ÚVOD

Živočíchy (Animalia) alebo zast. mnohobunkovce (Polycytozoa, Metazoa) sú mnohobunkové eukaryotické organizmy živiace sa prevažne heterotrofne a spravidla schopné hýbať aspoň jednou časťou svojho tela (hoci niektoré druhy zostávajú na jednom mieste po celý život). Inými slovami sú to všetky mnohobunkové eukaryoty, ktoré nie sú klasifikované ako rastliny, huby ani Chromista. V minulosti pojem živočíchy zahŕňal často aj prvoky (jednobunkovce, Monocytozoa, Protozoa).Živočíchy delíme podľa stavby tela na:


Bezstavovce

Bezstavovce je súhrnné označenie pre všetky prvoky a živočíchy, ktoré nie sú stavovce, teda nemajú chrbticu.Zaviedol ho Jean Baptiste de Lamarck. Nejde o taxonomickú jednotku. Asi 90% prvokov a živočíchov sú bezstavovce. Bezstavovce delíme na:

- Prvoky

Prvoky (Protozoa) alebo jednobunkovce (Monocytozoa) sú „živočíšne“ (teda spravidla heterotrofné, pohyblivé a podobne) eukaryotické jednobunkové organizmy. Tradične patria aj medzi Protista. Sú to drobné organizmy, veľké od tisícin milimetra po niekoľko milimetrov, prípadne centimetrov; voľným okom je však viditeľné len malé percento druhov. Telo je zložené z jednej bunky, ktorá vykonáva funkcie celého organizmu. U niektorých druhov však vidíme tendenciu vytvárať agregácie rovnakých (Gonium, Pandorina), ale i kolónie diferencovaných buniek (Volvox), a práve tu niekde prebieha prirodzená hranica medzi jednobunkovými a mnohobunkovými eukaryotickými organizmani. Prvoky boli objavené až po vynáleze mikroskopu Anthony von Leuvenhoekom (1675).

V 18. storočí boli nazývané animacula infusoria – „zvieratká z nálevov“. Ich systematické postavenie bolo dlho nejasné a nie je celkom jasné ani dnes. V minulosti prevládali dva extrémne názory – prvoky boli považované buď za larválne štádiá neznámych (vyhynutých?) živočíchov, alebo za „zmenšeniny“ bežných zvierat s príslušnými orgánmi ako sú oči, ústa so zubami, atď. Bol to dôsledok nedokonalej optiky a mikroskopovacej techniky.Dnes poznáme niečo vyše 20 000 druhov prvokov, z čoho voľne vo vode žije asi 15 000 druhov, 10 000 z toho v moriach. 

Asi 5 000 druhov sú symbionty, komenzály, no väčšinou parazity. Systém prvokov je zložitý a sčasti ešte nedotvorený.Bunka obsahuje organely, tzv. „orgánčeky“, ktoré však nie sú analogické s orgánmi mnohobunkových živočíchov! Sú to vlastne špecializované bunkové inklúzie. Tu sú najdôležitejšie z nich: cytoplazmatická membrána – je to semipermeabilná blana na povrchu bunky. Niekedy je veľmi tenká (Sarcodina), niekedy je však dvojitá (mimobunkové štádiá Apicomplexa) alebo dokonca trojitá (Gregarina). Ak je spevnená systémom mikrotubulov, nazýva sa kortex, resp. pelikula (Opalinida, Ciliophora).

U mnohých skupín produkuje schránku; cytoplazma – nie je organela v pravom zmysle slova, pretože obaľuje všetky organely v bunke. Niekedy je diferencovaná na povrchovú viskóznu ektoplazmu a zrnitejšiu endoplazmu vnútri bunky (Ciliophora, väčšina Sarcodina), tieto vrstvy môžu byť aj zreteľne oddelené (Lobosia); jadro (nukleus) je najdôležitejšou organelou. Obsahuje DNA a v ňom dochádza i k syntéze RNA. Môže byť jedno (väčšina prvokov), alebo dve (makronukleus a mikronukleus u Ciliophora), alebo pozorujeme viac nediferencovaných jadier (Opalinata, viaceré Sarcodina); mitochondrie – dvojvrstvové membranózne organely, ktoré poskytujú energiu pre životné pochody v bunke.

U krvných parazitov môžu atrofovať (glukóza a ďalšie živiny sú v nadbytku); Golgiho aparát – tubulózna organela, zabezpečuje sekrečnú činnosť bunky. U rastlinných bičíkovcov sa tradične nazýva diktyozóm; fagozóm, potravná vakuola, vzniká vliačením bunkovej membrány do cytoplazmy. Splýva s lyzozómom, s mechúrikom naplneným tráviacimi enzýmami, čo umožňuje typické intracelulárne trávenie; pulzujúce (kontraktilné) vakuoly – vylučujú nadbytočnú vodu, regulujú teda osmotický tlak v bunke; mikrotubuly – majú oporno-pohybovú funkciu. Sú základom bičíkov a bŕv a podieľajú sa i na stavbe pelikuly a mitotického vretienka.

Pohyb prvokov je pasívny (prúdením vody a vzduchu) alebo aktívny. Aktívny pohyb môže byť améboidný, „prelievaním“ cytoplazmy, hoci mechanizmus tohto pohybu stále presne nepoznáme (pôjde zrejme o sťahovanie plazmatických makromolekúl), alebo pomocou bŕv (cilie) a bičíka (flagellum), resp. bičíkov. Brvy a bičíky majú u všetkých eukaryotických organizmov (vrátane spermií) rovnakú stavbu: 2 centrálne mikrotubuly obkolesuje 9 párov obvodových mikrotubulov, čo je jeden z najvýznamnejších dôkazov jednoty života na Zemi! Bičík sa môže priložiť k povrchu bunky, tak vzniká undulujúca membrána (niektoré Zoomastigophorea). Splývaním bŕv vznikajú ciliálne deriváty – cirry alebo membranely.