O úrodách sóje a jej kvalite rozhoduje viacero faktorov, ku ktorým patria najmä výber odrôd a pôdy, zaradenie v štruktúre striedania plodín, hladina prístupných živín, pôdna reakcia, štruktúra pôdy, inokulácia osiva, ochrana porastov proti burinám, chorobám a škodcom, zabezpečenie dostatku vlahy v priebehu vegetácie, zber a pozberová úpravy úrody.Sója vyniká veľmi cennými agronomickými vlastnosťami, priaznivo ovplyvňujúcimi pôdnu úrodnosť. Je plodinou s vysokou predplodinovou hodnotou, jej zaraďovanie do osevných postupov, najmä s vysokým podielom obilnín, vytvára priaznivé podmienky pre vysokú produktivitu celého osevného postupu so zvýšenou stabilitou úrod v jednotlivých rokoch.
Sója je výborným prerušovačom obilného sledu s potrebnými fytosanitárnymi účinkami, preto je výbornou predplodinou najmä pre pšenicu. Vďaka fixácii vzdušného N zostáva v pôde po sóji časť fixovaného N i pre následnú plodinu (v priemere cca 30, podľa niektorých údajov až 50 kg N.ha-1), sója súčasne dokáže využívať živiny (najmä P) z menej prístupných foriem a z väčšieho pôdneho profilu. Mohutný koreňový systém chráni štruktúru pôdy a robí ju ľahšie priepustnou pre vodu a korene následných plodín a zlepšuje fyzikálne vlastnosti pôdy. Porast sóje zatieňuje pôdu a chráni ju pred deštrukciou prudkými letnými zrážkami. Počas pracovnej špičky poľných prác nekonkuruje iným plodinám. Preto je sója jednou z najlepších predplodín v osevnom postupe, pričom po sóji sa zvyšuje úroda obilnín, najmä pšenice o 0,6 až 1,0 t.ha-1.Samotná sója na predplodinu nie je zvlášť citlivá. Najvhodnejšími predplodinami pre sóju sú hnojené okopaniny, najmä cukrová repa a kukurica (ak nehrozí nebezpečenstvo rezíduí herbicídov na báze atrazínu), v osevných postupoch sa však najčastejšie zaraďuje medzi dve obilniny. V porovnaní s inými strukovinami je menej citlivá na pestovanie po sebe, preto najmä v prvých rokoch pestovania na danom podniku a pozemku je za účelom premnoženia špecifických hrčkotvorných baktérií v pôde vhodné i jej opakované pestovanie 2-3 roky po sebe.
Ak sa sója v danom podniku pestuje už dlhšie, je optimálne pestovať ju po sebe najskôr po 4 rokoch.Nevhodnými predplodinami sú (najmä pre zvýšené riziko napadnutia chorobami) strukovino-obilné miešanky, miešanky so slnečnicou, ozimná repka, horčica, najmä však viacročné krmoviny, kŕmne strukoviny a najmä slnečnica (od hrachu a lucerny sa odporúča sóju oddeliť aspoň 2 rokmi, ak je v rotácii plodín zaradená slnečnica je potrebné počkať so sejbou sóje 4-5 rokov). Dôležité je tiež, aby sme sóju nezaradili na pozemok s rezíduami herbicídov, nakoľko je citlivá na rezíduá pesticídov v pôde a v aplikačnej technike, najmä na atrazín po kukurici a sulfonylmočovinu (ak aplikovaná dávka atrazínu v predchádzajúcom roku prekračovala 0,5 kg na ha, odporúča sa sóju radšej nesiať).Pri zakladaní semenárskych porastov je potrebné dbať na 4-ročný odstup pestovania. Sója je samoopelivá rastlina, preto stačí základná izolačná vzdialenosť 1 m od iných porastov. Sója je plodinou veľkovýrobných technológií, preto by koncentrácia jej plôch mala byť 100-150 ha (t.j. 8-10 % z ornej pôdy), čím sa i zaručí dostatočná starostlivosť jej pestovaniu.
Z nárokov sóje na agroklimatické podmienky pestovania vyplýva, že v podmienkach Slovenska najlepšie vyhovujú pre pestovanie sóje najjužnejšie oblasti, t.j. kukuričná výrobná oblasť (ďalej KVO) a teplejšie regióny repnej výrobnej oblasti (RVO) - v RVO je potrebné sa zamerať na skoré a stredne skoré odrody, pre KVO sú vhodné i stredne neskoré a neskoré odrody. “Rozvojový program pestovania olejnín v SR do roku 2005” a “Návrh na rozšírenie osevu sóje s osobitným zameraním na južné oblasti Slovenska” predpokladajú zvýšenie plôch sóje na Slovensku do r. 2005 na 10 000 ha s ich nasledovným rozmiestnením podľa krajov a okresov: Košický kraj - 3 700 ha (z toho okres Michalovce 1 800, Košice 1 000 a Trebišov 900 ha); Nitriansky kraj - 2 800 ha (Komárno a N. Zámky po 800, Nitra 600, Levice 300, Šaľa 200 a Topoľčany 100 ha); Trnavský kraj - 2 000 ha (D. Streda 900, Galanta 500, Senica a Trnava po 200 a Hlohovec a Piešťany po 100 ha); Bratislavský kraj - 1 000 ha (Bratislava 700, Senec 300 ha); Banskobystrický kraj - 500 ha (R. Sobota 300, Lučenec 200 ha).
Najväčšie plánované plochy v Košickom kraji súvisia najmä so súčasnými aktivitami spoločnosti Soya Center Slovakia s.r.o. Bratislava orientovanými prioritne na Košický kraj (okrem uvedenej spoločnosti sa v pestovaní sóje angažuje aj firma Monsanto Slovakia s.r.o. Bratislava, obidve firmy predfinancovávajú založenie úrody, ktorú aj vykupujú), v ďalších rokoch sa budú pestovateľské plochy rozširovať najmä v Trnavskom, Nitrianskom a Bratislavskom kraji.
Sója ako potravina a ako liečivo
Sóju je treba zaradiť medzi jedlé strukoviny, pretože konverzia jej bielkovín cez živočíšnu výrobu je málo efektívna. Na využitie vo výžive obyvateľstva poskytuje mnohé možnosti.
Najjednoduchšie je použitie celého zrna, z ktorého je možné pripravit širokú paletu jedál (PAK, POPOV 1983). Popularitu jedál priamo zo semien aj v krajinách s pestovateľskou tradíciou znižuje sprievodná aróma sójových semien, spôsobená lypoxigenázovým enzymatickým systémom, ktorý reaguje nerospustnými mastnými kyselinami sójoveho oleja. Tieto sa tepelnou úpravou už blízko pod bodom varu rozkladajú (MUNTAG 1991). Ďalej uvádza, že sóju môžeme považovat aj za liečivo. J
ej terapeutické účinky sú v súčasnosti predmetom intenzívneho skúmania. Avšak už teraz sú známe niektoré liečivé účinky ako sú napr. :
1. Znižovanie hladiny cholesterolu v krvi,
2. Sójove bôby pôsobia na rozpúštanie žlčníkových kameňov,
3. Regulujú a optimalizujú činnosť ciev,
4. Regulujú hladinu krvného cukru,
5. Sója znižuje riziko rakoviny,
6. Sójové bôby ako aj ostatné strukoviny obsahujú estrogén (ženské hormóny), ktoré sa touto potravinou môžu dopĺňať pri ich nedostatku. Jej terapeutické účinky potvrdzuje aj chemický rozbor obsahu jednotlivých zložiek.
Podľa udaní rôznych autorov (SHIBLES 1975, ŠINSKÝ 1985 a USDA komposition of Foods 1985 cit. in Muntag 1991) semená sóje obsahujú 35 - 45 % vysokokvalitných bielkovín, 18 20 % oleja v bezcholesterinovej forme s vysokým podielom kyseliny linolovej, bezškrobové cukry, veľa lecitínu, širokú paletu vitamínov. Ďalej obsahuje minerálne látky, najviac draslíka, ďalej fosfor, horčík, vápnik, železo a zinok.
Sója v kuchyni a v potravinárskom priemysle ponúka mnoho možnosti prípravy rôznych jedál a polotovarov ako sú : sójové bôby, sójová múka - ako doplnok pšeničnej múky na zvýšenie obsahu bielkovín, sójove vločky, sójove mlieko, sójový tvaroh, sójová majonéza, sójová pasta, sójový jogurt. Po odstránení nepriaznivej chuti tepelným spracovaním sa z týchto polotovarov dajú pripravovat najrôznejšie jedlá.
V súčasnosti, ale už existuje kultivar s bôbmi zelenej farby, ktorý tento nedostatok nemá. Môžeme ich nakličovať a konzumovať surové (Muntag 1991)
Biologická charakteristika sóje
Rod Glycine zahrňuje veľký počet druhov, väčšinou divo rastúcich v Ázii a Amerike. U nás je zastúpený jediným kultúrnym druhom Glycine max (L.) Merrill - sója fazuľová, ktorá je jednoročnou rastlinou.
Má dobre vyvinutú koreňovú sústavu, hlavný kolovitý koreň nesiaha príliš hlboko, vytvára však bohatú sieť postranných koreňov, ktoré prerastajú hlavný koreň a prenikajú do hĺbky až 2 m. Na koreňoch sa tvoria hľuzky, vyvolané činnosťou symbiotických baktérií Bradyrhizobium japonicum. Vzchádza epigeicky, klíčne listy sú vynášané na povrch. Pravé listy sú zložené, spravidla trojpočetné. Byľ sóje je silná, zložená z 10-15 článkov, dorastajúca do dĺžky 0,30-1,20 m i viac, v nadzemnej časti vetví.
Kvetenstvom je strapec s 5-10 drobnými kvietkami, bielej, ružovej až fialovej farby, vyrastajúci v úžľabí listov. Kvitne postupne odspodu do vrcholu rastliny a od stredu k postranným vetvám a je samoopelivá. Kvitnutie trvá tri týždne i viac.
Plody sú 1-4 semenné struky. Semená (sójové bôby) sú žlté, hnedé, šedé, zelené, čierné alebo mramorované s rôznou farbou pupku, guľatého, elipsovitého alebo podlhovastého tvaru. Hmotnosť tisíc semien sa pohybuje od 40 do 350 g i viac.( JAVOR,2001). Sója klíči epigeicky a za priaznivých podmienok (hĺbka sejby 2,5 - 3,5 cm, teplota 25 °C) sa kotyledony začínajú objavovať na 3 a 4 deň. PETR (1980) priebeh vývoja od zasadenia po zber, zahrňujúci rast a diferenciáciu rastlín, rozdeľuje u strukovín na niekolko období :
-klíčenie a vzchádzanie,
-tvorba prvých listov (prípadne rozkonárovanie),
-obdobie rýchleho rastu,
-tvorba púčikov,
-kvitnutie,
-dozrievanie.
Objavenie sa prvého kvietku na rastline signalizuje začiatok generatívnej fázy rastu. Táto fáza zahŕňa obdobie kvitnutia, obdobie nasadzovania strukov a formovania semien. Počet vytvorených kvetov na rastline je vedľa odrodových vlastností silne ovplyvňovaný faktormi prostredia, najmä teplotou a vlhkosťou v období kvitnutia.
Kvitnutie začína zvyčajne od spodnej časti rastliny smerom nahor. U sóje sa však nevytvoria struky zo všetkých kvetov, nakoľko sa stretávame s javom abortizácie kvetov, kedy 75 % kvetov môže abortovat z dosial nezistených pričin (SCOTT, ALDRICH 1983).
Malé dávky závlahy v kritickom období (butonizácía kvitnutie) pri nepriaznivom počasí priaznivo vplývajú na úrodu. 4 x 10 mm dávka závlahy sa pozitívne odzrkadlila na všetkých rastovoprodukčných ukazovateľoch zvýšením produkcie semien a hmotnosti nadzemnej časti až o 12 % (KUBOVÁ 1984).
Rýchlosť dozrievania je silne závislá na klimatických podmienkach. Pri znížení teploty a nadbytku zrážok sa dozrievací proces spomaľuje. SHIBLES (1975) uvádza, že je kladný korelačný vztah medzi úrodnostou a dĺžkou vegetačného obdobia sóje.
V pokusoch ŠINSKÉHO a PASTUCHU (1980, 1984) sa však tento vztah nepotvrdil. Produkčný potenciál sóje je vysoký, ale jej citlivosť k poveternostným podmienkam v období kvitnutia a dozrievania, spolu s velmi dlhým generatívnym obdobím sú jednou z hlavných príčin neistoty jej úrod.
Faktory prostredia determinujúce rast a vývin sóje
Nedostatok bielkovín rastlinného pôvodu vedie k snahám o rozšírenie pestovateľského areálu aj do severnejších oblasti ( POĽSKO, ČR, SR). Hlavnými faktormi, ktoré limitujú možnost rozšírenia pestovania sóje v týchto oblastiach sú teplota, dĺžka dňa a dostatok zrážok je u sóje tiež veľmi dôležitý faktor.
Vplyv teploty
Sója je teplomilná rastlina. Pre svoj rast a vývoj potrebuje sumu vegetačných teplôt 2000-3000 oC. Optimálna priemerná ročná teplota je 8-10 oC. Minimálna teplota pre klíčenie je 6-7 oC, optimálna 15-20 oC. Pri dostatku vlahy rozhoduje teplota o rýchlosti vzchádzania (pri 8 oC sója vzíde za 3 týždne, pri 18 oC za 7 dní). Proti jarným mrazíkom sú mladé rastliny odolnejšie ako kukurica a fazuľa (znesú mrazíky -2 až -4 oC). Počas vegetácie vyžaduje sója denné teploty okolo 18 - 20 oC, z hľadiska tvorby strukov a semien sú rozhodujúce teploty od kvitnutia do dozrievania, kedy sú optimálne teploty 20-25 oC (počas dozrievania by teplota nemala klesnúť pod 13 oC), kladom sú i malé rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou.(JAVOR,2001)
Už aj v tradičných oblastiach pestovania (napr. Tokáči na ostrove Hokkaido), ako uvádza SAMBUICH (1980) cit. in SIČKAR (1984) pokles teplôt počas vegetácie preukazne vplýva na úrodu. Zatiaľ čo v teplotne optimálnych rokoch (1972 až 1976) bola úroda sóje 1,8 - 2,0 t.ha, v rokoch studených sa úroda znížila 2,5 krát.
Pokles produktivity bol spôsobený hlavne znížením počtu strukov a semien z jednotky zberovej plochy, zberového indexu, výšky rastlín a počtu nódov.
KOCÚR (1975) považuje za vhodné stanovištia pestovania sóje oblasti, kde suma efektívnych teplôt je od 2300 – 2700 °C. ŠPALDOŇ (1982) uvádza termickú konštantu v rozsahu 2000 - 3000 °C.
BARAŠKOVÁ, BELECHOVÁ a KOVALÈUK (1982) zistili, že zníženie teploty na 12, 10 a 8 °C predĺžilo u všetkých odrôd klíčenie z 5 na 11, 14 a 15 dní oproti kontrole (20 °C), kde klíčili semená za 2 až 5 dní. Klíčenie semien pri zníženej teplote malo vplyv aj na další rast a vývoj rastlín, preukazný vplyv bol aj na produktivitu rastlín.
Pre obdobie vzchádzania viacerí autori považujú za optimálnu teplotu 15 - 20 °C. ENKEN a RUBCOVÁ (1963) uvádzajú, že suma teplôt nevyhnutných pre vzchádzanie, je u väčšiny odrôd viac-menej stabilnou a v rôznych oblastiach jej pestovania predstavuje 111 - 140 °C.
Z viacerých sledovaní vplyvu nízkych teplôt na rôzne fázy ontogenézy sóje vyplýva, že najcitlivejšia k zmenám teploty sú fáza kvitnutia a butonizácie. Z údajov popredných SAITO, TAKASAWA (1970) vyplýva, že pôsobenie teploty 15 °C počas 10 - 15 dní pred kvitnutím má za následok preukazné zníženie počtu nasadených strukov. Biologické minimum pre kvitnutie je 16 až 17 °C, no je známe, že väčšina odrôd pri poklese teplôt pod 16 °C nekvitne (HOLMBERG 1973, TITOV 1978, TITOV a kol. 1987). Silná citlivosť generativnych orgánov k nízkym teplotám sa prejavuje v produktívnosti rastlín. Významné odrodové rozdiely v úrovni sterility, spôsobené nízkymi teplotami, umožňujú riešiť tento problém cestou šľachtenia odolných odrôd.
Vplyv svetla
Sója je plodinou krátkeho dňa, areál jej pestovania je však rozsiahly, preto je reakcia odrôd na zmenu dĺžky dňa rôzna. Pre naše podmienky sú vhodné odrody, ktoré na dĺžku dňa výrazne nereagujú. Medzinárodná klasifikácia skorosti odrôd vo vzťahu k dĺžke svetelného dňa triedi odrody sóje do 12 skupín od najskorších (000, 00, 0) až po skupiny I - IX. Na území Slovenska, ktoré je okrajovým regiónom pestovania sóje bezpečne dozrievajú len odrody skupín 000 a 00. Najväčšie nároky na svetlo má sója v období kvitnutia, nasadzovania strukov a tvorby semien, krátky svetelný deň urýchľuje vývojový proces.
Je známe, že sója ako rastlina krátkeho dňa potrebuje k vývinu striedanie tmavej periódy s periódou svetla. Predĺženie fotoperiódy spôsobuje oneskorenie kvitnutia, nárast vegetačnej hmoty. Pri introdukcíi odrôd sóje z iných zemepisných šírok sa menia fenotypické charakteristiky, čo značne znižuje adaptačné schopnosti daných odrôd. Pri vysievaní odrôd sóje v severných oblastiach, sa vegetačná doba odrody v závislosti od jej fotoperiodickej citlivosti predlžuje, alebo sa výrazne nemení (pri súčasnom znížení sumy teplôt).
Najväčšie nároky na svetlo má sója v období do kvitnutia. Rôzni autori dokumentujú, že čím je odroda skoršia, tým menšia je jej reakcia na predľženie fotoperiódy (ENKEN 1959, CRISTWEL 1972, POLSON 1972, SHANMUOASUNDARANI 1978).
BUZZEL (1980), SHBLES (1975) popísali odrody fotoperiodicky neutrálne (priemerné formy) až na periodicky striktné krátkodenné (V). Reakcia sóje na fotoperiodicitu je kvantitatívnym znakom, kontrolovaným polygénne, pravdepodobne tiež aj génami modifikátormi.
Nedostatok svetla vyvoláva u sóje reakciu, výsledkom ktorej je stratenie aktivity listovej plochy, ba aj listov žltnutím a opadávaním (SCOTT, ALDRICH 1970, NORMAN 1967, ŠINSKY 1967). Takže u sóje pri zakladaní porastov je dôležitý spon.
PASTUCHOVÁ (1982, 1989) uvádza, že kladne ovplyvniť bilanciu žiarenia najmä spodných vrstiev, môžeme vhodnou šírkou riadkov. Z jej pokusov vyplýva, že rastliny sóje pestované v zlých podmienkach svetla (variant 0,15 x 0,05 m) sú vytiahnuté, slabo zakoreňujú, majú málo plodov v spodných etážach, čím sú nižšie aj úrody semien. Rastliny v redšom poraste (spon 0,45 x 0,05) majú lepšie a dlhšie osvetlenie konárov, dlhšie si uchovávajú činnú listovú plochu, čo sa kladne prejavilo na dosiahnutých úrodách.
Viacero literárnych prameňov sa zhoduje v tom, že skrátenie slnečného svitu a vegetačnej doby úmerne redukuje potenciálny výkon rastliny (SVOBODA 1981, 1984, 1986, KUBOVÁ, PAŠKOVÁ, ĎURKOVÁ 1986).
