Peľ. Peľ je včelí produkt, ktorého využitie v záujme zdravia človeka je sľubné. Je to samčia pohlavná bunka - gaméta. Vzniká v samčom pohlavnom orgáne kvetu, kde je veľa peľových zrniek, ktoré po dozretí oplodňujú kvety. Peľové zrnko má dvo-jitú buničitú blanu a dve jadrá. Prenos na bliznu kvetov zabezpečuje hmyz a vietor. Peľové zrnko sa zachytí na lepkavej blizne, kde vyklíči a oplodní vajíčko. Rozoznávame vlhkomilné a hmyzomilné rastliny. Množstvo peľových zrniek závisí od druhu rastliny. Peľ je pre život včely nevyhnutný. Peľ sa delí do troch skupín:
- veľmi účinný peľ - peľ vŕby rakyty, ovocných stromov, repky olejky, pagaštana konského, jedlého gaštana, horčice, ohnice, maku, ďateliny lúčnej a plazivej,
- stredne účinný peľ - peľ slnečnice, liesky, jelše, topoľa, buka, duba, javora, púpavy, brestu.
- neúčinný alebo málo účinný peľ - peľ z ihličnatých stromov.
Vosk je metabolickým produktom včiel. Slúži na výstavbu včelieho diela a je surovina pre priemysel. Využíva sa vo farmaceutickom priemysle a kozmetike. Tvorí sa vo voskotvorných žľazách včiel, na 3. až 6. brušnej šupinke bruška robotníc. Na vzduchu vosk tuhne na šupinky. Vosk získavame z voštín, ktoré sú určené na vytopenie. Množstvo vosku závisí od kvality základnej suroviny. Vosk je plastická žltá až žltohnedá mastná hmota, ktorá pri izbovej teplote môžeme tvarovať a ohýbať. Vôňa vosku je príjemná, mierne pripomínajúca med.
Včelia materská kašička tvorí sa v hlavnej žľaze robotníc vo veku 6 - 12 dní. Larvy sa kŕmia materskou kašičkou do troch dní a matky sa ňou kŕmia aj po vyliahnutí. Je smotanovožltá, niekedy belavá, inokedy jasnohnedá kašovitá látka. Má málo vý-raznú vôňu. Využíva sa najmä v kozmetike.
Propolis je včelí tmel. Včely ho používajú na zatmeľovanie štrbín a pripevňovanie rámikov. Používajú sa na zakonzervovanie zvierat. Propolisom je potiahnuté aj vnútro buniek plástov. Propolis obsahuje žlté farbivo chryzín, ktorý je bohatý na antibiotiká. Propolis je vlastne lepkavý obal listových pupeňov. Má balzamovú vôňu. Používa sa na ošetrenie vredov, bradaviek a na dezinfekciu.
Včelí jed je produktom jedovatých žliaz. Je určený na ochranu obydlia proti škodcom. Jeho tvorba je podmienená prítomnosťou bielkovín v potrave. Je bezfarebná, priezračná, koloidná tekutina, ktorá na vzduchu vysychá. Jeho vôňa pripomína med a má pálčivo horkú chuť. Využíva sa pri ošetrovaní reumatických chorôb vo forme krémov.
HISTORICKÝ VÝVOJ OBYDLIA VČIEL
Včely pôvodne žili voľne v lesoch. Za obydlia im najčastejšie slúžili dutiny stromov, pukliny skál, dutiny v zemi. Dutina v kmeni stromu, v ktorom žili včely sa nazývala brť. Ďalšie obydlie včiel sa nazýva klát. Je to odrezaná časť dutého stromu, v ktorej dutina vznikla vyhnitím vnútornej časti. Steny brte a kláta boli 80-100 mm hrubé. Včely boli dostatočne chránené pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi. Z vonkajšej strany chránila stenu pred dažďom kôra. Pod kôrou bolo lyko a pod ním vrstva zdravého dreva. Smerom dovnútra bolo drevo stále viac zhnité až zbútľavené. Bútľavé drevo má po vyschnutí dobré tepelnoizolačné vlastnosti. Včely pokryli dutinu z vnútornej strany vrstvou tmelu. V brtiach a klátoch prečnievali do vnútra dutiny často zvyšky konárov, ktoré spevňovali celú stavbu plástov. Takéto obydlia poskytovali včelám dostatočnú ochranu. Neskôr človek vydlabával dutinu do stromu sám. Takéto obydlie sa nazývalo dlabák. Do dlabákov ľudia upevňovali priečne paličky, ktoré boli oporou pre plásty.
V období rozvoja remesiel vznikali figurálne dlabáky, ktoré mali rozličné tvary. Najčastejšie postavu človeka, medveďa, psa. V teplejších oblastiach, kde sa rozvíjalo obilninárstvo, sa obydlia včiel zhotovovali zo slamy, vŕbového prútia, z tŕstia. Vrstvy pletenej slamy, prútia a tŕstia sa zošívali lykom, štiepanými koreňmi, štiepaným vŕbovým prútím. Hrúbka steny bola 20 – 50 mm. Tieto pletené obydlia sa nazývali koše alebo košnice. Koše mali najčastejšie tvar zvona alebo to bola sústava pletených, slamených kruhov ukladaných nad sebou. Včely v týchto obydliach pripevňovali dielo na stenu a na povalu. Neskôr ľudia zhotovovali obydlia pre včely z dosák v tvare debničky. Mali jednoduché, neuteplené steny. Vkladali sa pod koše, na koše, nadstavovali sa nad seba. Niektoré plásty boli pristavané k bočným stenám a k vrchnáku. Dielo bolo nerozoberateľné. Koncom 18. a na začiatku 19. storočia sa prejavuje snaha sprístupniť nerozoberateľné dielo včelárovi. Rozoberateľnosť diela dosiahli včelári najprv tak, že do úľov vkladali obyčajné latky, na ktorých včely stavali svoje dielo. Takáto latka sa nazývala trámik. Ich nevýhodou bolo, že včely okrem latky pripevňovali diela aj na bočné steny úľa. Neskôr sa trámik doplnil bočnými latkami a spodnou latkou. Takto vznikol dnes používaný rámik. Po ohraničení plástovej plochy latkami rámika stavali včely dielo len v nej. Najmodernejším obydlím včiel je úľ z rozoberateľným dielom. Chráni včely pred vplyvmi počasia a nepriateľmi. Hlavné časti úľa: plodisko, medník, vrchnák a príslušenstvo.
ZÁVER
Kedysi – veľmi dávno, pred niekoľkými miliónmi rokov – dostal človek od boha cestou prírody k svojmu životu dar. Bol to ne-smierne pracovitý hmyz, ktorý lietal, bzučal, ale i bodal. Tým darom bola včela. Prvé stretnutie človeka so včelou sa skončilo tým, že ho popichala. Pre človeka to bolo nepríjemné. No neskôr, keď ochutnal sladkosť medu, začal o ňu prejavovať opäť záujem. Spoznal, že týmto produktom si môže spríjemniť život. Tak sa začal trvalý záujem človeka o včely a trvá dodnes.
Súžitie človeka so včelami bolo od nepamäti krásne. Ak sa poruší bude to len vinou nás – ľudí.
Včely nám slúžia už milióny rokov. Je to predovšetkým ich obrovská schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam aj po tých najväčších kataklizmách, akými boli potopy, celokontinentálne požiare a pod. Vždy vedeli zachovať nielen seba, ale aj kvety a stromy, z ktorých žijú. Nie je to príklad pre človeka?
Ak by všetky včely vyhynuli, uvažuje Albert Einstein, ľudstvo by nežilo dlhšie ako štyri roky. Nebolo by kvetov, nebolo by medu ani krásy – len smútok pre naše oči. Včely sú výrazom životnej energie prírody aj človeka.
