegetačného krytu, ktorého funkcie sú udržované už zvýšenou druhovou pestrosťou rastlín a živočíchov. Pri premiestnení nepôvodných druhovou organizmov do stabilizovaného spoločenstva sa môže stať, že sa introdukovaný druh neuplatní, alebo si nájde svoje miesto v ekologicky stabilizovaných spoločenstvách a začne v nich rýchlo zaujímať nežiaduce dominantné postavenie.

Príkladom môže byť neúspešné pokusy o vysádzanie vzácneho vysokohorského amerického hlodavca činčily vo vysokohorských masívoch Ázie, ktoré inak svojimi prírodnými podmienkami veľmi pripomínali jeho pôvodnú vlasť.
2. Vymieranie rastlín a živočíchov
2.1 Príčiny vymierania organizmov
Napríklad ochladeniu v ére zaľadnenia sa dobre prispôsobili niektoré druhy dobre osrstených nosorožcov, mamutov a prežili ho aj niektoré teplomilné druhy drevín, napr. magnólia oválna, ktorá ešte dnes prežíva na najsevernejšie položených Japonských a Kurilských ostrovoch. Niektoré druhy briez a vŕb sa dokonca prispôsobili tvarmi a fyziológiou životu za polárnym kruhom. Zmeny geologických ér nikdy neprebiehali tak rýchlo, aby väčšina rastlín a živočíchov na ne nestačila reagovať adekvátnymi adaptáciami.

Pred 550 miliónmi rokov žilo na našej planéte podstatne menej živočíšnych druhov ako dnes. Podľa názoru niektorých paleontológov žilo vtedy nie viac ako 50-100 čeľadí živočíchov, pre porovnanie dnes iba jediný rad kaprotvarých rýb má 27 čeľadí. Druhy patriace ho týchto vedľajších čeľadí dnes už nežijú. Vymreli, ale dali základy novým druhom. Nové druhy tak nemohli pribúdať donekonečna, lebo všetky ekologické systémy majú iba určitú únosnosť. Niektoré museli aj vymierať. V histórii vymierania rastlín a živočíchov na našej planéte dali tempu vymierania rýchlejší spád medzidruhové vzťahy, pri ktorých i novovznikajúce druhy konkurovali v súperení o pastviská, korisť a úkryty. Preto dnes nachádzame v uhlí skamenené prasličky, plavúne, ryby, plazy, cicavce, ktoré vyhynuli, lebo museli uvoľniť priestor novým, životaschopnejším druhom. Veľa druhov vymiera v prírode aj v dôsledku cieľavedomej genocídy, ktorej dôvodom je snaha o ochranu majetku, ale aj ľudská nevedomosť. Napríklad veľký podiel na vyhynutí divého koňa tarpana, ktorý žil na našom území ešte za vlády uhorského kráľa Bélu IV., mali chovatelia koní. Cieľavedome zabíjali kone tarpany, lebo divé žrebce im odvádzali z pastvísk domáce kobyly. Z tých istých dôvodov chovatelia domácich tiav protizákonne hubia často aj dnes v Ázii divé ťavy dvojhrbé.

Nekritická láska k rastlinám a zvieratám: Bezohľadné zabíjanie a koristnícky prístup človeka k prírode má na svedomí vymretie mnohých rastlinných a živočíšnych druhov, za ktoré sa neobjaví na Zemi žiadna náhrada ako pri evolučnom vymieraní. Milovníci zvierat vyplácajú veľké, sumy peňazí pytliakov za živé mláďatá goríl, orangutanov. V našej prírode ohrozujú na južnom Slovenku plaza krátkonôžku uhorskú priekupníci. Zberateľská vášeň priviedla takmer k záhube nielen niektoré vzácne druhy hmyzu z trópov, ale aj vzácneho motýľa jasoňa červenookého. Rastliny a živočíchy vymierajú v prírode z viacerých príčin. Jednou z nich je aj evolučné vymieranie zosúladené s únosnosťou ekologických systémov.