Inzulínorezistencie

Určitý stupeň IR je bežnou črtou diabetických syndrómov a mnohých fyziologických a patofyziologických stavov s porušenou alebo dokonca s normálnou toleranciou glukózy. Pri IR sa väčšinou zisťujú vyššie dávky inzulínu v plazme(hyperinzulinémia), a to pri normálnej alebo zvýšenej hladine glykémie. IR sa zisťuje aj v hypoinzulinemických stavoch, akými sú novovzniknutý DM, dlhodobé hladovanie alebo dlhotrvajúci DM 2.typu. U pacientov liečených inzulínom sa môže uvažovať o IR ak liečebná dávka presahuje sekrečnú kapacitu inzulínu zdravého človeka(približne 36 jednotiek za 24 hodín u jedincov s normálnym indexom telesnej hmotnosti). Avšak aj pri nižších dávkach sa dokázala IR v periférnych tkanivách a to najmä u nedostatočne metabolicky vyrovnaných diabetikov. Príčiny IR môžu byť primárne(geneticky determinované) sú prejavom genetickej dispozície alebo sekundárne.

Tieto môžu byť dôsledkom akýchkoľvek hormonálnych alebo metabolických zmien. Objavuje sa fyziologicky v procese starnutia, v puberte, v tehotenstve, pri hladovaní, počas stresu a prehlbuje IR z iných príčin. Jej morfologickým podkladom bývajú zmeny na úrovni inzulínových receptorov a najmä postreceptorových krokov prenosu inzulínového signálu. Presná klasifikácia inzulínorezistencie: A, Primárne poruchy mimo cieľových tkanív (účinok inzulínu po podaní exogénneho inzulínu je normálny) - Abnormálna molekula inzulínu– pacienti majú hyperinzulinémiu pri normálnej alebo zvýšenej glykémii nalačno-Neúplná premena proinzulínu- majú hyperproinzulinémiu, ktorá sa môže prejavovať aj ako hyperinzulinémia B, Primárne poruchy na úrovni cieľových tkanív(porucha pretrváva aj po aplikácii exogénneho inzulínu) - Mutácie génu pre inzulínový receptor Syndrómy IR Typu A a jeho varianty- typická výrazná endogénna hyperinzulinémia s poruchou tolerancie glukózy, acanthosis nigricans (kožné lézie s hyperpigmentáciou a hyperkeratózou a typickým výskytom v axile, na zátylku, v antekubitálnych a popliteálnych jamkách) a ovariálny hyperandrogenizmus. Pri variantoch sa pripájajú špecifické príznaky.

Napr. Pseudomegália- zväčšenie akrálnych častítela, hrubé črty tváre, rozšírené štrbiny medzi zubami...Lepreuchanizmus- kongenitálny syndróm, intrauterinne retardovaný rast, dysmorfická tvár, etrémnou IR...Lipodystrofia- pacienti nemajú žiadne tukovétkanivo...-Defekty iných génov dôležitých pre účinok inzulínu Glukózové transportéry Glukokináza a jej regulačný proteín Mitochondriálna tRNA Substráty pre tyrozínkinázu inzulínového receptora alebo medziprodukty prenosu inzulínového signálu Enzýmy uskladnenia a oxidácie glukózy Iné enzýmy metabolizmu glycidov, lipidov a proteínov C, Sekundárne faktory ovplyvňujúce citlivosť tkanív(buniek) na inzulín (porucha sa môže normalizovať po odstránení vyvolávajúcej príčiny) - Abnormálne fyziologické situácie Stres, Hladovanie, Urémia, Cirhóza, Ketoacidóza, Obezita, Diabetes alebo Hyperglykémia-Normálne fyziologické situácie Puberta, Senium, Gravidita - Špecifické hormonálne alebo metabolické faktory Glukokortikoidy (Cushingov syndróm)- môžu indukovať IR buď priamo znížením množstva alebo aktivity glukózových transportérov, alebo nepriamo zvýšením hladiny glukagónu a neesterifikovaných mastných kyselín. Rastový hormón (akromegália)- znižuje počet inzulínových receptorov a inhibuje transport glukózy Katecholamíny (feochromocytóm)- antagonizujú účinok inzulínu stimuláciou glukoneogenézy, glykogenolýzy, lipolýzy a inhibíciou periférnej utilizácie glukózy.

Glukagón (syndróm glukagómu)- pôsobí proti inzulínu predovšetkým na úrovni pečene, kým ostatné kontraregulačné hormóny pôsobia aj na úrovni periférnych cieľových tkanív. Hormóny štítnej žľazy (tyreotoxikóza) Hyperinzulinémia (inzulinóm) Hyperglykémia (diabetes) Neesterifikované mastné kyseliny-Autoprotilátky proti inzulínovému receptoru Syndrómy IR Typu B Receptorové mechanizmy IR tvoria sotva 1-2% všetkých prípadov IR. Je pre ne typický výskytV rodinách, včasný nástup IR a vznik ťažkých foriem IR typu A už v detstve.