Pestrofarebné hady

Koralovec pásikavý (Micrurus corallinus)

Azda najzaujímavejšie sú hady s pravidelnými priečnymi farebnými pruhmi. Najčastejšie sa na telách koralovcov striedajú červené, čierne, žlté, prípadne biele prstence. Koralovec pásikavý obýva suchšie pralesy na severe Južnej Ameriky. Je to 60-70 cm dlhý nočný tvor a cez deň sa skrýva v rôznych úkrytoch. Zostáva teda záhadou, na čo mu je pestré sfarbenie - široké pruhy červenej a čiernej farby s úzkymi zelenkastobielymi obrubami. Žerie hady, jašterice a drobné hlodavce. Koralovce patria medzi veľmi jedovaté hady, ich jed spôsobuje človeku smrť už za 24 hodín. Našťastie sú vcelku pokojné a pomalé a okrem toho s krátkymi jedovými zubami, takže človeka často chráni už aj silnejší odev a obuv. Väčšinu uhryznutí vyvolajú ľahkomyselní ľudia, ktorí pekného a nehybného hada vezmú do ruky,

Koralovka pestrá (Lampropeltis getulus)

Koralovky sú severoamerické nejedovaté hady z čeľade užovkovitých. Stretneme sa u nich s jednou zvláštnosťou – živia sa aj hadmi, často prudko jedovatými. Proti ich jedu sú celkom imúnne. Niektoré pestrým sfarbením pripomínajú koralovce. Na lov vychádzajú zvyčajne poobede a večer. Okrem hadov lovia aj myši, žaby, jašterice. Ak sa stretnú s hadom, napadnú ho, zahryznú sa doň, omotajú sa okolo neho a zadusia ho. A pretože koralovky dosahujú i 2 m, za obeť im neraz padnú aj štrkáče. Samice kladú v lete 10 až 30 vajec, ktoré niekedy pár dní strážia. Koralovka pestrá je vítaným a chráneným hosťom všade, kde sú jedovaté hady.

Jedovaté a nejedovaté hady

Kobra kráľovská (Ophiophagus hannah)

Kobra je legendárny had Starého sveta, obávaný pre jedovatosť a uctievaný ako posvätné zviera v spoločnosti indických božstiev a symbol moci vládcov. Indickí fakíri dodnes predvádzajú kobry ako tancujú pri zvukoch ich píšťaly. O kobrách je vždy aspoň zmienka v každom lepšom cestopise z juhovýchodnej Ázie a severnej Afriky. Kobry sa vyznačujú tým, že ak sú podráždené, vztýčia prednú tretinu tela a roztvoria horné rebrá do podoby charakteristického štítu. Pri niektorých druhoch sú na štíte kresby pripomínajúce okuliare. Štít vyzerá ako veľká nebezpečná hlava, čím zastrašuje protivníka. Skutočná hlava je relatívne malá a smeruje vodorovne dopredu nad štítom. Kobra indická je známa tým, že pľuje na vzdialenosť niekoľkých metrov a ak jej jedovaté sliny zasiahnu oči iného živočícha, ten oslepne. Kobra indická je najčastejším zástupcom svojho rodu v tropickej Ázii, človeka napadá len ak sa ním cíti bezprostredne ohrozená. Iba v čase rozmnožovania sa stáva nebezpečnou. Vtedy samec i samica striedavo strážia znášku vajíčok v zemnej nore a vyrážajú do útoku, ak sa k ich úkrytu priblíži votrelec. Inak sa bežne pohybujú v sídlach domorodcov. Ľudia ich neprenasledujú, lebo kobry chytajú krysy a myši, ktoré obyvateľom veľmi škodia na skladovaných požívatinách. Domorodci však lovia kobry pre ich mäso považované za pochúťku, v najdrahších reštauráciách sa podáva kobria polievka za vysoké ceny. Obľube sa teší i "nápoj zdravia", čo je liehovina, v ktorej bola naložená vysušená kobra alebo bungar. Najväčší jedovatý had na svete je kobra kráľovská, dlhá až 5,5 metra. Je rozšírená od Indie cez Malajský polostrov a Indonéziu po Filipíny. Žije v riedkych lesoch, bambusových porastoch a kroviskách. Jej hlavnou potravou sú hady, avšak nie je imúnna proti ich jedu, preto loví hlavne nejedovaté druhy. Nepohrdne však ani varanmi a menšími jaštermi. Vzhľadom na svoju veľkosť má aj veľa jedu. Napr. keď do chobotu uštipne slona, ten za 3 4 hodiny uhynie. K uhryznutiu človeka ale dochádza vzácne, a ten bez použitia séra rýchlo umiera. Kobra kráľovská je nebezpečná počas inkubovania vajíčok. Stavia si hniezdo pre znášku, čo je výnimočný prípad u hadov. Samica hlavou a telom nahrnie na kopu vetvičky, suché lístie, trávu aj pôdu. V nakopenej hromade materiálu vyhĺbi dutinu a nakladie do nej dvadsať až štyridsať vajíčok. Znášku zakryje rastlinným materiálom a na jeho vrchole vyhĺbi dlhú komoru, do ktorej sa sama skrúti pripravená brániť vajíčka. Keď sa človek priblíži k jej hniezdu, kobra ho prudko napadne a môže ho dokonca i prenasledovať. Samica stráži hniezdo dovtedy, kým sa nevyliahnu a nerozlezú mláďatá. V blízkosti hniezda sa často zdržiava aj samec, ktorý je v tom čase tak isto agresívny. Napriek nebezpečiu domorodci hniezda vyhľadávajú a zabíjajú kobry, ich vajíčka totiž považujú za osobitnú pochúťku. Cenia si aj mäso. Niekoľko druhov kobier žije v Afrike, väčšinou dorastajú 2 3 metre a sú veľmi jedovaté. Ešte viac ako ich ázijské príbuzné sa pokúšajú zastrašiť protivníka vypľúvaním jedovatých slín. Do histórie sa dostala kobra egyptská, ktorou sa usmrtila kráľovná Kleopatra. Do príbuzenstva kobier patrí aj nemenej obávaný bungar, je čierno a žlto obrúčkovaný, meria asi 1,6 metra. Je hojne rozšírený v Indii a Indočíne.

Užovka stromová (Elaphe longissima)

Dve storočia pred naším letopočtom bol tento had chovaný v chrámoch ako posvätný živočích. Rimania verili, že sa boh lekárstva Aeskulap objavoval v podobe hada. Znak zdravotníkov dodnes nesie symbol hada obmotaného okolo palice. Tento had bol neskôr určený ako Elaphe longissima.Užovka stromová je svalnatý, ale pritom štíhly a veľmi mrštný had. Jeho šupiny sú hladké a lesklé, hlava je výrazne oddelená od tela a oči majú veľkú oválnu zrenicu, typickú pre hady s dennou aktivitou. Jej sfarbenie je žltohnedé až čierne. Mláďatá sa svojim sfarbením od dospelích podstatne líšia. Obýva celú teplenjšie časť južnej európy od východného Španielska, Francúzka, Talianska a balkán až po Kaspické more. Užovka stromová obýva predovšetkým nížiny, prípadne stredné polohy. Vyhľadáva teplé slnečné oblasti lesnostepného charakteru, svetlé háje a listnaté lisy, kde sa zdržuje predovšetkým v nižších poschodiach krovinatého porastu. Je možné ju zastihnúť aj v starých opustených lomoch, na viniciach, železničných násypoch, kamenných múroch a pod. Súčasťou jej biotopu býva takmer vždy neďaleký háj či vlhký lesík s množstvom úkrytov v dutých stromoch, skalných štrbinách, zarastených polozbúraných múroch, prípadne v kope zrúbaných stromov. Do vody vstupuje len ojedinele skôr z donútenia. Veľmi výnimočne sa svojou dĺžkou môže priblížiť až ku dvojmetrovej hranici, čo z neho robí najdlhšieho hada nielen u nás, ale v celej strednej Európe. Väčší úlovok pevne ovinie niekoľkými závity tela a udusí. Loví pevažne teplokrvných stavovcov (drobné hlodavce a hmyzožravce, vtáky), požiera aj vtáčie vajcia. Dospelé užovky len vzácne lovia jašterice, ktoré sú ale dôležitou potravou mladých jedincov. Samci sa odlišujú bielym bodkovaním na šupinách, ktoré je aj ich hlavným poznávacím znakom. Hlavná doba párenia nastáva koncom mája a trvá približne až do polovice júna. Samci intenzívne pátrajú po okolí a hľadajú samice ochotné k páreniu. Pri stretnutí dvoch samcov dochádza k rituálnemu súboji o samice, pri ktorom obaja hady prepletajú svoje krky a snažia sa druhého pritlačiť k zemi. Slabší jedinec nakoniec vždy ustúpi. Ak samec nájde samicu aj je povolná, samotná kopulácia prebieha prakticky ako u ostatných užoviek s tým, že samec do poloviny júna zvyčajne neprímajú potravu. Od polovici júna až do polovice júl vyhľadávajú samice vhodné kladiská. Do teplého a vlhkého substrátu samice kladú od piatich až do dvadsiatich bielych, pozdĺžnych kožovitých vajíčok

Mamba čierna (Dendroaspis polylepis)

Poznáme asi 2 800 druhov hadov, z toho 400 jedovatých. Každý svetadiel ohrozujú najmä niektoré druhy hadov, v Európe vretenice, v Ázii kobry, v Austrálii tajpan, v Severnej Amerike štrkáče a v Afrike mamby. V nedávnej minulosti bola pre nás Afrika nedostupná, dnes ju stále častejšie navštevujú naši turisti a rekreanti, ktorí pre nedostatok skúseností nepoznajú nebezpečenstvo, ktoré im od tamojších hadov môže hroziť. Najviac obávaným hadom čierneho svetadielu je mamba čierna; ňou uštipnutý človek bez včas podaného protijedu spravidla zomrie; často už dve hodiny po uhryznutí. Mamba (zlý démon Afriky) je značne agresívna, ľahko sa popudí a náhle zaútočí. Zatiaľ čo vretenice a kobry uštipnú najčastejšie do nôh, mamba sa pri útoku na človeka vyšvihne hore a uhryzne ho do hrude alebo tváre. Po indickej kobre kráľovskej je mamba čierna najdlhším jedovatým hadom, meria až 4 metre. Uprednostňuje otvorenú krajinu so skalami a kríkmi. Rada vyhľadáva opustené termitiská, kde sa vyhrieva. Menej sa vyskytuje aj v mokradiach a v lesoch na brehoch riek. Loví najmä vtáky a malé hlodavce, zriedkavejšie aj jaštery a hady. Korisť prenasleduje s hlavou a prednou časťou tela zdvihnutou nad zem, pričom dosahuje rýchlosť 10 kilometrov za hodinu. V čase rozmnožovania samce zápasia o samicu. Sokovia sa navzájom omotajú a snažia sa pritlačiť hlavu súpera k zemi. Zápasník "položený na lopatky" uzná svoju prehru a odplazí sa preč. Príbuzná mamba zelená je stromový had, dorastá dĺžku dva metre. Rýchlo sa pohybuje, ale je plachá a pred človekom uniká. Preto k otravám ňou spôsobeným dochádza málokedy a bývajú ľahšie. Rada odpočíva na starých termitiskách. Tam sa vyhrieva a čaká na korisť. Okrem jedových zubov má ešte rad dlhých zubov na spodnej čeľusti, čo je účinné zariadenie najmä pri love vtákov.

Hrôzostrašnými historkami opradená čierna mamba je v skutočnosti celkom nenápadný a v zajatí veľmi pokojný had. Dokonca sa naučí brať si potravu z rúk ošetrovateľa.