Červené krvinky vznikajú v červenej kostnej dreni dlhých a plochých kostí. Vo vyššom veku sa ich produkcia znižuje. Ich tvorba je regulovaná tkanivovým hormónom erytroproteínom, ktorý sa tvorí v obličkách. Jeho tvorba závisí od atmosférického tlaku, preto sa pri pobyte vo vyšších nadmorských výškach zvyšuje tvorba erytroproteínu, a teda tvorba samotných červených krviniek. Tento stav pretrváva istý čas aj po prechode do nižších nadmorských výšok, čo sa využíva pri niektorých športoch na zlepšenie výkonu.

Normálny počet červených krviniek u dospelého muža je 5 mil/mm3 a u žien 4,5 mil/mm3. Životnosť červených krviniek človeka je asi 100-120 dní. Zanikajú v slezine.

*Biele krvinky*

Biele krvinky (leukocyty) sú bunky s jadrom a majú rôzny tvar. V krvi je ich okolo 6-8 tis/mm3, ale pri chorobe sa ich počet zvyšuje na 15-20 tis/mm3. Biele krvinky sa tvoria v kostnej dreni, lymfocyty aj v slezine a lymfatických uzlinách. Ich životnosť závisí od druhu - 10 dní až 5 mesiacov. Leukocyty sú súčasťou obranného systému tela. Rozdeľujú sa na granulocyty a agranulocyty.

Granulocyty sa nazývajú aj polymorfonukleárne leukocyty. Tvoria viac ako 70% všetkých leukocytov. Aktívne sa pohybujú, majú schopnosť meniť tvar, môžu prenikať cez steny vlásočníc mimo krvný obeh - diapedéza - a fagocytujú. Vytvárajú hnis, ktorý sa tvorí v mieste infekcie a skladá sa prevažne z odumretých leukocytov. Po zafarbení pozorujeme v cytoplazme granulocytov hrudky (granuly). Podľa toho, akým farbivom ich možno zafarbiť, rozoznávame granulocyty neutrofilné, bazofilné a eozinofilné (acidofilné). Neutrofily pohlcujú baktérie a tvoria chemické látky, ktoré ich ničia. Eozinofily okrem iného tlmia účinok histamínu, látky, ktorá sa uvoľňuje pri reakcií protilátok s antigénmi, a ktorá môže vo väčšom množstve vyvolať alergickú reakciu. Bazofily tvoria iba 1% všetkých bielych krviniek. Produkujú heparín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi vnútri krvných ciev.

Agranulocyty delíme na lymfocyty a monocyty.

Lymfocyty tvoria približne 1/4 bielych krviniek. Dodávajú telu prirodzenú odolnosť voči chorobám, vytvárajú protilátky a chemické látky, ktoré pomáhajú chrániť bunky tela, aby nepodľahli bakteriálnej invázii. Funkcia monocytov spočíva v pohlcovaní baktérií a odstraňovaní trosiek buniek po útoku baktérií. Činnosťou granulocytov a monocytov pri kontakte s choroboplodnými baktériami vzniká zápalová reakcia, ktorá je odpoveďou tela na lokálne poškodenie.

Činnosť lymfocytov pri invázii mikroorganizmov a iných látok je známa ako imunitná reakcia.

*Imunitná reakcia*

Ľudský organizmus má schopnosť brániť sa proti rôznym mikroorganizmom, ich škodlivým produktom i proti iným cudzorodým materiálom. Organizmus tak chráni stálosť svojho vnútorného prostredia a neporušenosť svojich buniek a tkanív. Táto schopnosť sa nazýva imunita. Cudzorodé látky schopné navodiť v organizme imunitnú odpoveď nazývame antigény. Imunitu rozoznávame nešpecifickú a špecifickú.

Nešpecifická imunita je vrodená. Je to prirodzená odolnosť organizmu proti pôvodcom infekcií a iným cudzorodým bunkám. Dôležitým nástrojom prirodzenej odolnosti je schopnosť bielych krviniek (granulocytov a monocytov) pohlcovať choroboplodné mikroorganizmy, mŕtve bunky a iné častice - fagocytóza. Fagocytujúce bunky najprv putujú k cudzorodým telieskam; biele krvinky vystupujú z vlásočníc - diapedéza. Toto putovanie (migrácia) je podporované pôsobením látok, ktoré vznikajú pri metabolizme baktérií, pri zápalovej reakcii a pod. Také pôsobenie sa nazýva pozitívna chemotaxia. Fagocyt potom k cudziemu teliesku priľne a pohltí ho do svojho tela, kde ho svojimi enzýmami rozruší.

Špecifická imunita je uskutočňovaná zložitými dejmi, v ktorých sú rozhodujúce biele krvinky - lymfocyty. Podľa spôsobu vzniku a funkcie ich rozdeľujeme na B a T.

B-lymfocyty vykonávajú protilátkovú obranu. Stykom s antigénom, ktorý prenikol do tela, aktivujú sa, premieňajú sa na plazmatické bunky a vytvárajú protilátky bielkovinového charakteru - imunoglobulíny. Tie cirkulujú v krvi a dostávajú sa do rôznych telových sekrétov. Protilátky antigén viažu a zneškodňujú. Ak sa stretne organizmus s tým istým antigénom druhýkrát, tvoria sa protilátky rýchlejšie a vo väčšom množstve. Protilátková imunita má pre špecifickú obranu organizmu proti infekcii zásadný význam.

T-lymfocyty vykonávajú bunkovú obranu. Rozoznávajú cudzorodé bunky a produkciou cytotoxických látok ich ničia. Preto napr. spôsobujú neprijatie transplantovaných orgánov a tkanív. Pomocou zvláštnych látok (imunosupresívnych) možno túto činnosť T-lymfocytov obmedziť alebo potlačiť.

Antigén môže v citlivom organizme spôsobiť tzv. precitlivenosť, ktorá sa prejavuje rozličnými príznakmi, ako sú kožné zmeny (napr. žihľavka), kŕč priedušničiek (astma) a pod. Hovoríme o alergii. Alergie vznikajú v disponovanom organizme väčšinou vdýchnutím určitých látok (napr. peľu z rastlín) alebo ich požitím (niektoré ovocie, ryby a pod.).

Na dejoch protilátkovej imunity je založené očkovanie. Vpravenie usmrtených alebo oslabených choroboplodných zárodkov do tela vyvolávame imunitné reakcie, ktoré organizmus po určitú dobu, niekedy veľmi dlho, chránia. To je aktívna imunizácia, ktorá tiež vzniká, keď jedinec danú infekčnú chorobu prekoná. Táto imunita je založená na existencii tzv. pamäťových buniek, čo sú B-lymfocyty, ktoré zostali na aktivovanej úrovni. Pri pasívnej imunizácii sa vpravujú ohrozenému alebo chorému človeku hotové protilátky.