Starobylý a tajomný pôvod, kačací zobák, jemná srsť a znášanie vajec, tým všetkým vtáko-pysk vzrušuje zoológov na celom svete. Kedysi síce pútal pozornosť aj na iných svetadieloch, dnes už však žije iba v niektorých riekach východnej Austrálie.

Na dne rieky loví larvy
Vtákopysk má svoj obľúbený úsek rieky, v ktorom sa najviac zdržiava, a kde, najmä ráno a večer, loví rozličné druhy bezstavovcov, ich larvy a malé rybky. Príležitostne sa mu podarí uloviť aj pohyblivejšiu korisť plávajúcu v otvorenej vode, najčastejšie však potravu nachádza pod kameňmi na dne rieky. Pri love koristi sa neriadi zrakom – pod vodou dokonca zatvára oči – ale najmä hmatom, pričom využíva svoj zvláštny zobák. Po jeho okrajoch má veľké množstvo nervových zakončení a elektroreceptorov, ktoré mu umožňujú vyhľadávať korisť na základe vnímania zmien elektrického poľa spôsobených aj najmenším pohybom hmyzu alebo jeho lariev.

Veľká chuť do jedla
Plávajúc popri dne vodného toku vtákopysk zobákom skúma usadeniny a prekutáva štrbinky pod kameňmi. Keď si ulovenou korisťou naplní lícne vaky, vypláva na hladinu a ľahne si na chrbát. Potom sa pustí do prežúvania, pričom si pomáha jazykom a rohovinovými doštičkami, ktoré má namiesto zubov. Napokon spracovanú potravu prehltne.

Aj keď z času na čas zožerie aj žubrienky, malé ryby, vodné slimáky, kôrovce a červy, jaho hlavnou potravou zostávajú larvy hmyzu, najmä potočníkov, ktoré podľa výskumov uskutočnených na rieke Shoalhaven v novom Južnom Walese (Austrália) tvoria v lete 64 per-cent jeho potravy a v zime 41 percent. V zajatí chovaný samec s hmotnosťou 1,5 kilogramu každý deň zožral 450 gramov červov, 20-30 malých rakov, 200 lariev múčiara (tzv. „múčnych červov“), dve malé žubrienky a dve vajcia, čo svedčí o dobrej chuti do jedla, veď denne spotreboval potravu s hmotnosťou rovnajúcou sa polovici jeho telesnej hmotnosti.

Vtákopysk je aktívny po celý rok a na udržanie metabolizmu potrebuje stály prísun potravy. V zime, najmä na juhu štátu Victoria, kde teplota vody na niekoľko týždňov klesá až k 0°C, má niekedy ťažkosti zaobstarať si potravu. V studenej vode sú larvy hmyzu skrehnuté a zahrabané hlbšie do dna.

Vtákopysk vtedy vydrží niekoľko dní bez potravy, a to vďaka tukovým zásobám, ktoré sa mu počas priaznivého obdobia ukladajú prevažne do chvosta.

Takmer celý život vo vode
Vtákopysk žije prevažne vo vode a na súš chodí iba odpočívať – do brloha so vstupným otvorom priamo na brehu rieky. Najčastejšie pláva pri hladine, pričom striedavo zaberá prednými labami, na ktorých má veľké plávacie blany. Vtákopyskovi slúžia zadné nohy iba ako kormidlo a chvost ako pomocné kormidlo. Zviera takto vyvinie vo vode rýchlosť 3-4 km/h, často však pláva pomalšie. Nosové otvory, ktoré má na konci zobáka, mu umožňujú dýchať aj vtedy, keď mu z vody trčí iba nos. Pri vyhľadávaní potravy na dne rieky vydrží na jeden nádych až 5 minút, zvyčajne však ponor trvá 1 minútu

Vtákopysk je skôr samotárske zviera a zdá sa, že neťije veľmi spoločensky. Treba však dodať, že žije skrytým spôsobom života a ťažko sa pozoruje. Napriek tomu sa hustota vtákopyskov miestami zvyšuje a ak je rieka pokojná, možno vidieť niekoľko loviacich zvierat súčasne. Jedny plávajú pod vodou, iné sa práve ponárajú a ďalšie sa s roztiahnutými labami vynárajú a prežúvajúc potravu vytvárajú okolo seba kruhy na hladine. Keď sa vtákopysk vyľaká, dokáže sa bleskove ponoriť a ukryť sa pod vodou. V takom prípade sa ponára s hlasným špľachotom, čím pravdepodobne varuje svojich súkmeňovcov pred prípadným nebezpečenstvom.

Od augusta do októbra sú vtákopysky aktívnejšie, pretože tento čas je obdobím ich rozmnožovania. Samce sa stávajú agresívnejšie a zväčšia sa im semenníky aj jedové žľazy, ktoré majú na ostrohe pri členku. Ostroha a jed pravdepodobne slúžia pri súbojoch dospelých samcov, po ktorých zostávajú zvieratám početné jazvy, najmä na chvoste. Zo zaja-tia sú dokonca známe prípady, že sa samce dobyli na smrť. V prírode sa to zrelme stáva len zriedka, pretože slabší jedinec má vždy možnosť vzdať sa a ujsť. Potorovania uskutočnené v zajatí alebo v podmienkach poloprirodzeného chovu ukázali, že s predvá-dzaním sa partnerovi najčastejšie začína samica. Predpokladá sa, že v prirodzenom prostredí sa vtákopysky správajú rovnako. Vo voľne žijúcich populáciách sa v prevažnej väčšine prípadov pári iba jeden alebo niekoľko málo dominantných samcov. Vtákopysky sa pária vo vode. V Queenslande sa vtákopysky pária v auguste, v Novom Južnom Walese v septembri a v tasmánskom štáte Victoria v novembri.

Zvieratá spočiatku plávajú jedno při druhom a samica sa potom samca dotkne, alebo ho podpláve. Samec sa tak dostane za ňu a zahryzne sa jej do chvosta. Při párení sa zozadu obkrúti okolo samice.

Osobitný brloh na odchovávanie mláďat
Vtákopysk si vyhrabáva brloh (býva 5-10 km dlhý) celkom při vode v kyprej, ale pevnej zemi, často při koreňoch stromov. Zem pritom odhrabáva prednými nohami, kedy má plá-vacie blany zložené. Chodby vedúce do hlavnej komory sú iba také široké, aby sa nimi pretiahol vtákopysk, a aj ten si pritom vždy dobře  „vyžmýka“ srsť.

Na znášanie vajec a odchovávanie mláďat používa samica iný, podstatne väčší brloh. S jeho úpravami začína už v prvých dvoch týždňoch po párení. Keď sa v ňom usadí, uzatvorí zvnútra chodbu a vychádza z neho len keď sa potrebuje nakŕmiť.

Dva až štyri týždne po párení samica znesie 1-3 vajcia, najčastejšie však dve. Vajcia majú takmer guľatý tvar – sú 16-18 mm dlhé a 14-15 mm široké – a sú prilepené jedno o druhé. Při sedení sa samica obkrúti okolo nich a drží ich v priestore medzi bruchom a zlo-ženým chvostom. Po 10-12 dňoch sa z nich vyliahnú malé vtákopysky. Erajú iba 25,4 mm a sú nahé a slepé. Prvé štyri mesiace zostávajú celý čas v brlohu a živia sa mliekom. Samica nemá mliečne bradavky a mlieko jej presakuje na celom povrchu brucha. Mláďatá spoločne s matkou prvý raz opúšťajú brloh po tri a pol mesiaci. Vtedy už merajú približne 37 (sami-ce) až 41 cm (samce), čo predstavuje až 80 percent ich dĺžky v dospelosti, hoci dosahujú iba 56-67 percent hmotnosti dospelých. Dospievajú asi po dvoch rokoch.