referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ľuboš, Ľubor
Štvrtok, 24. septembra 2020
Hluchota
Dátum pridania: 23.02.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: brisid
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 196
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 8.6
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 14m 20s
Pomalé čítanie: 21m 30s
 
História skúmania hluchoty a vyučovania nepočujúcich je nepriaznivo poznačená skutočnosťou, že prakticky až do 17. storočia verejnosť pokladala sluchovo postihnutých ľudí za mentálne deficitých alebo slabomyselných. Prvý vedecký spis o vyučovaní „hluchonemých“, v ktorom sa poukazuje na nesprávny názor, že nemota je „zvláštnou“ chorobou, a v ktorom sa tvrdí, že ide o priamy následok poruchy sluchového analyzátora, napísal J. P. Bonet (1579-1633). Jeho dielo malo na vtedajšie pomery vysokú úroveň. Dnes aj napriek tomu, že máme k dispozícii viac poznatkov ako v minulosti, nevieme ešte stále presne definovať, čo sa skrýva za pojmami sluchová strata, nepočujúci či nedoslýchavý.

Klasifikácia týchto termínov sa mení podľa zámeru, ktorému slúžia. Napríklad v medicíne vychádza klasifikácia z daného patologického typu, v psychológii sa kladie hlavný zreteľ na stupeň hluchoty a vek, v ktorom hluchota vznikla. Najvšeobecnejšie sa však rozlišuje hluchota vrodená a získaná.

Za vrodenú pokladáme hluchotu, ak rodič spozoruje, že dieťa do 2. roka života nereaguje na zvuky, ktoré vyvolávajú pozornosť u zdravého dieťaťa. V tomto prípade sa dieťa nenaučí ani hovoriť, stáva sa z neho teda dieťa hluchonemé.

O získanej hluchote hovoríme vtedy, keď sa človek naučil rozprávať a počul, ale ohluchol po nejakej chorobe, alebo po úraze.

Táto klasifikácia nie je vhodná pre všetky odbory, ktoré sa zaoberajú štúdiom hluchoty, preto sa začali presadzovať snahy o také delenie, ktoré by vyhovovalo súčasne klinickým aj anatomickým požiadavkám.

Nepočujúce dieťa, ktoré je postihnuté iba sluchovým defektom, sa od zdravých detí takmer neodlišuje. Má rovnaké dispozície na intelektový a osobnostný vývin ako zdravé dieťa. Odlišnosť sa prejavuje v spôsobe komunikácie a vnímaní sveta, v ktorom žije (napríklad ak pozorujeme nepočujúce dieťa predškolského veku, ako sa hrá s nejakou hračkou, zaregistrujeme, že v istých časových intervaloch dvíha hlavičku, aby „preskúmalo“ svoje okolie. Potrebuje sa totiž ubezpečiť, či zmeny, ktoré sa odohrávajú v okolitom prostredí, nie sú preň nebezpečné, príp. či neznamenajú zlepšenie pohody).

Dorozumievanie s nepočujúcim je možné buď posunkovou rečou, prstovou abecedou, orálnou rečou. Pri komunikácii s nimi je veľmi doleží, aby sme sa im neotočili chrtom, aby nás mohli vnímať aj vizuálne.

Posunková reč je pohybovo-vizuálny jazykový komunikačný systém slúžiaci a dorozumievanie nepočujúcich, ktorého podstata spočíva v dohodnutých pohybových konfiguráciách rúk a prstov, ako aj mimike tváre.

Posunková reč má dve základné formy. Prvou je vlastná posunková reč so svojou jazykovou štruktúrou. Druhou formou je sprievodná posunková reč, ktorá je prispôsobená jazykovej štruktúre orálnej (slovnej) reči. Používajú ju tlmočníci, ktorí ovládajú dobre orálnu reč.

Posunková reč nepočujúcich vznikla zo spontánnej posunkovej reči, ktorá bola v historickom vývine pravdepodobne predchodcom orálnej reči. Posunkový systém sa dodnes používa napríklad aj medzi mníchmi, ktorí zložili sľub mlčanlivosti, alebo hercami, športovcami, či v armáde.

U nepočujúceho dieťaťa sa začína rozvíjať posunková reč spontánne, na základe potreby dorozumievania, a to už okolo jedného roka. Posunky a mimiku využíva dieťa ako prostriedok na označovanie predmetov, činností, vlastností, na vyjadrovanie svojich želaní, opis dejov a pod. Týmto spôsobom si teda dieťa vytvára spontánne náhradný komunikačný kanál.

Súčasťou komunikácie prostredníctvom posunkovej reči je orálna reč, odzeranie, prstová abeceda a mimika.

Existuje forma posunkovej reči, ktorá ju odlišuje od iných umelých systémov dorozumievania, v ktorých sa využívajú posunky ako sprievodné atribúty jazykovej štruktúry orálnej reči. Napríklad môžeme hovoriť o posunkovej češtine alebo slovenčine. Je to označenie spôsobu tlmočenia posunkovou rečou, ktorý používajú naši profesionálni tlmočníci napríklad v televízii, pri tlmočení prejavov na konferenciách, zjazdoch a podobných oficiálnych príležitostiach. Posunková slovenčina pomocou posunkov v podstate doslovne prekladá orálnu slovenčinu. Napríklad doslova preložená veta v posunkovej slovenčine „Bol som včera v kine a videl som zaujímavý film.“ vyjadruje posunková reč väzbou „Včera bolo zaujímavé kino“. Treba však povedať, že „vyjadrovanie“ o tom istom v posunkovej reči a posunkovej slovenčine je problematické a nie je rovnocenné, pretože jazykové prostriedky slovnej a posunkovej reči sa zásadne odlišujú. „Doslovný“ preklad teda nie je možný.

Posunková reč nepoužíva gramatické pravidlá orálnej reči a požadovanú zrozumiteľnosť dosahuje inými prostriedkami, t. j. predovšetkým dohodnutými pravidlami vyjadrovania. Nepočujúci nepoužívajú v rámci svojho etnického spoločenstva dorozumievací systém s umelými pravidlami, aj keď sú im v zásade zrozumiteľné.

Súčasťou komunikácie posunkovou rečou je bezhlasná orálna reč, ktorá plní v tejto komunikácii tri základné funkcie:
- spresňuje význam príslušného posunku tam, kde má posunok viac významov alebo kde by mohla nastať zámena s podobným posunkom;
- slúži ako kontrolný kód oznamu a v tejto súvislosti máva prednosť pred príslušným posunkom;
- slúži ako hlavný nositeľ informácie u nepočujúcich s bohatou pojmovou zásobou orálnej reči.

Orálna reč sa používa vo forme jednotlivých slov, spravidla v tej podobe, v akej sa s ňou nepočujúci prvý raz zoznámili. V stupni používania orálnej reči sa však jednotliví nepočujúci značne odlišujú. Približne jedna tretina nepočujúcich v komunikácii orálnu reč nepoužíva alebo ju používa len veľmi málo. Sú to väčšinou tí, ktorí disponujú nižšou pojmovou zásobou.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Hluchota SOŠ 2.9785 3083 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.