Včelárstvo

OBSAH

Úvod...........................................................1
Včelárstvo...................................................2
Plemená včiel..............................................3-4
Stavba tela včely medonosnej.......................5-8
Vzťah medzi včelstvom a prostredím..............9
Vzájomný vzťah medzi pohlavnými formami...10
Jednotlivé pohlavné formy včiel a ich funkcia..11-13
Včelie produkty............................................14-16
Historický vývoj obydlia včiel.........................17
Použitá literatúra..........................................18
Záver..........................................................19

ÚVOD

Človek chová včely už veľa stáročí ako úžitkové zvieratá. No napriek tomu sa včely nestali domácimi zvieratami, ako napr. pes. Charakteristickým znakom domácich zvierat je totiž skutočnosť, že im hospodár zabezpečuje obydlie, potravu a podľa potreby ich vie rozmnožovať. Včelár síce zabezpečuje aj pre včely obydlie – úly, čiastočne reguluje rozmnožovanie, ale nezabezpečuje im potravu. Včely zhromažďujú med a peľ ako zásoby na zimné obdobie a človek im tieto zásoby odoberá. Odobraté zásoby nahradzuje stráviteľnejším cukrovým sirupom. Včely musia zbierať svoju potravu – nektár a peľ v kvetoch, pričom plnia základnú úlohu, ktorú majú v prírode, t. j. opeľujú hmyzomilné rastliny.

VČELÁRSTVO

Včelárstvo je v našom poľnohospodárstve uznávaným činiteľom. Význam včelárstva stále rastie lebo pomocou neho dosahujeme vyššie úrody poľnohospodárskych plodín a zvýšenú produktivitu lesného hospodárstva. Máme však nedostatok včelstiev a ško- lených včelárov. Všetci zainteresovaní pracovníci musia poznať včelu, včelstvo, úlohy včely v prírode a v poľnohospodárstve. Potrebujeme veľa mladých včelárov. Naše hospodárstvo by malo využiť všetky výhody, ktoré mu včely poskytujú. Zavčelenie jednotlivých oblastí by malo byť maximálne. Každý včelár musí:
a) poznať a ovládať prirodzenú povahu včely, jej životné prostredie, toto prostredie zámerne meniť a prispôsobovať ho našim cieľom;
b) neustále poznávať zákonitosti včelárenia a poznané zákony správne využívať;
c) učiť sa poznávať aj najvzdialenejšie dôsledky včelárenia a predchádzať prípadným škodlivým vplyvom.

PLEMENÁ VČIEL

Včely patria medzi blanokrídly hmyz a do kmeňa článkonožcov. Medonosné a spoločenské včely sa delia na 4 druhy: včela zlatá, včela indická, včela kvetná, včela medonosná.

Včela zlatá je najväčšia, nazývajú ju aj včela obrovská. Je veľká ako matka našej včely medonosnej. Jej robotnice sú väčšie ako robotnice včely medonosnej, ale trúdy sú menšie než robotnice. Žije v Indii a na susedných ostrovoch. Má sýtožltú farbu. Stavia iba jeden plást v chránených priestoroch, najčastejšie v korunách stromov vo výške 30-40 metrov. Bunky sú šesťboké. Plást dosahuje okolo 100cm šírky a 65cm dĺžky. Slúži na plodovanie a ukladanie zásob. Včela zlatá sa nedá hospodársky využiť.

Včela indická je príbuzná včele medonosnej, je však trochu menšia. Žije v Indii, Číne, Japonsku a priľahlých oblastiach Sibírie. Má odlišnú stavbu plástov umiestnených vedľa seba v puklinách skál a dutinách stromov. Jej hospodárske využitie je pomerne nízke.

Včela kvetná je najmenšia. Žije v Ázii a len na rovinách. Stavia si len jeden plást. Plást je 26cm dlhý a 20cm široký. V pláste je 1400 medných, 7000 robotníčiek a 300 trúdích buniek. Plásty si pripevňuje na tenké konáriky kríkov a stromov. Buduje si osobitné materské bunky, ktoré visia po obvode plástu. Nedá sa hospodársky využiť.

Včela medonosná je rozšírená na celom svete. Jej pôvodná vlasť je Európa, India a Afrika, kým do ostatných častí sa dostala pomocou chovateľov. Podľa farby, tvaru a vnútornej povahy sa včela medonosná delí na druhy: včela severná, včela norická, včela talianska, včela kaukazská.

1. Včela severná je pomerne veľká, ale má krátke končatiny aj cuciak. Pancier má prevažne tmavý, tmavohnedý. Jej domovom je stredná a severná Európa. Je usilovná a vytrvalá. Matky sú farby tmavohnedej až skoro čiernohnedej. Robotnice sú tiež tmavé a bez žltých pásikov na brušku. Trúdy sú skoro čierne. Táto včela je mierne rojivá. Je prispôsobená drsnému severskému podnebiu.
2. Včela norická - Kranská. Je jasnejšej farby, obrvy má sivé a staršie včely majú žlté pásiky, najmä prvý pásik je žltkavý. Je rozšírená od východných Álp cez Čechy, Moravu a Karpaty do nížin obklopených Karpatmi a na juhu až po Balkánske pohorie. Farbu nemá jednotnú, ale prevláda u nej tmavá farba. Veľkosť včely závisí od výšky polohy. Vo vysokých polohách je väčšia. Končatiny má tým väčšie, čím v nižšej polohe žije. Je krotká a usilovne zbiera med. Pri práci v úli je pokojná, sedí na pláste.
3. Včela talianska - Italka. Jej domov je Taliansko. Jej chitín má jasnožltú farbu. Veľkosťou, tvarom a povahou je veľmi blízka včele norickej. Krúžky na brušku má žlté. Niektoré jej kmene sú celkom žlté, okrem tergitu (chrbtovej šupinky) posledného krúžku. Chĺpky má tiež žltkasté. Je to včela energická, vynachádzavá, ale je prispôsobená životu v miernejšom podnebí. Američania ju priniesli do svojich krajín a tam našla druhý domov.
4. Včela kaukazská žije na Kaukaze. Vyskytuje sa tam v niekoľkých variantoch. Chitín má rozmanite sfarbený. Sú druhy jednotne sfarbené, ale i také, ktoré majú 1.-3. krúžok bruška červenožltý. Je pokojná, usilovná a má pomerne dlhý cuciak. Je rojivá. Oproti iným včelám, ktoré majú 10-30 materských buniek táto včela má 100 až 200 materských buniek. Strpí aj niekoľko matiek, ktoré pokojne pracujú jedna vedľa druhej.
5. Ďalšie druhy včiel: egyptská, sírska, africká, cyperská. Sú to menej známe druhy včiel.

STAVBA TELA VČELY MEDONOSNEJ

Stavba tela dospelej včely sa podobá stavbe tela ostatného hmyzu. Pozostáva z hlavy, hrude a bruška. Liahne sa z vajíčka vyvinutý už do konečnej podoby. Po vyliahnutí už nerastie. V ďalšom raste mu bráni chitínový pancier, ktorým je chránené celé telo včely. Chitínový pancier plní úlohu kostry. V každej časti tela včely sú životne dôležité orgány. Sú to: hlava, oči, tykadlo, nervová sústava, ústne orgány, cuciak, hltanová žľaza, hruď, nohy, krídla, bruško, tráviace orgány, medový vačok a česlo, žalúdok, výkalový vak, žihadlo a jedová žľaza, včelí jed, voskotvorné žľazy, vôňová žľaza, srdce, tukové telieska, dýchací systém, rozmnožovacie ústrojenstvo: matka a trúd.

Hlava má pri pohľade spredu tvar trojuholníka. Na prednej strane je plochá. S trupom je spojená tenkým, kašovitým, po-hyblivým krkom, cez ktorý prechádzajú otvorom na zadnej časti hlavy do trupu pažerák, nervy, cievy a vývody žliaz. V hlave sú umiestnené zmyslové orgány, telesné orgány a žľazy.

Oči má včela dva druhy. Tri jednoduché na vrchnej strane hlavy a dve zložité umiestnené po stranách. Jednoduché oči registrujú svetelné podnety. Zloženými očami si včela vytvára obraz. Včely vnímajú aj polarizované svetlo. Zložené oči tvorí množstvo jednoduchých očí a každé z nich zaberá malý kúsok zor-ného poľa. Včela nevidí dostatočne ostro. Oko robotnice pozostáva z 3000 jednoduchých očí a oko trúda asi zo 6500 očí. Oko včely vníma málo farieb. Ultrafialové žiarenie vidí včela najostrejšie. Hlavné farby sú pomarančová, žltá, zelená, modrozelená, modrofialová, ultrafialová. Včela vidí najostrejšie žlté a modré kvety. Kvety rozlišujú podľa tvaru. Najlepšie si zapamätajú členité, bohato tvarované kvety.

Tykadlo je na prednej strane hlavy. Sú to dva výčnelky. O hlavu sú prichytené dvomi mäkkými membránami. Reagujú na vô-ňové a dotykové podnety. Včely majú dobre vyvinutý hmat a čuch.

Nervová sústava je vybudovaná tak, aby vyhovovala životu včelstva. Telo včely je chránené pevným chitínovým pancierom a preto sa vyvinulo množstvo vlasov spojených so zmyslovou bunkou, ktoré sú citlivé aj na najmenší dotyk. Vlasy sú pohyblivé. Ústredná nervová sústava má jednoduchú stavbu. Mozog je umiestnený v dutinách hlavy, hrude a bruška. Nervové uzly sú spojené so svalmi. Impulzy ústredná nervová sústava hneď prepracuje a odovzdáva pohybovým orgánom.

Ústne orgány sú umiestnené po oboch stranách ústneho otvoru na spodnej časti hlavy a prechádzajú do cuciaka. Ústnymi orgánmi včela spracováva vosky, peľ, žuje nimi potravu a vykonáva všetky úkony v úli. Nemôže však nimi prehryznúť šupku ovocia. Horné čeľuste matky sú väčšie ako čeľuste robotníc. Matka má na dolnej vnútornej časti hryzadiel silný zubovitý hrot.

Blízko ústnych orgánov je mandibulárna žľaza. Robotniciam slúži na vylučovanie sekrétu, na zmäkčovanie vosku. Trúdy túto žľazu nemajú a matky ju majú výrazne vyvinutú. Produkujú v nej feromón zvaný materská látka, ktorým matky poznačia každého príslušníka úľa.

Cuciak slúži na nasávanie nektáru, medovice, medu a vody. Skladá sa z viacerých častí, napr. z jazyka. Cuciak sa dá zatiahnuť. Má rôznu dĺžku. Maximálna dĺžka je 7 mm.

Hltanové žľazy sú dve. Majú ich len robotnice. Sú to dve vetvičky viackrát esovite ohnuté. Sú umiestnené po bokoch dutiny v hlave. Tvorí sa v nich materská kašička, ktorou robotnice kŕmia larvy.

Hruď. Nachádza sa v nej centrum pre riadenie pohybového ústrojenstva. Pohyby svalstva kontroluje nervová sústava.

Nohy sú tri páry. Okrem chôdze slúžia na zbieranie peľu a na presúvanie peľových zrniečok. Každá noha sa skladá zo šiestich segmentov, ktoré sú pohyblivo spojené. Včela môže pohybovať nohou všetkými smermi. Nohy sú ochlpené. Na prvom páre nôh robotníc je polkruhovitý výrez. Slúži na očistenie tykadiel.

Krídla má včela prichytené k telu kĺbmi na strednom a zadnom článku hrude. Predné krídla sú väčšie a majú výraznejšie žilkovanie. Krídla včely sa dajú spojiť a môže nimi mávať naraz. Krídlami môže včela pohybovať všetkými smermi. Pohyby krídel ovplyvňuje veľkosť bremena, ktoré včela prenáša. Počas letu vytvárajú včely bzukot.

Bruško sa skladá zo segmentov, ktoré tvoria chrbtové a brušné šupinky. Segmenty sa zasúvajú pod seba. Šupinky sú po-spájané pružnými blankami, čo umožňuje brušku rozťahovať sa a sťahovať sa. Hruď a bruško sú spojené krátkou stopôčkou. Bruško sa pohybuje všetkými smermi. V brušku sú umiestnené: medový vačok s česlom, žalúdok, výkalový vačok, žihadlo s jedovým vačkom, voskové žľazy, vôňové žľazy, srdce, tukové telieska, dýchací systém, rozmnožovacie ústrojenstvo.

Tráviace orgány začínajú v ústnom otvore na dolnej časti hlavy. Pažerák sa ťahá ako tenká trubica od cuciaka cez krk, hruď, stopôčku až do medového vačku, ktorý je v prednej časti bruška. Cez česlo sa potrava dostáva do žalúdka. Trávenie končí tenkým črevom a konečníkom s výkalovým vakom. Konečník je medzi žihadlom a poslednou chrbtovou šupinkou bruška.

Medový vačok a česlo. Medový vačok má tvar hrušky a je predĺženou, rozšírenou časťou pažeráka. Je pružný. Vo vačku včela prináša do úľa zozbieraný nektár, medovicu, potravu, vodu a zdroje energie na let. Naplnený môže vážiť 40-70 mg. Česlo slúži ako ventil medzi medovým vačkom a žalúdkom. Tvoria ho štyri uzavreté klapky prečnievajúce do medového vačku. Pomocou česla sa potrava dostáva do žalúdka.

Žalúdok umožňuje stráviť prijatú potravu. Steny žalúdka sú pokryté bunkami, ktoré vylučujú tráviace šťavy. Spracovaná po-trava prechádza peritropickou membránou a cez žalúdočné steny preniká do krvi. Tenké črevo a výkalový vak zhromažďujú vodu z potravy a vylučujú trus. Rektálne žľazy upravujú vodný režim a obsah soli v tele. Pri prechode žalúdka do tenkého čreva vyúsťuje do tráviaceho traktu Malphighiho orgán. V tele včely spĺňa úlohu obličiek a čistí krv. Nestráviteľné zbytky potravy sa zo žalúdka vylučujú.

Výkalový vak zhromažďuje všetok odpad a nestráviteľné časti potravy. Musí byť pružný. V zimných mesiacoch vyplňuje podstatnú časť bruška.

Žihadlo a jedová žľaza. Žihadlo sa skladá z dvoch zahrotených ihlíc na konci osadených dozadu zahnutými zúbkami. Je zatiahnuté v zadnej časti bruška. Bez jedovej žľazy a jedového vačku žihadlo neexistuje. Pri pichnutí sa zadná časť bruška prehne nadol a žihadlové pichadlo sa vysunie z tela. Takto sa pichadlo zabodáva do pokožky. Po preniknutí cez povrchovú vrstvu pokožky sa jedna ihlica uchytí v koži. Ihlice sa z kože nedajú vytiahnuť, a keď včela uletí, zanechá na povrchu kože jedový vačok, jedové žľazy aj nervový uzol. Vtedy sa vtláča jed do rany. Použitím žihadla včela utrpí poranenie a za 24 hodín zahynie. Žihadlo sa používa na odpudzovanie ostatného hmyzu. Žihadlo matky je dlhšie a má menšie zúbky. Po použití ho nestráca.

Včelí jed má zložité chemické zloženie. Pichnutie sprevádza pálivá bolesť, sčervenanie okolia vpichu, zasiahnuté miesto je teplé, bunky okolo vpichu sú porušené a vznikne opuch. Tieto príznaky by mali v priebehu 24 hodín ustúpiť. Ľudia alergickí na včelí jed reagujú na pichnutie ináč. Pri viacerých bodnutiach môže nastať aj smrť. Na pichnuté miesto sa má prikladať octanový obklad, vlhká hlina, čerstvo odrezaná časť jabĺčka, cibule, zemiakov. Ľudia, ktorí nie sú alergický si časom na včelí jed zvyknú a stanú sa imúnnymi.

Voskotvorné žľazy sú umiestnené párovite na brušnej strane posledných štyroch článkov bruška. Sú to premenené normálne krycie bunky. V čase produktivity vosku sa bunky vydúvajú a získavajú štruktúru žľazy. Cez jemné štrbinky presakuje vosk v tekutej podobe na voskové zrkadielko a na vzduchu stuhne. Včela stuhnuté voskové šupinky zadným párom nôh sníma zo zrkadielka, čeľusťami pohnetie a spracuje. Po stavebnej činnosti sa voskotvorné žľazy degenerujú.

Vôňová žľaza je na vnútornej strane siedmej chrbtovej šupiny. Je to krémovobiely pásik. Výlučok vôňovej žľazy umožňuje rozoznať príslušníkov včelstva od cudzích včiel.

Srdce je jediný orgán krvného obehu v celom tele včely. Je uložené ako rúrka stočená do závitu po celej dĺžke hornej časti bruška, potom prechádza ako cieva cez stopôčku do hrude a cez krk do hlavy, kde sa otvára. Špirálovo stočená rúrka je vlastné srdce a časť v hrudi je aorta. Po bokoch srdca sú štrbiny, ktorými sa nasáva krv z otvoreného systému. V hlave krv prúdi zo srdca von, omýva orgány a zásobuje ich živinami. Potom sa vracia do srdca. Krv včiel je bledá a má jantárovožltú farbu.

Tukové telieska sú rozptýlené nepravidelné zhluky mäkkého, bieleho tkaniva v brušku. Sú z veľkých, voľne spojených buniek. Včela si na ňu premieňa nespotrebovanú výživu. Mladušky si budujú tukovobielkovinné telieska. Včely, ktoré nemusia kŕmiť larvičky si tiež vytvárajú tukovobielkovinné telieska.

Dýchací systém. Včela potrebuje k látkovej výmene kyslík. Pri dýchaní vylučuje kysličník uhličitý. Včela zásobuje svoje orgány kyslíkom priamo zo vzduchu pomocou husto rozvetvenej siete vzdušníc, dýchacích vakov a vzdušnicových vlásočníc. Takto sa reguluje množstvo kyslíka v krvi. Dýchací systém pozostáva zo vzdušníc, ktoré prechádzajú do sústavy tenkostenných dýchacích vakov. Najväčšie vaky sú v brušku. Aby včela mohla lietať, musí mať naplnené dýchacie vaky vzduchom. S okolím sú vzdušnice spojené stigmami. Tri pári stigiem má na hrudi a sedem na brušku. Prieduchy včely sú chránené chĺpkami. Včela dýcha sťahovaním a rozťahovaním bruška.

Rozmnožovacie ústrojenstvo. M a t k a má dva veľké vaječníky tvaru hrušky. Obsahujú zárodočné bunky a 180 vajíčkových rúročiek. V rúročkách prebieha vývoj vajíčok. Rúročky vyúsťujú do vajcovodov, ktoré sa spájajú do pošvy. Nad pošvou je guľovitý semenný vačok, v ktorom si matka uchováva spermie. T r ú d. Jeho pohlavné orgány možno schematicky rozdeliť na tri časti. V semeníkoch sa tvoria spermie. Sú na bokoch prednej časti bruška. Dospelý trúd tvorí spermie, ktoré semenovodom prechádzajú do semenného vačku, kde sa uchovávajú do okamihu pohlavného aktu. Semeno prichádza do kopulačného orgánu cez hlienovú žľazu a vystrekovací kanálik. Počas pohlavného aktu sa kopulačný orgán vysunie z tela trúda. Zrelé spermie sa sťahom svalov dostávajú von z tela. Po vysunutí kopulačného orgánu trúd hynie.

VZŤAH MEDZI VČELSTVOM A PROSTREDÍM

Spoločenský život včiel podmieňuje výživa, potreba tepla, ochrany, rozmnožovanie a starostlivosti o plod. Včely sa na fyziologickom podklade špecializujú na určité práce. Jedna skupina ochraňuje včelstvo, druhá stavia dielo, iná kŕmi a ošetruje plod, ďalšia prináša potravu. Táto deľba práce najlepšie vyhovuje biologickým potrebám včelstva a vyvinula sa postupne s vývojom spoločenského spôsobu života včiel.

Včelstvo vníma aj všetky popudy z okolitého prostredia a reaguje na ne. Dokáže sa prispôsobiť aj podmienkam, ktoré sú pre život včiel nepriaznivé. Napriek tomu, že včely sú teplomilné, dokážu žiť aj v chladnejších oblastiach. Spoločenský život im umožňuje pripraviť si zásoby potravy na zimné obdobie. Zimu prežijú tak, že si vytvoria zimný chumáč, v ktorom si udržujú potrebnú teplotu.

rispôsobivosť včiel možno pozorovať aj v samom včelstve, to najmä v čase znášky, keď sa celkový poriadok vo včelstve so zreteľom na nové potreby – využitie znášky – zmení. Na jeseň, keď sa včelstvo pripravuje na zimný odpočinok, sústreďuje si zásoby do tých plástov, na ktorých bude zimovať. Na jar si včely ukladajú prinesený peľ a nektár do blízkosti plodu, aby kŕmičky mali potravu blízko.

VZÁJOMNÝ VZŤAH MEDZI POHLAVNÝMI FORMAMI

Včelstvo je biologická jednotka pozostávajúca z tisícov jedincov, ktoré navzájom vytvárajú súladný celok. V čase znášky je vo včelstve čulý pracovný ruch a vysoká pracovná disciplína, ktorá môže slúžiť ako vzor dobre organizovaného pracovného kolektívu. Platia tu prísne biologické zákony ustálené po státisíce, ba po milióny rokov vývoja hmyzieho spoločenstva. Významné sú aj vzťahy, ktoré platia vo včelstve medzi jednotlivými pohlavnými formami.

Vzťah matky k iným matkám je v zásade nepriateľský. Matka sa snaží ostatné matky, s ktorými príde náhodne do styku usmrtiť. Len zriedka sa stáva, že v jednom včelstve žijú dve alebo viaceré matky. Je to len dočasný stav, lebo natrvalo zostáva vo včelstve len jedna matka, ktorá ostatné matky z úľa odstráni. Občas sa pri tichej výmene matiek stáva, že mladá matka kladie zároveň so starou na tom istom pláste. Takáto znášanlivosť je veľmi výhodná. V prípade, že sa mladá matka pri páriacom prele-te stratí, nie je včelstvo odsúdené na zánik, lebo matku si môžu znovu vychovať.

Vzťah robotníc k matke vyplýva z ich špecifického poslania. Dokiaľ matka normálne vykonáva svoju funkciu, robotnice sa o ňu starajú. Ak však pre starobu, chorobu alebo telesné poškodenie nie je schopná ďalej plniť svoju funkciu, respektíve nepodáva uspokojivý výkon, robotnice založia materské bunky a vychovajú si novú matku. Stará matka sa potom z úľa vytratí. Stratu matky včely veľmi rýchlo spozorujú. Matka totiž vylučuje materskú látku, ktorú včely olizujú, a tak vnímajú jej prítomnosť v úli.
Keď sa matka stratí, vytratí sa aj materská látka. Vtedy nastane v úli rozruch, ktorý sa prejavuje kvílivým bzukotom a pobiehaním včiel po letáči. Tento stav trvá dovtedy, kým si včelstvo nezaloží materské bunky.

Vzťah ronotníc k trúdom je dobrý, ale len dovtedy, kým sú trúdy v úle potrebné, a kým je dostatok potravy. Pri dlhšie trvajúcom nepriaznivom počasí, prípadne po skončení znášky, robotnice trúdy z úľa odstraňujú.

Vzťah trúdov k matke je v úli celkom ľahostajný aj vtedy, ak ide o nespárenú matku. Pri výlete z úľa trúdy vyhľadávajú rujné matky vo vzdušnom priestore a pária sa s nimi.

Vzájomný vzťah robotníc. Každá včela cíti príslušnosť k určitému včelstvu, do ktorého sa po každom výlete z úľa vracia. Ak včela zablúdi do iného úľa, strážkyne ju nepustia dnu, pretože nemá vôňu ich včelstva. Preverovanie včiel je dôsledné najmä v bezznáškovom období. V čase znášky kontrola nie je taká prísna, a tak najmä mladé včely zalietavajú pri orientačných preletoch do susedných úľov bez ťažkostí. Tento poznatok treba využívať pri spájaní a posiľňovaní včelstiev.

JEDNOTLIVÉ POHLAVNÉ FORMY VČIEL A ICH FUNKCIA

Včelstvo je samostatná biologická a hospodárska jednotka, s prísne zavedenou deľbou práce. Zahrňuje včely, včelie dielo so zásobami a úľ. Čeľaď pozostáva z matky, robotníc, trúdov a plodu. Všetky zložky navzájom závisia a nemožno ich oddeliť.

Matka je samička včely medonosnej, ktorá má dobre vyvinuté pohlavné orgány. Od podstatne menších robotníc sa líši na prvý pohľad. Je dlhá 20 až 25mm, jej hmotnosť po vyliahnutí je okolo 0,25g. Od robotnice sa líši nielen veľkosťou, ale aj tým, že nemá zbieracie orgány, peľové košíčky, voskotvorné a hltanové žľazy. Na prácach v úli sa nezúčastňuje. Sústavne sa o ňu musia starať robotnice, ktoré ju kŕmia kašičkou, čistia a vnímajú jej prítomnosť.

Vývoj matky je na začiatku taký istý ako vývoj robotnice. Rozdiel je len v tom, že larvička matky dostáva od začiatku až do konca larválneho vývoja vo veľkom množstve kŕmnu kašičku bohatú na bielkoviny. Pri príprave na rojenie, prípadne pri tichej výmene, položí matka na dno materskej misky, ktorá má polguľovitý tvar, oplodnené vajíčko. Materské misky stavia včelstvo najčastejšie na okraji plástov. Po položení vajíčka do materskej misky vystaví včelstvo z materskej misky materskú bunku, ktorá má žaluďovitý tvar. Z vajíčka sa po troch dňoch vyliahne larvička, ktorá rýchlo rastie a za 5 dní zaplní materskú bunku. Na konci larválneho vývoja robotnice bunku zaviečkujú, larva sa zakukľuje a kukla sa premieňa na dospelý hmyz. Štádium kukly trvá 8 dní. Matka sa liahne na 16. deň od položenia vajíčka. Vyhryzie na viečku kruhovitý otvor, viečko bunky a materský plod usmrtí žihadlom. Ak sa v úli vyliahne súčasne viac matiek, nastane medzi nimi súboj, pri ktorom jedna z nich, spravidla slabšia hynie. Niekedy býva poranená i víťazná matka a stávajú sa dokonca aj prípady, že v súboji zahynú obidve. Na 2. - 4. deň po vyliahnutí matka vychádza na orientačné prelety. V tom čase dospieva a stáva sa rujnou. Ak je v nasledujúcich dňoch pekné počasie, spári sa s trúdmi a viac úľ neopúšťa. Na tretí deň po spárení začína matka klásť oplodnené vajíčka. Matky najintenzívnejšie kladú vajíčka v lete. Na vrchole vývoja včelstva kladú matky denne až 2500 vajíčok, ktoré sú ťažšie než ony samé. Kvalitné matky nakladú ročne okolo 200 000 vajíčok. Matka kladie oplodnené a neoplodnené vajíčka. Z oplodnených vajíčok sa liahnu robotnice a matky, z neoplodnených trúdy. Matka žije 3 - 5 rokov. Ku koncu života už kladie menej vajíčok.

Robotnice tvoria vo včelstve najpočetnejšiu skupinu. Sú to samičky včely medonosnej, ktoré majú zakrpatené pohlavné orgány, a preto sa nemôžu spáriť s trúdmi. Robotnice merajú 12 – 14 mm a ich hmotnosť dosahuje okolo 100 mg. Liahnu sa z oplodnených vajíčok v robotničích bunkách, ktorých býva na 1 dm2 plástu približne 400. V čase zimného pokoja je v úli 10 000 - 20 000 robotníc a v čase hlavnej znášky 30 000 - 50 000. Podľa počtu robotníc hodnotíme hmotnosť včelstva. Robotnice vykonávajú všetky práce v úli a mimo neho. Robotnica sa liahne z oplodneného vajíčka na 21. deň od jeho položenia do bunky. V každej bunke je spravidla len jedno vajíčko. Trúdice sú robotnice, ktoré včely pri strate matky alebo pred rojením kŕmia kŕmnou kašičkou. Vplyvom tejto vysokokvalitnej potravy im začnú pracovať vaječníky – stavajú sa trúdicami, trúdice ich kladú prevažne na steny buniek.

Z vajíčok, ktoré matka položí do robotničích buniek, sa na 4. deň vyliahnu larvy. Larvy kŕmia včely dojčičky v prvých troch dňoch kŕmnou kašičkou, potom až do zakuklenia dostávajú potravu zloženú z kŕmnej kašičky, medu, peľu a vody. Vplyvom prechodu na menej hodnotnú potravu sú pohlavné orgány robotníc zakrpatené a ich vývoj sa v porovnaní s vývojom matky predlžuje. Po 6 dňoch larválneho vývoja včely bunku zaviečkujú a larva sa zakukľuje. V štádiu kukly, ktorá trvá v optimálnych tepelných podmienkach 12 dní, prebieha premena na dospelý hmyz. Na 21. deň od položenia vajíčka dospelá včela prehryzie viečko a vyjde z bunky. Po vyliahnutí má mladá včela - mladuška svetlosivé zafarbenie, je slabá a nemotorná. Včely kŕmičky jej ponúknu med, alebo sa ho nacicia sama z najbližšej bunky so zásobami. Po 2 – 3 hodinách zosilnie natoľko, že začína pracovať. V prvých troch dňoch je čističkou. Čistí bunky, do ktorých bude matka klásť vajíčka alebo robotnice nektár, medovicu a peľ. Na 4. deň sa mladuška stáva kŕmičkou. Kŕmi štvordňové a staršie larvičky kŕmnou kašičkou, medom, peľom a vodou. Pri šesťdňovej robotnici sa zvyšuje sekrečná činnosť hltanových žliaz uložených v hlave, stáva sa dojčičkou. Kŕmnou kašičkou, ktorú produkujú jej hltanové žľazy, kŕmi mladé larvičky od ich vyliahnutia až do troch dní života. Na 12. deň sa začne činnosť voskotvorných žliaz, ktoré má robotnica na šupinkách bruška, stáva sa staviteľkou. Stavia včelie dielo. Na 18. deň života sa stáva strážkyňou - stráži letáč a robí orientačné prelety. Na 21. deň sa stáva lietavkou – nosí vodu, nektár, medovicu a peľ. Vodu, nektár a medovicu prináša v medovom vačku uloženom v prednej časti bruška a peľ v peľových košíčkoch umiestnených na 3. páre nôh. Lietavkou ostáva robotnica až do konca života. V období výdatnej znášky sa deľba práce značne mení. Za znáškou vyletujú len včely staršie ako 21-dňové a veľká časť mladušiek je zamestnaná tým, že odberá prinesený nektár a ukladá ho do buniek.

V období intenzívnej činnosti žije robotnica 30 – 40 dní a v období bez znášky podstatne dlhšie. Dĺžka života robotníc závisí od výživy a práce. Ak robotnice dostávajú v období larválneho vývoja potravu bohatšiu na bielkoviny, ako včely jesennej generácie, žijú niekoľkonásobne dlhšie než včely v období rastu včelstiev, ktoré sa vzhľadom na veľké rozlohy plodu živia potravou chudobnou na bielkoviny. Na včely letnej generácie pôsobí negatívne aj práca.

Trúd je samec včely medonosnej. Meria 15 – 17 mm a váži okolo 200mg. Trúd sa liahne z neoplodneného vajíčka, ktoré mat-ka kladie do trúdej bunky odlišujúcej sa od robotničích buniek veľkosťou. Trúdie bunky sú väčšie než robotničie a na 1 dm2 trúdieho diela pripadá priemerne 270 trúdích buniek. Trúdy žijú spravidla len v letnom období. Ich počet veľmi kolíše. Vo včelstve ich môže byť niekoľko sto až niekoľko tisíc, ale aj pri prerušení znášky v dôsledku dlhšie trvajúceho priaznivého počasia včely trúdy z úľov vyženú. Z týchto trúdov prezimujú len ojedinelé jedince. V úli nevykonávajú trúdy nijakú prácu. Nevyhľadávajú si potravu, ale sú odkázané na zásoby v úli. Trúdy nemajú žihadlo ani zbieracie ústroje. Chýbajú im aj voskotvorné a hltanové žľazy. Pretože trúdy konzumujú značné množstvo zásob, ich počet v úľoch obmedzujeme tak, že vo včelstvách nechávame len niekoľ-ko dm2 plástu s trúdími bunkami. Ich prítomnosť však vo včelstve priaznivo vplýva na pracovné úsilie robotníc. Trúdy sa stávajú rujnými na 8. – 15. deň po vyliahnutí. Ich jediným poslaním je oplodniť matku. Z úľov vyletujú najčastejšie v poludňajších hodinách, keď je najteplejšie.

VČELIE PRODUKTY

Med je produkt, ktorý vzniká tým, že včely prepracujú nektár a medovicu na svoje krmivo. Je to zrelá, sladká hmota, ktorú včely vyrábajú z nektáru, medovice a iných sladkých štiav pozbieraných zo živých rastlinných orgánov. Obohacujú ich látkami vlastného tela, uskladňujú v plástoch a nechávajú dozrieť.

Zdroje medu. Základný materiál pre získanie medu je nektár kvetov a medovica. Oba materiály sa skladajú najmä z vody a sacharidov. Pochádzajú zo šťavy rastlín a včely ich rovnakým spôsobom spracúvajú.

NEKTÁR je výlučok aktívnych žliaz kvetov rastlín, ktorých úlohou je lákať hmyz. Tým je zabezpečené opelenie. Nektár je vodný roztok cukrov, ktorého koncentrácia je od 3-80%. Nektár z rozličných kvetov má odlišné zloženie. Včely zbierajú najviac nektár s rovnakým pomerom cukrov a vody. V nektári sú aj minerálne látky, dusíkaté látky, škrob, celulóza, kyselina jablčná, vínna, citrónová, jantárová, šťaveľová, aminokyseliny, živice, oleje.

MEDOVICA je cukornatá látka, ktorá sa vyskytuje na listoch a ihličí stromov, ako produkt vošiek, červcov, mér cudzopasiacich na týchto stromoch. Základným materiálom medovice je floémová šťava rastlín, ktorú hmyz vycuciava. Využíva z nej bielkoviny pre svoj život a prebytočnú šťavu s cukrami vypúšťa na listy stromov v podobe medovice. Na našich stromoch a kroch žije 800 druhov vošiek a 250 červcov. Najvýznamnejšia včelárska rastlina je smrek a ostatné lesné dreviny. Medovica po vylúčení voškami obsahuje 50% vody.

Druhy medu. Podľa pôvodu rozoznávame medy:
- nektárové - kvetové
- medovicové - lesné
- zmiešané - medovicové aj nektárové spolu

Ďalej delíme medy na lúčne, lesné, horské. Podľa pôvodu nektáru ich delíme na agátový, lipový, repkový, ďatelinový, ružový.

Dozrievanie medu. Vytváranie medu z nektáru a medovice je zložitý proces. Lietavky nasávajú nektár a medovicu do medového váčika, do ktorého sa z hltanovej žľazy dostáva enzým invertáza. Invertáza spôsobuje štiepenie sacharózy na glukózu a fruktózu. Nektár v úli včely zavesujú vo forme kvapiek na stenu bunky. Veľký povrch kvapiek urýchľuje odparovanie vody. Zahusťovanie sladiny spôsobuje teplý úľový vzduch. Ďalšie zahusťovanie spôsobujú mladušky. Sladina je po potrebné zahusťovanie v neustálom pohybe. Nektár sa uskladňuje v bunkách. Med dozrieva v bunkách plásta pôsobením enzýmov. V pláste sa med pôsobením teplého a suchého úľového vzduchu ďalej odparuje. Po dozretí medu včely viečkujú bunky s medom voskovými strieškami, ktoré neprepúšťajú vlhkosť. V zaviečkovanom mede neustále prebiehajú pôsobením enzýmov chemické zmeny. Medové bunky viečkujú včely od hornej latky dolu. Počas dozrievania prebiehajú aj biochemické reakcie, ktorými med získava dobrú chuť, vôňu, trvanlivosť, vytváranie vitamínov. Rýchlosť dozrievania závisí od sily včelstva, suroviny a počasia.

Chemické zloženie medu. Závisí od rozličných faktorov a silno kolíše. Sušinu tvoria organické látky rozpustené vo vode na pravé a nepravé roztoky. Sušina ovplyvňuje trvanlivosť medu. Tvoria ju:

1. cukry– tvoria 10%. Najvýznamnejšie: glukóza, fruktóza, sacharóza.
2. minerálne látky - makromolekuly a mikromolekuly.
3. bielkoviny a aminokyseliny - tvoria malé množstvo.
4. enzýmy (fermenty) - pochádzajú z nektáru a zo sekrétu hltanovej žľazy včely. Najdôležitejší enzým je invertáza.
5. inhibín - pomocou neho má med antibaktariálny účinok.
6. hormóny - najvýznamnejšie sú rastový hormón a acetylcholín.
7. kyseliny - organické a anorganické. Pôsobia na chuť medu.
8. aromatické látky - spôsobujú príjemnú vôňu medu.
9. koloidy - malé čiastočky látok, ktoré sú v mede rozptýlené.
10. farbivá - spôsobujú rôzne sfarbenie medu.
11. vitamíny - v mede je nízke množstvo.
12. lipydy - tukové látky, ktoré sú v mede.
13. materská kašička - obsahuje ju najmä med, ktorý sa vytláča v čase hlavného plodovania a rojenia.
14. suspendované látky, peľ a iné - dostávajú sa do úľa včelami a prúdením vzduchu.
15. iné prímesi - voda a nežiadané prímesi.

Získavanie a uskladňovanie medu. Vytláčame zrelý med. Pri pracovaní s medom treba dbať na čistotu. Med sa cedením cez trojité cedidlá zbavuje čiastočiek vosku a nečistôt. Pri vytáčaní a cedení sa med nasýti vzduchom. Vzduchové bubliny s ďalšími nečistotami vystupujú na povrch a tvoria penu, ktorá sa neskôr odstráni. Med sa uskladňuje v papierových, sklenených, keramických obaloch alebo v hliníkových vzduchotesných kamrách a v suchej, primerane teplej miestnosti, najlepšie pri 10-15°C.

Využitie medu. Med sa používa ako potravina, dietikum. Má využitie v medicíne, v kozmetike, v priemysle a v potravinárstve.

Peľ. Peľ je včelí produkt, ktorého využitie v záujme zdravia človeka je sľubné. Je to samčia pohlavná bunka - gaméta. Vzniká v samčom pohlavnom orgáne kvetu, kde je veľa peľových zrniek, ktoré po dozretí oplodňujú kvety. Peľové zrnko má dvo-jitú buničitú blanu a dve jadrá. Prenos na bliznu kvetov zabezpečuje hmyz a vietor. Peľové zrnko sa zachytí na lepkavej blizne, kde vyklíči a oplodní vajíčko. Rozoznávame vlhkomilné a hmyzomilné rastliny. Množstvo peľových zrniek závisí od druhu rastliny. Peľ je pre život včely nevyhnutný. Peľ sa delí do troch skupín:

1. veľmi účinný peľ - peľ vŕby rakyty, ovocných stromov, repky olejky, pagaštana konského, jedlého gaštana, horčice, ohnice, maku, ďateliny lúčnej a plazivej,
2. stredne účinný peľ - peľ slnečnice, liesky, jelše, topoľa, buka, duba, javora, púpavy, brestu. 
3. neúčinný alebo málo účinný peľ - peľ z ihličnatých stromov.

Vosk je metabolickým produktom včiel. Slúži na výstavbu včelieho diela a je surovina pre priemysel. Využíva sa vo farmaceutickom priemysle a kozmetike. Tvorí sa vo voskotvorných žľazách včiel, na 3. až 6. brušnej šupinke bruška robotníc. Na vzduchu vosk tuhne na šupinky. Vosk získavame z voštín, ktoré sú určené na vytopenie. Množstvo vosku závisí od kvality základnej suroviny. Vosk je plastická žltá až žltohnedá mastná hmota, ktorá pri izbovej teplote môžeme tvarovať a ohýbať. Vôňa vosku je príjemná, mierne pripomínajúca med.

Včelia materská kašička tvorí sa v hlavnej žľaze robotníc vo veku 6 - 12 dní. Larvy sa kŕmia materskou kašičkou do troch dní a matky sa ňou kŕmia aj po vyliahnutí. Je smotanovožltá, niekedy belavá, inokedy jasnohnedá kašovitá látka. Má málo vý-raznú vôňu. Využíva sa najmä v kozmetike.

Propolis je včelí tmel. Včely ho používajú na zatmeľovanie štrbín a pripevňovanie rámikov. Používajú sa na zakonzervovanie zvierat. Propolisom je potiahnuté aj vnútro buniek plástov. Propolis obsahuje žlté farbivo chryzín, ktorý je bohatý na antibiotiká. Propolis je vlastne lepkavý obal listových pupeňov. Má balzamovú vôňu. Používa sa na ošetrenie vredov, bradaviek a na dezinfekciu.

Včelí jed je produktom jedovatých žliaz. Je určený na ochranu obydlia proti škodcom. Jeho tvorba je podmienená prítomnosťou bielkovín v potrave. Je bezfarebná, priezračná, koloidná tekutina, ktorá na vzduchu vysychá. Jeho vôňa pripomína med a má pálčivo horkú chuť. Využíva sa pri ošetrovaní reumatických chorôb vo forme krémov.

HISTORICKÝ VÝVOJ OBYDLIA VČIEL

Včely pôvodne žili voľne v lesoch. Za obydlia im najčastejšie slúžili dutiny stromov, pukliny skál, dutiny v zemi. Dutina v kmeni stromu, v ktorom žili včely sa nazývala brť. Ďalšie obydlie včiel sa nazýva klát. Je to odrezaná časť dutého stromu, v ktorej dutina vznikla vyhnitím vnútornej časti. Steny brte a kláta boli 80-100 mm hrubé. Včely boli dostatočne chránené pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi. Z vonkajšej strany chránila stenu pred dažďom kôra. Pod kôrou bolo lyko a pod ním vrstva zdravého dreva. Smerom dovnútra bolo drevo stále viac zhnité až zbútľavené. Bútľavé drevo má po vyschnutí dobré tepelnoizolačné vlastnosti. Včely pokryli dutinu z vnútornej strany vrstvou tmelu. V brtiach a klátoch prečnievali do vnútra dutiny často zvyšky konárov, ktoré spevňovali celú stavbu plástov. Takéto obydlia poskytovali včelám dostatočnú ochranu. Neskôr človek vydlabával dutinu do stromu sám. Takéto obydlie sa nazývalo dlabák. Do dlabákov ľudia upevňovali priečne paličky, ktoré boli oporou pre plásty.

V období rozvoja remesiel vznikali figurálne dlabáky, ktoré mali rozličné tvary. Najčastejšie postavu človeka, medveďa, psa. V teplejších oblastiach, kde sa rozvíjalo obilninárstvo, sa obydlia včiel zhotovovali zo slamy, vŕbového prútia, z tŕstia. Vrstvy pletenej slamy, prútia a tŕstia sa zošívali lykom, štiepanými koreňmi, štiepaným vŕbovým prútím. Hrúbka steny bola 20 – 50 mm. Tieto pletené obydlia sa nazývali koše alebo košnice. Koše mali najčastejšie tvar zvona alebo to bola sústava pletených, slamených kruhov ukladaných nad sebou. Včely v týchto obydliach pripevňovali dielo na stenu a na povalu. Neskôr ľudia zhotovovali obydlia pre včely z dosák v tvare debničky. Mali jednoduché, neuteplené steny. Vkladali sa pod koše, na koše, nadstavovali sa nad seba. Niektoré plásty boli pristavané k bočným stenám a k vrchnáku. Dielo bolo nerozoberateľné. Koncom 18. a na začiatku 19. storočia sa prejavuje snaha sprístupniť nerozoberateľné dielo včelárovi. Rozoberateľnosť diela dosiahli včelári najprv tak, že do úľov vkladali obyčajné latky, na ktorých včely stavali svoje dielo. Takáto latka sa nazývala trámik. Ich nevýhodou bolo, že včely okrem latky pripevňovali diela aj na bočné steny úľa. Neskôr sa trámik doplnil bočnými latkami a spodnou latkou. Takto vznikol dnes používaný rámik. Po ohraničení plástovej plochy latkami rámika stavali včely dielo len v nej. Najmodernejším obydlím včiel je úľ z rozoberateľným dielom. Chráni včely pred vplyvmi počasia a nepriateľmi. Hlavné časti úľa: plodisko, medník, vrchnák a príslušenstvo.

ZÁVER

Kedysi – veľmi dávno, pred niekoľkými miliónmi rokov – dostal človek od boha cestou prírody k svojmu životu dar. Bol to ne-smierne pracovitý hmyz, ktorý lietal, bzučal, ale i bodal. Tým darom bola včela. Prvé stretnutie človeka so včelou sa skončilo tým, že ho popichala. Pre človeka to bolo nepríjemné. No neskôr, keď ochutnal sladkosť medu, začal o ňu prejavovať opäť záujem. Spoznal, že týmto produktom si môže spríjemniť život. Tak sa začal trvalý záujem človeka o včely a trvá dodnes.
Súžitie človeka so včelami bolo od nepamäti krásne. Ak sa poruší bude to len vinou nás – ľudí.

Včely nám slúžia už milióny rokov. Je to predovšetkým ich obrovská schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam aj po tých najväčších kataklizmách, akými boli potopy, celokontinentálne požiare a pod. Vždy vedeli zachovať nielen seba, ale aj kvety a stromy, z ktorých žijú. Nie je to príklad pre človeka?

Ak by všetky včely vyhynuli, uvažuje Albert Einstein, ľudstvo by nežilo dlhšie ako štyri roky. Nebolo by kvetov, nebolo by medu ani krásy – len smútok pre naše oči. Včely sú výrazom životnej energie prírody aj človeka.