Ako MBC sa označí najnižšia koncentrácia antibiotika, ktorá spôsobila pokles živých baktérií pod 99,9% pôvodného inokula. Zisťovanie citlivosti mykobaktérií na antituberkulotiká sa robí proporčným testom na tuhých alebo tekutých pôdach s konštantnou koncentráciou antituberkulotika. Vyšetrovaný kmeň sa inokuluje v dvoch riedeniach (najčastejšie103 – 105) na pôdy s antituberkulotikom a na kontrolné pôdy. Po 3-týždňovej inkubácii sa vypočíta percento (proporcia) rezistentných kmeňov v testovanej populácii. Kmene, u ktorých na pôde s príslušnou antituberkulóznou látkou vyrástlo 0 – 1% počtu kolónií vyrastených na kontrolnej pôde, sa hodnotia ako citlivé, ostatné ako rezistentné. Zisťovanie citlivosti anaeróbnych baktérií na antibiotiká má samostatné postupy. Diskové difúzne metódy nie sú spoľahlivé pre stanovenie citlivosti anaeróbnych baktérií, preto sa uprednostňujú dilučné metódy.

Do pôd pre rast anaeróbnych baktérií sa pridávajú rôzne koncentrácie antibiotika. Inokulum sa pripravíme z 24 – 48-hodinovej kultúry v koncentrácii 1x108/ml (Mc Farland 0,5). Po naočkovaní skúmaviek alebo mikroplatničiek sa inkubuje 24 - 48 hod pri 37°C v anaeróbnom prostredí. Výsledky sa hodnotia obdobne ako pri aeróbnych baktériách. V bakteriologických laboratóriách sa dnes používajú testy na zisťovanie rezistencie baktérií dôkazom enzýmov inhibujúcich (deštruujúcich) b-laktámové antibiotiká. Ide o dôkaz penicilinázy, bežných b-laktamáz alebo b-laktamáz so širokým spektrom (ESBL). Najčastejšie sa b-laktamáza dokazuje u stafylokokov, patogénnych neisérií a hemofilov. Používajú sa testy acidometrické alebo nitrocefinové.

Acidometrické sú založené na vzniku kyseliny penicilanovej pri hydrolýze b-laktámového kruhu, ktorú dokazujeme testačnými diskmi s farebným indikátorom pH. V nitrocefinových testoch sa používa chromogénny cefalosporín. Ak sa jeho molekula b-laktamázou rozruší, vzniknutá zlúčenina spôsobí zmenu farby. Nitrocefinové testy sa používajú aj u ďalších gram+ baktérií. Na dôkaz b-laktamáz ESBL sa používa test DDST (z anglického „double-disc synergy“), založený na inaktivácii ESBL inhibítormi typu kyseliny klavulánovej. V prítomnosti ESBL sa inhibičná zóna okolo disku s aztreonamom alebo ceftriaxonom, pri ktorom bol umiestnený disk s amoxicilinom a kyselinou klavulanovou, rozšíri v tvare výseče smerujúcej k disku, v ktorom je inhibítor b-laktamázy.


Stanovenie účinnosti antibakteriálnych látok. Stanovenie hladín (množstva) antibiotík v telesných tekutinách (v sére alebo v moči) sa vykonáva na overenie prítomnosti dostatočnej dávky antibiotika potrebnej pre úspešnú liečbu, alebo za účelom kontroly dávky antibiotika s toxickým účinkom (najmä u pacientov s poškodením obličiek). Používajú sa rôzne metódy stanovenia - mikrobiologické ako aj biochemické. Z nich najpriekaznejšie sú metódy biologické. Podstatou je rovnaký postup ako pri difúznych testoch. Na štandardnej kultivačnej pôde naočkovanej buď kmeňom izolovaným od pacienta alebo štandardným kmeňom sa do pripravených štandardných jamiek pridá presné množstvo vyšetrovaného séra alebo moča pacienta. Po príslušnej inkubácii sa merajú priemery inhibičných zón a porovnávajú s priemerom zón, vzniknutých pri známej koncentrácii antibiotika (podľa kalibračnej krivky, samostatne zhotovenej pre každé ATB).

Zásady racionálnej antibiotickej terapie predstavujú súbor zásad a postupov, ktoré majú zabezpečiť takú aplikáciu ATB, ktorá vedie k úspešnej terapii a spôsobuje čo najnižšie nepriaznivé účinky (predovšetkým dochádza k šíreniu sa rezistentných kmeňov v populácii, neadekvátne finančné náklady na liečbu s pod.).

- Antibiotiká sa podávajú len vtedy, keď z klinického a mikrobiologického vyšetrenia vyplýva, že pôvodcom ochorenia sú mikróby, ktoré môžu byť antibiotikami zasiahnuté.
- Antibiotiká sa podávajú zásadne až po odbere biologického materiálu na mikrobiologické vyšetrenie, aby etiologický agens vo vzorke mohol byť dokázaný.
- Antibiotikum sa volí cielene na základe vyšetrenia citlivosti izolovaného etiologického agensa.

Pokiaľ nie sú ešte výsledky vyšetrenia k dispozícii a je potrebné započať s liečbou, volí sa empirická terapiu, pri ktorej sa berú do úvahy: predpokladaný najpravdepodobnejší pôvodca ochorenia, jeho prirodzená citlivosť, pravdepodobne získaná rezistencia v danej lokalite, stav pacienta a farmakologické vlastnosti antibiotika. K správnej indikácii empirickej terapie sa využívajú prehľady citlivosti (rezistencie) bakteriálnych druhov izolovaných v jednotlivých nemocniciach, na jednotlivých oddeleniach nemocníc a v ambulanciách. Prehľady citlivosti poskytuje príslušné mikrobiologické laboratórium v dohodnutých časových intervaloch.