Kineziológia

Patrí do skupiny vedných odborov, ktoré sa zaoberajú pohybom ( mechanika – zaoberá sa pohybom telies všeobecne ; biomechanika – pohyb živých bytostí, na ktoré sú aplikovanézákony mechaniky ).
Kineziológia tiež rieši otázku pohybu, priraďuje živým objektom pohyb riadiť účelovo – teleologicky, vzhľadom k vlastným potrebám a stavu vonkajšieho prostredia.
Klinická kineziológia sa zaoberá pohybom človeka zameraným na dg, th a prevenciu pohybových porúch.

História
Aristoteles (400 r.p.K) študoval ako prvý pohyb a popísal mechanizmus chôdze. Uvažoval už o ťažisku a pákovom mechanizme prenosu síl.

Galenos popisuje v diele De motu musculorum - spiritus animalis, ktorý prúdi v mozgu periférnymi nervami do svalov a tým vyvoláva ich činnosť. Od jeho doby sa v kineziológií nič nezmenilo 1 000 rokov až do stredoveku.

Galileo Galilei (16 stor ) objavil, že akcelerácia padajúceho telesa nezávisí na jeho váhe, aže vzťah medzi časom, dráhou a rýchlosťou je dôležitý parameter pre pohyb telies. A tak položil vlastne základ náuke o pohybe telies v gravitačnom poli.

Francis Glisson (prelom 16 – 17 stor) popísal iritabilitu svalu ako jeho základnú vlastnosť.

Nikolas Andri (začiatok 18 stor) použil prvý krát slovo ortopéd (lat orthos = rovný, pais = dieťa). Tým označil lekára, ktorý sa zaoberá korektívnymi cvičeniami, ktoré napravujú pokryvenie chrbtice. Tak položil základ ortopédie. Táto konzervatívna ortopédia bola dlho doménou kineziológie.

Isac Newton definoval 3 základné zákony o dynamike.

Luigi Galvani prvý popísal vplyv elektrického stimulu na excitabilitu svalu a tým otvoril nový pojem – svalovú funkciu.

Dubois Reymond sa stal zakladateľom modernej elektroneurofiziológie.

Beewor (koniec 19 stor) vyriekol dosť často citovanú poučku , že nervové centrá nevedia nič o svale ale riadia jeho funkciu.

Scherington ako prvý postavil náuku o pohybe na neurofiziologický základ a je autorom zákona ,, všetko alebo nič“ . začal uvažovať o kvantifikácií pohybu.

I. P. Pavlov zaviedol pojem reflex, čím prvý uvažoval o pohybových stereotypoch.

Hilaire vyslovil myšlienku o formatívnom vplyve funkcie na štruktúru orgánu – funkcia tvorí orgán.

Steindler napísal prvú učebnicu o kineziológií.
Bäsmajian prvý uskutočnil EMG štúdiu u človeka.

Kapanji sa zaoberal pohybovou štúdiou o funkcií kĺbov.

Janda je zakladateľom svalového testu.

Lewit písal práce o manuálnej medicíne – naprávaní.
Kineziológia vystupuje do popredia v dnešnej dobe, lebo väčšina ľudstva je ohrozená populačnou chorobou – hypokinézou. Táto vedie k zníženiu odolnosti a funkčnej schopnosti ako celku. Preto kineziologický rozbor pohybu má vždy význam pre prevenciu pohybových porúch, pre liečbu, prácu, šport a rôzne motorické aktivity.

Kľud vyjadruje stav , keď živočích nemení miesto ani tvar. Trvalý stav kľudu je prejavom zániku života. Prolongovaný kľud je vždy nebezpečný – pôsobí toxicky.

Pohyb vyjadruje dej , pri ktorom prebieha zmena danej polohy a to buď celého tela alebo jeho časti v danom priestore a v definovanom časovom úseku. Pohyb u živočíchov je riadený prírodnými zákonmi mechaniky, ale navyše vzniká v živom objekte aktívny pohyb účelovo zameraný. Teda ak hovoríme o pohybe človeka, myslíme na podnety z vonkajšieho a vnútorného prostredia. Pohyb je základný prejav života, ktorý smeruje k jeho udržaniu, ku komunikácií s okolím, k vyvolaniu zmien vo vonkajšom prostredí, ale tiež na zabránenie poškodenia organizmu vonkajšou silou.

Pohybová statika vyjadruje udržiavanie zaujatej polohy tela v daných podmienkach.

Pohybová dynamika je pojem pre zmenu polohy tela vzhľadom k okoliu.
Tieto dve pôsobia antagonisticky, ale sa aj navzájom ovplyvňujú.

Štruktúra pohybovej sústavy :

1.tvrdé tkanivá – kostné
2.mäkké tkanivá – väzivá, svaly, nervy, cievy
3.podporné štruktúry – skelet, kĺby, ligamentá
4.výkonné štruktúry – kostrové svalstvo
5.zásobovacie štruktúry – vnútorné orgány – riadi CNS

Skelet tvorí pevný oporný základ pohybovej sústavy, ktorá sa skladá zo segmentov, ktoré sú spojené kĺbami a umožňuje pohyb segmentov. 1. segment je punktum fixum a 2. je punktum mobile (pohyb jedného segmentu oproti druhému)

Väzivo umožňuje relatívne pevné ale aj poddajné spojenie kostí pomocou ligament alebo kĺbových púzdier. Tvorí pružný skelet svalov – šľachy – cez ktoré sa prenáša sila na kosti. Tiež opúzdrujú svaly, čím ich chránia, ale umožňujú aj pohyb.

Svaly transformujú chemickú energiu na mechanickú, ktorá je zdrojom sily pre vykonanie pohybu. Svaly pri svojej práci striedajú kontrakcie s relaxáciou. Pohyb celého svalu je kontinuálny.

Nervy spájajú svaly s CNS. Zabezpečujú trofiku a činnosť svalov. Bez dobrej činnosti nervov dochádza k hypotrofií a hypokinéze.

Cievy – krvné a lymfatické – zabezpečujú prívod potrebných a odvod odpadových látok.

Funkcia pohybovej sústavy :

Tonus označuje základné kľudové napätie svalu. Toto napätie je nastavované činnosťou CNS a to dráhami gamma v závislosti na excitabilite retikulárnej formácie.

Svalová sila je aktívna sila, ktorá je mechanickou energiou vznikajúcou vo svale. Pôsobí na segmenty pohybovej sústavy tým, že ich buď udržuje v nastavenej polohe alebo ich uvádza do pohybu.

Svalová elasticita – pasívna sila – predstavuje rezistenciu všetkých tkanív svalu proti natiahnutiu svalu vonkajšou alebo vnútornou silou. Táto sila síce obmedzuje výkon svalu, ale môže sa uvoľňovať po skončení kontrakcie a pôsobí vyrovnávacím spôsobom.

Stimulus je podnet vyvolávajúci vzruch, prenášaný nervovou sústavou, ktorý po príchode do svalu spúšťa pohyb.

Motivácia je proces, ktorý pohybové chovanie vyvoláva, smeruje k určitému cieľu, určuje intenzitupohybovej činnosti a jej charakter. Aktivujeme ňou tzv emočný mozog, ktorého činnosť je potrebná k vytváraniu pamäťových engramov.

Pripravenosť – standby – je pohotovosť pohybu. Je to stav, vyznačujúci sa zvýšeným svalovým tonusom a zvýšenou úrovňou dráždivosti neuromuskulárneho aparátu, ktorý umožní zahájenie pohybovej aktivity. Je vyjadrená zvýšenou posturálnou aktivitou.
Kontrakcia – aktivácia – označuje aktívnu činnosť svalu pri vyvíjaní sily.
1.izotonická kontrakcia – aktivácia svalu spojená s jeho skrátením pri rovnakom napätí svalu v priebehu skracovania.

2.izometrická – činnosť svalu keď sa jeho dĺžka nemení, ale napätie vzrastá.

3.izotonická excentrická – činnosť svalu, keď sa jeho dĺžka predlžuje ale napätie sa nemení.

4.izokinetická – činnosť svalu keď sa vyvíja po celú dobu pohybu rovnaké úsilie pri konštantnej rýchlosti pohybu.

Relaxácia je proces, ktorý vedie k útlmu svalovej aktivity, spôsobuje uvoľnenie svalstva a znižuje sa jeho napätie. Dosahuje sa buď kľudom alebo aktívnym procesom útlmu činnosti motorických dráh v CNS.

Odpočinok je relatívny kľud slúžiaci k obnoveniu energetických rezerv.

Pohyb :
- pojmy

Fibrilácia označuje zášklby jednotlivých svalových vláken. Používa sa hlavne EMG, lebo mi nevieme vnímať zmyslami zášklby.

Fascikulácia je izolovaná spontánna kontrakcia svalového snopčeka alebo sinchronna aktivita niekoľkých motorických jednotiek, ktorá je viditeľná, ale nespôsobuje zmenu postavenia segmentu.

Spontánny pohyb – mimovoľný – je taký, ktorý nie je vedome motivovaný. Vzniká bez našej vôle aj keď môže mať určitú vnútornú motiváciu.

Inštinktívny pohyb je spojený s nutkaním uroboť ho proti vlastnej vôli. Má podvedomý alebo vedomý účelový charakter a realizuje sa po registrácií cieľového objektu, na ktorý je zameraný (hľadanie si partnera).

Vôľový – ideokinetický – pohyb je vedomý , riadený vlastnou vôľou, podľa pohybového zámeru, ktorý si sami vyvoláme. Má významný teleologický (účelový) charakter, ale často aj komunikačný. Na rozdiel od inštinktívneho nemusí byť spustený viditeľným cieľom, ale je zameraný k realizácií určitého zámeru.

Holokinetický pohyb je pohyb celého tela. Navonok sa môže javiť ako neorganizovaný lebo nesmeruje k niakému cieľu a vyskytuje sa v rannom vývoji dieťaťa.

Automatický pohyb je pohybový úkon alebo aj celé pohybové konanie, ktoré je podvedomé, ale aj riadené z CNS a má účelové zameranie. Môže byť spustený našou vôlou (chôdza), ale môže vznikať aj bez účasti vedomia (somnahilizmus)

Rytmický pohyb vzniká opakovaním jednotlivých úkonov v pravideľnom rytme (chôdza).

Patologický rytmický pohyb je tremor alebo klonus.

Fázický pohyb je rýchly pohyb – lalistický pohyb – je spúšťaný vôlou, ale len ťažko sa dá spätnou väzbou riadiť.

Tonický pohyb je pomalý pohyb, alebo len pohyb pre udržiavanie rovnováhy alebo danej polohy a je dobre spätnoväzbovo riadený.

Postúra je aktívne udržiavanie určitej polohy.

Atitúda – postoj – je zámerne motivované zaujatie polohy alebo určitá postúra pred vykonaním neakého pohybu.

Súhyb je sprievodný pohyb iného segmentu, ktorý môže ale nemusí bezprostredne súvisieť s daným pohybom (sinkinéza HK pri chôdzi). Súhyb môže byť prirodzený alebo nadbytočný.

Pohybový pattern – vzor, stereotyp – je ustálený sled niekoľkých pohybových fáz, ktorý sa v priebehu činnosti stereotypne opakuje.

Pohybový program je súbor pohybových vzorcov vytvárajúcich spolu funkčný celok (vzpriamenie sa z ľahu do stoja, alebo chôdza, beh, plávanie).
1.posturálne programy
2.pohybové programy – vznikajú opakovaným spracovaním aferencie – učením
Pohybové chovanie je celkový integrovaný pohybový prejav, ako výraz bežnej pohybovej činnosti človeka. Je prísne individuálne.

Reflexný zášklb – Jerch – je synchrónna kontrakcia väčšieho počtu motorických jednotiek nasledujúca bezprostredne po podnete. Vyvoláva krátkodobú zmenu polohy segmentu s návratom do východnej polohy. Po zášklbe vždy nasleduje krátke obdobie útlmu.

Reflexný pohyb je asynchrónna motorická reakcia vznikajúca bezprostredne po podnete. Latencia reflexnej odpovede môžeme počítať na desiatky milisekúnd. Ak je synchrónna reakcia motoneurónov na stimulus tak ide o motosynaptický reflex. Tento je rýchly a má charakter zášklbu (patelárny reflex).
Pri asynchrónnej reakcií na stimulus ide o pomalší polysinaptický reflex, ktorý nemá charakter zášklbu, ale je to pohyb. Je to napr tonická dorzálna flexia palca na nohe pri stimulácií pokožky vonkajšieho okraja planty – Babinského reflex.

Pohybová reakcia po prolongovanej sumovanej stimulácií je motorická odpoveď na prolongovaný podnet znásobený sumáciou, ktorý bolv CNS po určitý čas spracovávaný. Čiže je to odpoveď časovo oneskorená a spracovaná do zložitejšieho úkonu. Nie je bezprostredná. Čas od podnetu do reakcie môže byť aj niekoľko desiatok minút.

Aspekty hodnotenia pohybu :

1.hľadisko fyzikálne, ktoré používa k hodnoteniu pohybu silu, odpor, rýchlosť a ostatné mechanické veličiny.

2.hľadisko funkčné, keď sa pohyb hodnotí podľa priebehu pohybovej funkcie, ktorú riadí NS. Zahŕňa senzorickú , riadiacu aj výkonnú zložku pohybu vrátane mechanickej štruktúry pohybového aparátu. Pri pohybe ide hlavne o prenos a spracovanie informácií pre účely programového riadenia pohybovej sústavy. Proces prenosu informácie a proces riadenia sú popisované v kibernetike. Porucha štruktúry – porucha hardveru ; porucha funkcie – porucha softveru.

3.hľadisko účelové rozlišujeme teleologické a výrazové (komunikačné, psychologické, sociálne)

4.hľadisko klinické – pohľad lekára ,ktorý posúdi stav pohybovej sústavy, jej možnosti, poruchy, štrukturálne alebo funkčné poruchy, liečba.

Vyšetrovacie metódy :

1.klinické – kineziologické vyšetrenie pohybového aparátu ; robí sa patofiziologický rozbor

2.pomocné vyšetrovacie metodiky – fotografia, kinematografia, mechanografia, elektromyografia, postúrografia = vyšetrenie motorických reakcií, ktoré vznikajú pri udržiavaní vzpriameného stoja na pevnej alebo pohyblivej plošine, dáva prehľad o stabilite a možno ju kombinovať aj s EMG; plantografia = registrácia tlaku na podložku a vyšetruje sa to s postúrografiou. Je to rozloženie tlaku na chodidlo;

3.biomechanické vyšetrenie pohybu – popisuje jednotlivé typy svalovej funkcie vzhľadom k vonkajšiemu prostrediu.

Rozdelenie kineziológie :

1.vývojová – zaoberá sa vývojom motoriky od pôrodu až po dospelosť; diagnostikuje vývojové poruchy alebo stupeň vývojovej retardácie. Má aj terapeutický význam.

2.špeciálna
a.kineziológia axiálneho systému ( funkcia chrbtice, panvy a DK )
b.kineziológia lokomočného systému ( pohyb a funkcia DK )
c.kineziológia systému jemnej motoriky ( funkcia HK, ruky a ramena )
d.kineziológia komunikačného systému ( funkcia mimického, okohybného a artikulačného svalstva)

3. patokineziológia – zaoberá sa funkciami pohybového systému za patologických podmienok pri rôznych chorobách spojených s poruchami hybnosti. Tiež sa zaoberá terapeutickým využitím pohybu za účelom zlepšenia pohybovej funkcie a tým prechádza do kinezioterapia a fyzioterapie.

4.kineziológia za zvláštnych podmienok – športová, pracovná;