Jazyk cicavcov je rôzneho tvaru. Ježura (Echidna) a mravčiare (Myrmecophagidae) sa živia lovením mravcov. Ich jazyk je preto dlhý, vysunuteľný a lepkavý. Mnohé ďalšie druhy majú jazyk nepohyblivý, prirastený, alebo majú jazyk, ktorý plní uchopovaciu funkciu. Do ústnej dutiny ústi niekoľko párov slinných žliaz. Produkcia slín býva u niektorých druhov značne vysoká (napr. hovädzí dobytok vyprodukuje až 50 litrov slín za deň). Hltan je svalnatý a umožňuje prehĺtať sústa. Pažerák nie je nikdy rozšírený do hrvoľa a slúži iba na presun sústa do žalúdka. Pažerák môže byť od žalúdka oddelený okružným svalom, zvieračom žalúdka (cardia). Žalúdok cicavcov je uložený naprieč telom a je oblúkovito prehnutý. Rozlišujeme na ňom kardiálnu časť, vlastný žalúdok (fundus) a vrátnikovú (pylorickú) časť. Na prechode žalúdka do čreva je zvierací sval tzv. vrátnik (pylorus).

Niektoré druhy majú žalúdok značne špecializovaný. Zvláštnu úpravu žalúdku majú prežúvavce (Ruminantia). Ich žalúdok je viackomorový a umožňuje im tráviť celulózu. Žalúdok prežúvavcov je rozlíšený na bachor (rumen), čepiec (reticulum), knihu (omasus) a slez (abomasus). Rastlinná potrava rozžutá v ústnej dutine sa dostáva do bachoru a čepca. Tam je za spoluúčasti symbiotických prvokov a baktérii natrávená. Takto natrávená sa vracia späť do úst, kde je opäť rozžutá a prehĺtaná do knihy a slezu. V sleze dochádza už k chemickému tráveniu. V žalúdku sa mení prijatá potrava na kašovitú hmotu - tráveninu (chýmus). Trávenina prechádza zo žalúdka do predného oddielu tenkého čreva, do dvanástorníka (duodenum). Do tohoto oddielu vyúsťujú žlčovody a vývody podžalúdkovej žľazy (pankreas). Podžalúdková žľaza produkuje pankreatickú šťavu, ktorá obsahuje aj proenzýmy trypsinogén a chymotrypsinogén a enzýmy amylázu štiepiacu sacharidy a lipázu štiepiacu tuky. Žlč, ktorá sa do dvanástorníka dostáva z pečene neobsahuje žiadne enzýmy. Obsahuje žlčové farbivá, soli žlčových kyselín, cholesterol a ďalšie látky, ktoré sa dostávajú do tráveniny. Úlohou žlče je spolu s pankreatickou šťavou neutralizovať chýmus prichádzajúci zo žalúdka, napomáhať emulgácii tukov a napomáhať vstrebávaniu tukov. Samotná sliznica čreva tiež obsahuje žliazky, ktoré produkujú črevnú šťavu.

Tá okrem spomínanej enterokinázy obsahuje aj ďalšie enzýmy, ako sú napr. aminopeptidáza a dipeptidáza (dokončujú trávenie bielkovín), invertáza, maltáza a laktáza (štiepia sacharidy) a črevnú lipázu (dokončuje trávenie tukov). Tieto enzýmy dokončujú trávenie, rozkladajú tráveninu na jednoduché látky, ktoré potom telo vstrebáva. Vstrebávanie prebieha cez sliznicu čreva a vstrebané látky prechádzajú do krvi (aminokyseliny a cukry) alebo do lymfy (tuky). V čreve zostane vždy určitá časť nestráviteľnej hmoty. Táto sa u niektorých druhov môže dostávať do slepých čriev na rozhraní tenkého a hrubého čreva, kde môže byť ešte za spoluúčasti symbiotických mikroorganizmov trávená. Ostatné nestrávené zvyšky prechádzajú do hrubého čreva (colon), ktoré na rozdiel od tenkého nemá zriasnenú sliznicu a prebieha v ňom vstrebávanie vody a látok vzniknutých rozkladnou činnosťou mikroorganizmov. Takto dochádza k tvorbe výkalov (faeces), ktoré sú vylučované z tela.

Cicavce majú typické štvordielne srdce, v ktorom sa krv nemieša. Rozlišujeme u nich malý (pľúcny) krvný obeh medzi srdcom a pľúcami a veľký (telový) obeh, medzi srdcom a telom. V malom obehu prúdi neokysličená krv z pravej komory pľúcnou tepnou (arteria pulmonalis) do pľúc. V nich sa okysličí a pľúcnymi žilami (venae pulmonales) prichádza do ľavej predsiene. Odtiaľ prúdi do ľavej komory, z ktorej je vystrekovaná do aorty veľkého krvného obehu. Odkysličená krv z tela sa zbiera do prednej a zadnej dutej žily (vena cava anterior a vena cava posterior), ktoré ju vedú do pravej predsiene. Z nej prechádza do pravej komory a do malého krvného obehu. Lymfatická sústava je samostatnou zložkou obehu telových tekutín väčšiny stavovcov. Chýba iba u kruhoústnic a drsnokožcov. Obzvlášť silno je rozvinutá u obojživelníkov, kde pod kožou vytvára veľké lymfatické uzliny. Lymfatické kapiláry začínajú ako slepé vetvy, do ktorých presakuje z okolitých tkanív tkanivový mok. Postupne sa tieto kapiláry spájajú do väčších ciev, ktoré sú opatrené lymfatickými uzlinami. Všetky lymfatické cievy sa spájajú do jedného lymfatického kmeňa (ductus lymfaticus), ktorý nad srdcom vyúsťuje do žilného obehu.

Prúdenie lymfy zaisťujú sťahy okolitej svaloviny. Iba obojživelníky majú vytvorené zvláštne orgány - lymfatické srdcia. Lymfatické cievy sú podobne ako krvné žily vybavené chlopňami, ktoré zabraňujú jej spätnému toku. Lymfa sa podieľa na obranných funkciách organizmu a na transporte tukov. Nervová sústava je charakteristická značným rozvojom predného mozgu a mozgovej kôry. Miecha na rozdiel od iných stavovcov nezasahuje až do chvostových stavcov, ale končí v krížovej oblasti. Cicavce sa primárne orientujú čuchom. Orientácia zrakom a sluchom sa objavila až druhotne. Hmat je sústredený v pokožke, značne citlivé sú najmä hmatové chlpy v okolí úst a nosa (najmä u druhov s nočnou aktivitou). Chuť je vyvinutá dobre, chuťové papily sú sústredené na jazyku. Čuch býva sústredený v nosovej dutine. Statoakustický orgán dosiahol najvyššej funkčnosti, vnútorné ucho je špirálovite stočené do slimáka (cochlea). Vonkajšie ucho je vybavené ušnicou (u vodných cicavcov ušnica chýba). Zrak nie je taký dokonalý ako u vtákov. Na svete žije približne 4300 druhov

Podľa oficiálnych údajov je početnosť voľne žijúcich druhov kopytníkov (Bison bonasus L.,Alces alces L., Sus scrofa L., Cervus elaphus L., Capreolus capreolus L.), medveďa hnedého (Ursus arctos L.) a rysa ostrovida (Lynx lynx L.) v ukrajinskej časti Karpát veľmi nízka, naďalej sa znižuje a populácia losa (Alces alces L.) prakticky vymizla. Údaje poukazujúce na vzostup početnosti vlčej populácie (Canis lupus L.) sú rozporuplné. Medzi príčiny zmien početnosti jednotlivých druhov patrí pytliactvo a antropogénne zmeny štruktúry lesov a s tým súvisiace zmeny prírodných podmienok. Tieto negatívne procesy sú podporované absenciou systematického a dlhodobého výskumu veľkých cicavcov v karpatskom regióne. Neexistuje koordinácia vedeckých výskumov uskutočňovaných rôznymi inštitúciami a taktiež výmena informácií na úrovni regiónov a štátov. Regulácia týkajúca sa fauny je nepostačujúca. Legislatíva stavia UTMR (Ukrajinskú poľovnícku organizáciu) pred podmienku radikálnej reorganizácie vlastných aktivít. Pozitívnym znakom v karpatskom regióne je nárast iniciatív zaoberajúcich sa ochranou prírody, vznik nových mimovládnych organizácií, rozvoj mimovládnej informačnej siete a rozvíjajúca sa spolupráca.

Možnosť komerčného lovenia a poľovné kluby sú novými formami využívania poľovnej zveri, pričom ich úloha v ochrane zvierat je zatiaľ nepostačujúca. V stanovení a definovaní jednotlivých problémov účastníci konferencie nedosiahli úplnú zhodu a rozhodli sa pre nasledovné: