Vlastnosťou nervovosvalovej sústavy je, že ani v najhlbšom spánku nieje bez určitej aktivity, ktorá sa prejavuje určitým napätím svalstva. Toto napätie stúpne už v plytkom spánku a zvýši sa počas bdenia. Ak je človek úplne telesne aj duševne pokojný je napätie nízke – pokojové napätie svalstva. Ak sme duševne vypätý, tak napätie stúpa – akčné napätie svalstva, ktoré vzniká, ak sval dostáva určité podnety, ktoré sú vyvolané buď reflexne alebo voluntárne – vôlou.
Pomocou vlastného vedomia a vôle vieme zvýšiť napätie svalu alebo vyvolať svalový sťah – toto je princíp vôlovej aktivity.

Pri relaxácií v rámci fyzioterapie sa usilujeme vedome znížiť stav napätia svalstva na čo najnižšiu možnú pokojovú úroveň. Najlepšie si vieme uvedomiť stav napätia svalstva, keď sa na to sústredíme. Za bežných okolností si lepšie uvedomíme kontrakciu svalstva ako dekontrakciu alebo relaxáciu. Obe tito činnosti však môžeme ovládať a aj naučiť pacienta.
Prvou podmienkou pre dosiahnutie relaxácie je vylúčiť rušivé vplyvy, druhou je, aby bol pacient celkovo pokojný. Dôležitá je poloha pacienta – najlepšia je na chrbte s vystretými ale aj s pokrčenými HK a DK, alebo na boku – klbko. Najhoršia poloha je v sede.

V ľahu na chrbte začíname nacvičovať uvedomenie si uvoľnenia svalov od končatín k trupu, uvoľnenie brušnej steny, hrudníka a na koniec krčné a mimické svaly. Je dobré, ak pacient viac prehlbuje stav relaxácie.
Najznámejšie metódy relaxácie sú Jacobsonova metóda a Schulzov autogénny tréning.
Veľký vplyv na relaxáciu má aj dýchanie. Pri výdychu sa svalstvo uvoľňuje a pohotovosť k relaxácií je väčšia a naopak pri nádychu je tendencia k aktivizácií svalov a ich zvýšenej činnosti.
Je potrebné pacienta naučiť pokojne dýchať – pomaly, pravidelne a hlboko so snahou o predĺžený výdych.

Cieľom relaxácie je vypracovať pohybový návyk – trvalú schopnosť pacienta aktívne znížiť napätie svalstva na pokojové minimum. V rámci fyzioterapie pripravujeme takto pacienta na procedúry – cvičenie, vyťahovanie svalov, pasívne pohyby.
Čím lepšie ho naučíme relaxovať, tým lepšie podá výkon pri aktívnych pohyboch.

Jacobsonova metóda

Metóda progresívnej relaxácie. Učíme pacienta najprv vnímať kontrakciu a potom dekontrakciu. Najprv ho to naučíme na jednej svalovej skupine (napríklad na bicepse – vidí ho, ohmatá). Keď už vie relaxovať jeden sval, učíme ho postupne ďalšie svalové skupiny, až bude zvládať všetky. Najprv cvičí denne, neskôr 2 – 3 x týždenne. Cieľom je spočiatku naučiť vnímeť kvalitnú dekontrakciu s kontrakciou, no neskôr len dekontrakciu bez kontrakcie.

Jacobson doporučoval, aby bol pacient schopný hoci kedy cez deň dosiahnuť minimálne pokojové napätie aj bez kontrakcie.

5 stupňov nácviku :

1.upokojenie a celkové uvoľnenie

2.relaxácia svalov HK a DK

3.nácvik hlbokého dýchania + vnímanie svalov (nádych 4 doby – výdych 6 dôb)

4.prehĺbenie pokojového dýchania, intenzívny výcvik sťahu mimických svalov

5.relaxácia svalov ovládajúcich reč, nácvik žuvacích svalov, pískania

Táto metóda je časovo náročná, lebo vyžaduje dlhý prípravný čas.

Schultzov autogénny tréning

Pacienti cvičia v tichej miestnosti aj v skupinkách , v polohe v sede alebo ľahu, majú zavreté oči a uvoľnený odev.
Podstatou je sugescia a autosugescia (sugescia – ovplyvňovanie vedomia pacienta).
Pacientovi vsugerúvavame najčastejšie pocit ťiaže najprv na jednu, potom na druhú končatinu, až bude mať pacient pocit, že ich nemôže zdvihnúť (najľahšie na HK, ťažšie na DK a trupe).
Podobne mu môžme vsugerovať pocit tepla alebo chladu na čele, alebo pocit činnosti vnútorných orgánov a tak učíme pacienta lepšie si uvedomovať činnosť srdca, končatín. Zlepšuje sa aj spolupráca s pacientom. Fyzioterapeut musí pokojne a kľudne hovoriť.