od meningokokových). Po prekonaní infekcie vzniká krátkodobá imunita viazaná na IgA a IgG protilátky, jej význam znižuje aj antigénna rozmanitosť gonokokov. Gonokoky sú mimoriadne citlivé k vplyvom vonkajšieho prostredia, obzvlášť k vyschnutiu, ale i k zmenám teploty, preto je najvýhodnejšie odoberať vzorky na vyšetrenie priamo v laboratóriu, inak sa vzorky na kultivačné vyšetrenie musia transportovať v špeciálnych transportných pôdach. Mikroskopicky možno dokázať nesporulujúce G- diplokoky pripomínajúce kávové zrná. Sú to kultivačne veľmi náročné baktérie, kultivujú sa na komplexných kultivačných pôdach vo vlhkej atmosfére s vyšším parciálnym tlakom CO2 (10%). Na rýchlu diagnostiku sa môže využiť priamy dôkaz gonokokových antigénov priamo vo vyšetrovanom materiále (najmä u mužskej kvapavky).

Neisseria meningitidis patrí k najčastejším a najnebezpečnejším pôvodcom epidemickej hnisavej meningitídy. Podieľa sa aj na akútnych respiračných ochoreniach (nazofaryngitídach), zriedkavo môže vyvolať aj pneumóniu Je primárnym patogénom. Prameňom pôvodcu nákazy je len človek, spravidla nosič, prenáša sa kvapôčkovou infekciou. Faktorom virulencie je predovšetkým polysacharidový antigén puzdra, podľa ktorého sa rozlišuje 9 skupín meningokokov (A, B, C, D, X, Y, Z, 29E, W135). Puzdrové antigény sú protektívne. V miernom klimatickom pásme sú najčastejšie sporadické ochorenia alebo malé epidémie. Bránou vstupu infekcie je sliznica nosohltana, kde môže vyvolať faryngitídu, ale časté je bezpríznakové nosičstvo. V bežnej populácii je 5 – 10% nosičov meningokokov, väčšinou sa vyskytujú neopuzdrené kmene. K mozgovým obalom prenikajú meningokoky dvojakou cestou, najčastejšie prienikom zo sliznice nosohltana do krvného obehu, zriedkavejšie priamo cez lamina cribriformis pozdĺž nervus olfactoricus do subarachnoideálneho priestoru. V uzavretých kolektívoch sa infekcia môže veľmi rýchle šíriť.

Rizikovú skupinu predstavujú deti a mladiství. Pravdepodobnosť vzniku ochorenia CNS významne ovplyvňuje prítomnosť protilátok v dôsledku predchádzajúcej skúsenosti hostiteľa (kolonizácia slizníc, respiračné ochorenie), preto incidencia meningokokových meningitidíd je najvyššia u detí vo veku od 3 mesiacov do 3 rokov, neskôr je výskyt obvykle spojený s kolektívnym ubytovaním (vojsko, tábory a pod.). U ťažkých foriem sa môžu objaviť príznaky septického šoku (endotoxín) so zlyhaním obličiek. Na laboratórnu diagnostiku sa odoberá likvor, prípadne krv. Mikroskopické vyšetrenie najmä v počiatočných fázach infekcie deteguje G- diplokoky, nesporulujúce, vo väčšine opuzdrené, najčastejšie vo vnútri polymorfonukleárnych buniek. Na rýchlu diagnostiku sa robí priamy dôkaz antigénov v likvore metódou LA. Meningokoky sa kultivujú na komplexných kultivačných pôdach. Na imunizáciu sa používa konjugovaná vakcína s puzdrovými antigénmi skupiny A, C, Y a W135; puzdrový antigén B je slabo imunogénny, voči tejto skupine meningokokov očkovacia látka zatiaľ nie je k dispozícii.


ROD LISTERIA

Listérie sú podmienene patogénne fakultatívne intracelulárne G+ paličky rozšírené v prírode, ktoré osídľujú prechodne sliznice ľudí a zvierat (predovšetkým sliznice zažívacieho traktu). Infekcia sa na človeka prenáša jednak zo zvierat a ich produktov, ale aj kontaminovanou rastlinnou potravou. Prenos je u dospelých osôb najčastejšie alimentárny, ale možný je aj prenos cez narušenú kožu alebo cez sliznicu nosa, očí a úst. Z matky na potomstvo aj pri subklinickej infekcii matky sa listérie prenášajú transplacentárne, perinatálne aj postnatálne. Rozmnožujú sa v bunkách slizničných epitelov, po prieniku do krvi môžu byť zanesené do ktoréhokoľvek orgánu, z čoho vyplýva pestrý obraz klinickej manifestácie. Listérie sú citlivé na vysychanie, likvidujú ich teploty nad 50 0C, pH mimo rozsah 6,2 – 8,0. Medicínsky významné sú druhy L. monocytogenes, L. ivanovii, L. seeligeri, L. innocua a L. welshimeri.

Listeria monocytogenes je najvýznamnejším druhom rodu Listeria, ktorý vyvoláva listeriózu - vážne ochorenie ľudí a zvierat prebiehajúce pod rôznym klinickým obrazom. Postihuje predovšetkým osoby s poruchami imunity a novorodencov. Transplacentárny prenos často vedie k potratu alebo k narodeniu dieťaťa s vrodenou listeriózou, ktorá má závažný až smrteľný priebeh. Ochorenie, ktoré vzniklo po perinatálnom alebo postnatálnom prenose (mliekom, zo slizníc matky alebo ošetrujúceho personálu) obvykle má lepšiu prognózu. Najťažšími formami listeriózy sú meningitída, meningoencefalitída a septikémia u imunokompromitovaných osôb. Menej časté sú keratokonjuktivitídy, endoftalmitídy, endometritídy, endokarditídy a pneumónie. Z lokalizovaných infekcií sú to abscesy, panaríciá a hnisavé prejavy na koži. Listérie prechodne kolonizujú sliznice ošetrujúceho personálu, čo môže byť príčinou vzniku nozokomiálnych nákaz. Na laboratórnu diagnostiku sa odoberajú vzorky podľa klinických prejavov – krv na hemokultiváciu, likvor, moč, exsudát alebo hnis, nekroptické excízie orgánov, u vrodenej listeriózy pupočníková krv, výter z cervixu, placenta, plodové vody a mekónium. U nosičov sa odoberá stolica a výtery z respiračných a urogenitálnych slizníc.


ROD BACILLUS

Zaraďujú sa sem aeróbne (iba výnimočne fakultatívne anaeróbne) sporulujúce G+ paličky, ktoré sú hojne rozšírené v prírode (v pôde, vode a prachu). Väčšina druhov je nepatogénna, výnimkou sú Bacillus anthracis a Bacillus cereus. Spoločným znakom je tvorba endospór odolných voči teplu, žiareniu a dezinfekčným látkam, čo im umožňuje dlhodobé pretrvávanie mimo hostiteľský organizmus (roky).